Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cerová dráha je asi najznámejší bratislavský singel
Cerová dráha je asi najznámejší bratislavský singel Zatvoriť

MTB Bratislavské single I.

Keď sa ma mimobratislavský cyklista minule opýtal, či má zmysel vziať na služobnú cestu do Bratislavy horský bicykel, odpovedal som mu: “Samozrejme!” a chcel som mu dať odkaz na Hiking článok s popisom najlepších single trailov v okolí. Ale rýchlo ma schladilo zistenie, že taký článok neexistuje. Keď som sa zamýšľal nad tým, akú trasu by som ako prvú ponúkol cezpoľnému návštevníkovi, tak som sa rozhodol, že ju sám prejdem a potom ponúknem v článku.

Vzdialenosť
36 km
Prevýšenie
+1250 m stúpanie, -1250 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 03.04.2017
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty, Bratislavský lesopark)
Trasa
Voda
Malý Slavín, Máriin prameň
Doprava
Bratislava (vlak, bus, parkovanie pod Červeným mostom, neďaleko Tesco)
horský bicykel
SHOCart mapy
» č.1078 Malé Karpaty, Bratisla (1:50.000)

Cerová dráha

Samozrejme, dalo by sa o mojom výbere singláčov diskutovať, sotva by však niekto odoprel zaradiť do zoznamu Cerovú dráhu, matku bratislavských singlov. Ale poďme po poriadku.

Začiatkom apríla mám naplánovanú konzultáciu u klienta, ktorá končí predpoludním, a tak vkladám do kufra auta bicykel. Je pondelok a aj tak je parkovisko pod Červeným mostom takmer plné.

Slniečko svieti, na stromoch raší čerstvé lístie a vyrážam údolím Vydrice. Cerovku som už párkrát išiel, ale nejako netriafam na prvýkrát správnu odbočku, tak až potom popri rybníku konečne odbočujem do svahu kopca Hrubý Drieňovec, kde ma čaká prvé strmšie stúpanie zvážnicou, toto je moja najmenej obľúbená časť trasy. Zadýchaný opieram bicykel o smerovník a robím dokumentačnú fotku, rozdeľujú sa tu dve cyklotrasy, Cerovka je modrá, čo ide po vrstevnici vpravo.

Do prevádzky ju uviedli v júni 2011. Pokiaľ viem, tak o jej existenciu sa zaslúžili brigádami samotní cyklisti a ak si to nepletiem, tak do toho boli “zamontované” aj Mestské lesy a BSK a pravidelne udržiavajú napr. mostíky, značenie, atď. Rozmýšľam nad tým, na čo pôvodne slúžil chodník, či ho používali horári alebo poľovníci. Každopádne je sympatické, že sa účel zmenil na šport a rekreáciu. Na trase som párkrát stretol bežcov, turistov a psíčkarov, preto treba dávať pozor.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Samotný terén nie je z cyklistického hľadiska veľmi náročný, ale nie je ani úplne triviálny, neustále treba očami “čítať” stopu, lebo chodník občas spestrujú korene, kamene a spadnete rýchlejšie, ako sa nazdáte. Počas jazdy si preto vychutnávam skôr všeobecnú krásu okolitej prírody, lebo keď som sa minule skotúľal do lístia, hneď som si spomenul na nesmrteľnú vetu z filmu: “Pane doktore, že jste se zase kochal!?” Občas zastavujem, aby som urobil pár fotiek, inak je trasa plynulá, ale väčšinou buď fučím v stúpaniach, alebo mi sviští okolo uší vzduch pri zjazdoch. Cerovka fakt nemá chybu a oplatí sa navštíviť ju, aj keď ste z ďaleka.

Malý Slavín a ďalej

Po približne 10 kilometroch ma serpentínky dovedú na Malý Slavín. Výletné miesto s ohniskami a veľkorysými prístreškami dostalo meno po pomníku padlých sovietskych vojakoch. Väčšinu padlých z okolia Bratislavy vtedy preniesli na Slavín, kde odpočívajú tisícky vojakov, ale tu zostal osamelý pamätník dvoch červenoarmejcov, a tak podľa vzoru bratislavského pomníka použili podobný názov aj tu.

Dávam sa do reči s iným cylistom, obedujem a žmúrim radostne do jarného slniečka, chvíľu len tak sedím a rozjímam nad faktom, že zimu máme asi konečne za sebou. (Vtedy som ešte netušil, že po Veľkej noci ešte Perinbaba raz udrie...)

Od Malého Slavína pokračujem singláčom, ktorý je v teréne ešte označený ako Cerová dráha, ale v mojich záznamoch sa volá Vydrický. Nech už je to akokoľvek, prichádzam až k mostíku cez potok. Tam sa chvíľu motám, lebo by som potreboval trafiť na trasu s názvom “Svätý vrch”, napokon volím smer strmo nahor “rovno za nosom” po modrej značke, kde sa celkom obstojne zadýcham (neskôr som zistil, že niekde vľavo odo mňa by mal byť nejaký singel s názvom Granada, ale jednoducho som o ňom nevedel). Napokon dosahujem žltú značku, zízam do mapy a zisťujem, že musím prejsť pár metrov po zelenej, čo smeruje dolu na Medené hámre, ale hneď treba odbočiť doľava. Až doma zisťujem, že práve v týchto miestach hlboko pod nohami plánujú trasu diaľničného tunela popod Malé Karpaty.

Svätý vrch

Toto je jeden z novších trailov, vedie kúštik od hrany planiny, ktorej strmé svahy pod nohami sa zvažujú k Borinskému potoku. Oproti vyjazdenej tvrdej Cerovke je tu omnoho mäkší povrch, tadiaľto ešte zďaleka nejazdí toľko cyklistov. Scenérie sú krásne, trasa je rozumne vedená a onedlho zastavujem na peknej vyhliadke, kde leží Borinka ako na dlani a oproti sa vypína bájny Pajštún. Spomienky na moje dávne lezecké roky okamžite ožívajú, skaly hradného brala sú rovno oproti cez dolinu, akoby na dosah.

Trasa sa tu stáča doľava a naspäť, stúpam na vrch, podľa ktorého dostal trail názov. Tu narážam na bežnú lesnú zvážnicu, pár kilometrov singláča ale určite stojí za to. Toto je najvyšší bod dnešnej trasy.

Lesoparkom na druhú stranu doliny

Chvíľu idem po žltej a potom odbočujem značenou cyklotrasou opäť na Malý Slavín. Tentokrát sa pristavujem pri pomníku. Keď čítam dátumy, uvedomujem si, že zajtra to bude 72 rokov, čo tu zomreli dvaja vojaci, vek 29 a 30 rokov, chlapi v najlepšom veku, mesiac pred koncom vojny. Neviem, či ich zabila mína, ostreľovač, alebo čo sa vlastne stalo, netuším z ktorej časti Ruska boli. Stojím tu, žmúrim do slnka a pri predstave, že niekde doma ich márne čakali ich ženy a matky, mám smutné, rozpačité pocity.

Širokou cestou klesám k toku Vydrice. Čítal som o nej, že pôvodne to bola pomerne veľká rieka (vodnatejšia ako napr. Malý Dunaj), ale počas alpínskeho vrásnenia sa vydala na akúsi hrebeňovku Karpát a stratila väčšinu prítokov. Stihla sa akurát dostatočne rýchlo zarezávať do podložia a vymodelovať najdôležitejšiu rekreačnú dolinu Bratislavy. Obdivujem jej meandre, fotím a potom vyrážam smerom na križovatku ciest – Spariská. Kým v prvej časti môjho výjazdu som išiel po masíve západne od Vydrice, tu začínam stúpať na hrebeň na východnej strane, ktorý kulminuje dominantou Bratislavy – vrchom Kamzík s televíznou vežou, ktorú vidno ako maják z veľkej diaľky.

Na Spariskách ma míňa traktor, niekde povyše asi prebieha ťažba, ktorú my, turisti, tak neradi v lesoparku akceptujeme. Veď len nedávno zrušili po cieľavedomom masírovaní verejnej mienky obmedzenie ťažby v mestských lesoch a aká náhoda, že sa v tom najviac angažoval starosta jednej mestskej časti, ktorý je medzičasom trestne stíhaný v inej veci za korupciu… Bežní ľudia by tu chceli lesopark s prevažne bezzásahovým režimom, ale ťažiarska lobby je u nás silná. Ale nechajme to tak, poďme ďalej.

Lesnou cestou stúpam na vrch Dieliky, ešte predtým sa osviežujem pri pekne upravenom Máriinom prameni a prichádza finále dnešného výjazdu.

Päťbojárska a Bluetrail

Dôležité je nepokračovať zanovito po červenej Štefánikovej magistrále, ale odbočiť doprava na cyklotrasu. Onedlho prichádzam na vari najstarší bratislavský singletrail, na ktorom som dral gumy už so svojím prvým horským bicyklom niekedy v roku 1990. Aj vtedy ma fascinoval kľukatý úzky chodník s dobrým povrchom, na ktorom je len zopár miest, kde treba triafať pomedzi kamene a korene, ale väčšinou je to ako vyžehlené. Dnes si užívam západnú vetvu “Päťbojára” (druhá časť je potom na krasňanskej strane), dupem do pedálov a vyberám klopené zákruty, pribrzďujem zo dvakrát, keď sa míňam s cyklistami v protismere, až ma napokon chodník vypľuje na asfaltku, ktorou budem stúpať na Kamzík. Toto je skvelý zážitok!

Asfaltka je relatívne strmá, tak sa ešte raz zapotím, ale onedlho prichádzam k starej dobrej “somárskej” lúke, kde nachádzam veľké množstvo výletníkov. Sedím na lavičke a pozerám na lúku, kde som sa ako dieťa učil lyžovať. Tu z tejto strany to bola strmšia časť, kam sme sa odvážili, až keď sme lyže príslušne zvládali a tam vzadu za stromami – áno, tam som si ešte ako žiak “načal” moje nešťastné koleno, keď som mal na ťažkom snehu obuté prvýkrát lyže s umelou sklznicou. Opuchlo mi vtedy vari na dvojnásobok objemu a následky si “užívam” dodnes.

Ale momentálne nebolí, čo je oproti vlaňajšku obrovský úspech, možno sa mi ho podarilo preliečiť aj tým, že som schudol od novembra viac, ako váži môj bicykel. Aj vďaka tomu si výjazd tak užívam, ešte na jeseň by som sa tu naozaj natrápil.

Po krátkom rozjímaní idem na horný koniec sedačkovej lanovky, kde začína “ľahká zjazdárska trať” Bluetrail, ktorú som ešte nikdy predtým nešiel. Čakajú ma klopené zákruty, terénne vlny a lavice a na jednej z nich si zrazu uvedomujem, že letím vzduchom! Tak ale prrr, skoky som nikdy nejako netrénoval a môj HT bicykel je skôr také cross country ťažítko určené najmä na menej náročné zvážnice. A tak teda na zjazdárske pomery skôr potupne brzdím a aj tak si to užívam, jazda klopkami je celkom sranda, ale tiež to treba trochu nacvičiť, aby to bolo úplne ono. Ako to tam vyzerá, si môžete pozrieť na videu z YouTube.

Napokon som v údolí, vydávam sa popri rybníkoch smerom na Partizánsku lúku, všade pribudlo veľa cyklistov, bežcov a kočíkov s detičkami. Toto ma napĺňa dobrým pocitom, lebo človeka stále priťahuje príroda a prišli radšej sem, ako by sa motali po nákupných centrách či sedeli doma pri bedni.

Ešte posledné fotky, posledné svišťanie vetra okolo uší a už nakladám bicykel do auta. Pekný deň je za nami. V okolí Bratislavy je omnoho viac singláčov, ale dnešný 35 km okruh považujem za povinnú jazdu pre kohokoľvek, kto tu ešte nebol.

Snáď niekto napíše o ostatných trailoch.

Fotogaléria k článku

Najnovšie