Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Oddych na Skalnatej
Oddych na Skalnatej Zatvoriť

MTB Bratislava – Piešťany po hrebeni Malých Karpát

Jednodňová cyklotúra Malými Karpatami na trase z Bratislavy do Piešťan. Prešli sme 120 km, so stúpaním 3263 m a klesaním 3325 m. Všetko to začalo pred pár rokmi, keď sme ako účastníci Trnavskej stovky skonštatovali, že ísť pešo taký kus hlavným hrebeňom je blbosť. Naopak na bicykloch si Malé Karpaty užijeme oveľa viac.

Vzdialenosť
120 km
Prevýšenie
+3263 m stúpanie, -3325 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 26.05.2017
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
Biely kríž (bufet Včelín), Pezinská Baba (bufety), Sklená huta (prameň)
Doprava
Bratislava (vlak, bus)
horský bicykel
Piešťany (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1078 Malé Karpaty, Bratisla (1:50.000)
» č.1079 Malé Karpaty, Červ. Ka… (1:50.000)

Niekedy tie najúžasnejšie dní začínajú úplne obyčajne, niekedy sa na ne tešíme, ale inokedy ich odďaľujeme a ani sa nám do nich nechce zobudiť, čo bol aj tento prípad. Všetko to začalo pred pár rokmi, keď sme ako účastníci diaľkového pochodu Trnavská stovka skonštatovali, že ísť pešo taký kus hlavným hrebeňom je blbosť. Naopak na bicykloch si Malé Karpaty užijeme oveľa viac. Niečo nastúpaš a dole kopcom sa len spúšťaš. Z viacerých uchádzačov, ako zvyčajne, zostala len kostra troch tvrdohlavcov. Dátum pevne dohodnutý, dovolenka vybavená, dva dni pred odchodom ma trochu povykrúca viróza s bolesťami brucha a čím ďalej, tým viac zvažujem, či je to stále dobrý nápad.

Je zamračené, sychravo a na to, že prichádza leto, je celkom chladno. Otváram oči o 5.30 h, prehadzujem sa a pomaly odpočítavam minúty do 6-tej, kedy je nastavený budík. Príprava jedla, vody, oblečenia, stále však rozmýšľam, či nenájdem vhodnú výhovorku, aby som nikam dnes nemusel. Nakoniec však pred vchodom, o 6.25 h zapínam GPS tracker.

Trasa

Bratislava, Dúbravka – Patrónka – Železná studienka – Spariská – Biely kríž – Salaš – Kozí chrbát – Tri kamenné kopce – Pezinská Baba – Skalnatá – Čermák – Hubalová – Taricové skaly – sedlo Skalka – Sološnická dolina – Sklený vrch – Sklená huta – Uhliská – Amonova lúka – Kubašová – Mon Repos – Červená hora – Brezinky – Buková – Trstín – Prekážka – Naháč – Dechtice – Chtelnica – Dolný Lopašov – Šterusy – Vrbové – Trebatice – Piešťany

Mesto sa pomaly prebúdza do hektického piatkového rána, na Železnej studničke sa však znovu dostávame do tichého ranného lesa. Míňame pár osamelých bežcov a volíme prvú prestávku, na dolnej stanici lanovky. Tam sa k nám pripojí tretí bojovník, ktorý už bude mať za sebou druhý najvyšší bratislavský kopec – Kamzík.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Od 7-mej šliapeme všetci traja, bok po boku na Biely kríž, z čoho nás sem-tam vyrušia protiidúci lesníci. Behom okamžiku sme na Bielom kríži, kde zisťujeme, že ešte nepotrebujeme prestávku, teplé vrstvy oblečenia zatiaľ nezhadzujeme, tak pokračujeme smer Pezinská Baba.

Užívame si nádherné chodníky Štefánikovej magistrály, keď sa z ničoho nič, hneď za Salašom objaví mláka, ktorá je prehradená provizórnym mostíkom. Prvý z nás prejde ako nič, druhý pred mostíkom zastavuje a ja ako tretí nedobrzďujem a letím cez bicykel do pol metra hlbokého blata a bicykel na mňa. Rátam škody, a zisťujem, že okrem zablatenia až po uši nič nenasvedčuje tomu, že by som nemohol pokračovať. Večer, po dôkladnom umytí zaschnutého blata však narátam pár odrenín, ktoré nechcú zmiznúť ani po mesiaci. Na mieste však poutieram sedadlo, rajdy a šliapeme ďalej.

Pezinská Baba nás prekvapila otvoreným len jedným bufetom, kde nám neochotne predajú kofolu a vzápätí vynesú von ceduľu s nápisom "zatvorené". Oznamom otáčajú ďalších potenciálnych smädných zákazníkov a nemám sa kde poumývať. Na požiadavku, kde by som sa mohol umyť, pani odpovedá, že s vodou majú problém, takže nikde. Blato aj tak už uschlo.

Od Baby začína pravá zábava. Prvý výšľap od hlavnej cesty nám dvíha predné kolesá a prvý z nás začína tlačiť. Čmelok obchádzame traverzom z ľavej strany po makadame ostrom ako žiletka, neskôr sa znovu napájame na červenú pod Čertovým kopcom. Tu zisťujeme prvú plánovaciu chybu, kde sme si neuvedomili, že kopec sa dal traverznúť sprava smerom na Čermák. S problémami bojujeme pri tlačení bicyklov do kopca, šmýka sa a začína sa otepľovať. Kopec nás odmeňuje fotogenickými výhľadmi zo Skalnatej. Obdivujeme vetrom ošľahaný dub a konštatujeme, že cyklisti na tomto kopci nemajú na ružiach ustlaté. Popri bicykli musíme aj schádzať. Súdny človek má problémy aj pri tlačení dole, jeden z nás endurista si to však so stiahnutými polkami vychutnáva a čaká nás na Čermáku.

Skoro bez zdržania pokračujeme, potichu však nadávam, že som nedoplnil vodu, pretože pár desiatok kilometrov nie je žiadna pitná studnička. Tu na nás vyskočí ďalší plánovací nedostatok, a tým sú Taricové skaly. Cítim ako ma začína bolieť koleno a pár stometrové nesenie bicykla na pleciach si začína vyberať svoju daň. Sily rapídne ubúdajú. Pre budúcnosť je dôležité zvážiť nejaký obchvat na sedlo Skalka a ďalej pokračovať modrou na Sklenú hutu.

Bolesť kolena, ktorá sa objavovala čoraz častejšie ma párkrát donútila zastaviť a potichu si ponadávať. Zo sedla Skalka nasledoval asi najdlhší zjazd celej trasy, pri ktorom sme mali obavy, aby sme rozžeravenými kotúčmi nezapálili les. Zvädnuté brzdy nás donútili postáť aspoň 15 minút na asfaltke do Sološnice. Dosiahli sme druhý najnižší bod trasy, to znamená, že opäť ideme šliapať do kopca. Nekonečný nástup Sološnickej doliny si na mne na prvom vybral krízu. Nevládal som, zaostával som, nadával som, v duchu som to už viackrát otočil a vrátil sa do dediny. Boľavé koleno ma nabádalo k zastavovaniu. Trochu som trucoval, napriek tomu, nikto so mnou nestrácal trpezlivosť a čakali ma.

Voda zo studničky pri Sklenej hute ma ako zázrakom nabila energiou a do sedla Uhliská som vystrelil ako raketa. Práve pod sedlom prišla kríza na nášho druhého účastníka zájazdu. Udržiaval si ju až na Uhliská, kde sme ho vodou, sladkosťami a sušeným ovocím reštartovali.

V tejto pasáži sme stretli veľmi milý párik cyklistov, ktorí si to tu vyškerení neskutočne užívali a jedného chlapa, ktorý nás do kopca ofúkol ako TGV. Trasa od tohto miesta je osviežujúca a príjemná, Klokoč obchádzame zvážnicou, Amonovu lúku prefrčíme. Trochu zaostávam a zisťujem, že som široko-ďaleko sám. Pri Kubašovej trochu kufrujem a rozmýšľam, či tí dvaja predo mnou odbočili na Mon Repos alebo švihali ďalej dolu asfaltom. Signál žiaden, píšem však správu, že pokračujem sám do šenku v Bukovej. Obšmietam sa, hľadám ich, nakoniec však pokračujem úplne sám vychádzkovým tempom, pretože mám pocit, že predsa len križovatku minuli. Studnička na Mon Repos je absolútne nepitná a nemám už žiadnu vodu.

Pod Čiernou skalou prichádza správa, že mám čakať a že sú mi v pätách. Veľmi príjemným zjazdom prechádzame popri vodnej nádrži opäť traja. Koleno dáva o sebe vedieť čoraz častejšie, pomáha mu však dlhšia pauza na kávu. Vedľa nás v Bukovej sedia nemeckí turisti, ktorí vyzerajú, že tu chodia pekných pár dní. Práve teraz je čas na prehodnotenie trasy. Pôvodne plánovaný prechod cez Dobrú Vodu do Vrbového nahrádza trasa cez Trstín a Naháč. Zhodnotenie psychických a fyzických síl nás doviedlo k rozhodnutiu, že zvyšok cesty dáme s autami čo je asi 45 km.

Do Trstína je to rekuperujúci zjazd na nekonečných vlnovkách, ktoré proti nám bojujú so silným protivetrom až do Vrbového. Počas prestávky v Trstíne zisťujeme že "došlo" aj poslednému z nás. Kríza nikoho počas cesty nevynechala. Na silách mu nepridával monotónny protivietor a statočne bojoval až do reštaurácie vo Vrbovom. Pivo a polievka nám dodali sily na posledných 10 kilometrov, kde som bojoval len ja proti kolenu.

Po 11 hodinách a 54 minútach vypínam GPS tracker, ktorý ukazuje 118,5 km. Večera, sprcha, ustajnenie strojov a poďme ho odkrívať do mesta. Úspešný príchod do cieľa sme oslávili spolu so Slniečkom na CITY FESTE, počas čoho sme si dopĺňali tekutiny niektorí z pollitrákov, niektorí z dvojdecákov, ale aj poldecákov až do nasledujúceho dňa. Všetko však s mierou, pretože sobota patrila testovaniu bicyklov na Bike Feste v Kálnici, prezieravo však všetko elektro. Možno to nie je extrémny výkon, všetci traja sme však hrdí na seba a najmä na prekonanie kríz, ktoré nikoho neušetrili. Stálo to všetko za to.

Fotogaléria k článku

Najnovšie