Táááákže, ideme vlakom na východ, cez Maďarsko do rumunského Brasova a na bicykloch domov do Popradu. Že koľko? Noooo, nejakých 1200 km.

1. deň

Ráno pred domom nahadzujem brašny, montujem vlajky, dofukujem kolesá a roztáčam prvých 10 km, smer popradská stanica. Na cestovnom lístku stojí Čierna nad Tisou. Nakladáme stroje a za pár hodín okukujeme mestečko blízko ukrajinských hraníc. Dnes nás čaká iba 15 km. V obci Veľké Trakany obdivujeme husaciu farmu a následne prekračujeme maďarskú hranicu. Kompa nás prevezie na druhú stranu Tisy a zanedlho míňame prvé forinty v miestnom „bufete“ v obci Tiszabezdéd. Rukami-nohami vysvetľujeme miestnym štamgastom, kam máme namierené a oni iba neveriacky krútia hlavou. Dnes máme za sebou 25 km.

2. deň

Skoro ráno naskakujeme na vláčik do Debrecénu. Aj s mojou chabou maďarčinou rozumiem, že nám sprievodca nadáva do „sprostých Slovákov“, ale to mi predsa nemôže pokaziť náladu. Po dvoch hodinách zúfalej snahy konečne kupujeme lístky (o veľkosti turistickej mapy), nakladáme ich a hľadáme si miesta vo vlaku. Čaká nás 14 hodín cesty do Brasova.

3. deň

O pol druhej ráno stojíme pred stanicou vyľudneného mesta. Aj takto potme je krásne a dýcha históriou. Škoda že nemáme čas si ho poriadne prezrieť. Rozkladáme sa v altánku v lesoparku nad mestom, aby sme si dopriali aspoň pár hodín spánku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Až pri raňajkách si uvedomujem do akej krásnej krajiny sme prišli - nad nami sa týčia vysoké skaly, pár krokov od nás zurčí malý vodopád. Prvé ráno v Rumunsku ďaleko prekonalo všetky moje očakávania. Vydávame sa po spevnených cestách cez prekrásne mestské lesy do kopcov vysoko nad mestom. Mobilná aplikácia nás však nechce navigovať len po pekných cestách, a tak po pár kilometroch asfaltu blúdime po lúkach, lesoch a „lazoch“ medzi mestami Rasnov a Bran. Čo už, ak sa nedá šliapať, tak potlačíme. Príroda je krásna, ale takýmto tempom sa domov nedostaneme ani za mesiac. Obedujeme v Brane priamo pod hradom, na ktorom sídlil gróf Drakula. Navigáciu nadobro nastavujem na cestu pre autá. Nízkym horským priechodom prechádzame do údolia na opačnej strane pohoria Fagaras. Rumunský vidiek sa nám ukazuje v plnej kráse, po ceste kráčajú kravy, chudobnejší gazdovia jazdia na vozoch, majetnejší na staručkých traktoroch, okolo ciest pobehujú všadeprítomné psy. Stan rozkladáme na pastvine náramne pripomínajúcej africké safari. Rumunsko má tisíce podôb. Dnes sme prešli 90 km.

4. deň

Po raňajkách vyrážame zdolať azda najnáročnejšiu časť našej cesty. Napoludnie prichádzame na úpätie legendárneho horského priechodu Transfagarasan. Máme pred sebou 25-kilometrové stúpanie a vyše 1600 výškových metrov. Kilometre ubúdajú neskutočne pomaly a cesta pred nami akoby nemala konca. Radosť nám ale robia šoféri a motorkári, ktorí nám ostošesť trúbia, blikajú a zdravia nás. Máme zjavne ich veľký obdiv. Najviac nás teší pozdrav od posádok áut so slovenskou značkou.

Posledné kilometre cesty kopírujú domáci aj zahraniční turisti. Pohľad zhora na Causescovu megalomanskú cestu je neskutočný. Pripadá mi to, akoby niekto v Tatrách postavil autodráhu. A sme hore, na brehu jazera Balea Lac vo výške 2042 m. Po večeri rozkladáme stan na mieste podľa mapy vyhradenom na kemping. Papkáme trdelník a pripravujeme sa na studenú noc. Na salaš pod nami vraj občas zablúdi medveď. Dúfam, že dnes nepríde na návštevu. Dnes sme dali 82 km.

5. deň

Ráno ja fantastické. Rumunsko nám ukazuje azda to najkrajšie, čo nám vie ponúknuť. Po tradičných raňajkách a káve sa s Palim vyberáme na turistiku. Prechádzame ostrým hrebeňom, ktorý reliéfom pripomína Západné Tatry, ale vegetáciou Nízke Tatry. Až do konca výletu sa neviem vyhnúť porovnávaniu miestnej krajiny s našou, slovenskou. Z vrcholu Iezerul Caprei (2418 m) pozorujeme zástup turistov stúpajúcich do sedla pod kopcom. Ako inak, ide o zájazd brnianskej cestovky plný Čechov a Slovákov. Je príjemné počuť v cudzine rodnú reč a tiež posilniť sa dúškom domácej slivovice. Pomedzi česko-slovenské skupinky vybiehame na vrch Vanatarea lui Butenau (2507 m), 5. najvyšší vrch Rumunska). Robíme pár vrcholových fotiek s vlajkou, ale o chvíľu utekáme dolu ku stanu, pretože mi do mobilu prišla takáto správa:

Boli tu prave policajti, ze tu nemozme mat rozlozeny stan. Boli mili, ale povedali, ze ho mam zlozit. Sama to isto robit nejdem :-D takze na Vas pockam a vyparim sa niekde zatial. Hadam to bude ok.

A všetko bolo v poriadku, páni policajti sú tu naozaj milí a vedia skvele po anglicky. Tak hoci podľa mapy stanujeme na správnom mieste, náš príbytok radšej balíme a vydávame sa dole dlhokánskym zjazdom smerom k priehrade Vidraru. Spoločnosť nám robí mladý rumunský cyklista Georgescu a jeho milá rodinka. Priehrada Vidraru je ohromujúca, vysoká 166 a široká 305 m. Vážnosť celej stavbe dodáva obrovská socha Prometea (náramne pripomínajúca Jánošíka) na budove elektrárne a hlavne ostrí chlapci zo samopalmi strážiaci priehradný múr. Posledné kilometre vedú divoko pôsobiacim hlbokým údolím rieky Arges. Nevieme sa vynadívať na krásu okolo seba. Naše telá si však žiadajú oddych a poniektoré aj sprchu, a tak nadchádzajúcu noc trávime v platenom kempe. Dnes to bolo 60 km.

6. deň

_- Ako sa vám spalo chlapci???

• Ja som spal ako batoľa.
• To si nepočul ten rámus?_

Nepočul. Pri večernom posedení s levickými motorkármi som sa „unavil“ tak, že som prespal (vraj prechrápal) aj nočnú návštevu medveďa pri kontajneroch. Zo svahu nad kempom sa ozýva streľba. To miestni chlapi plašia divú zver, aby neohrozovala návštevníkov Drakulovej pevnosti Poenari. Priamo z kempu k nej vedie na vrchol kopca vyše 1600 schodov – prvých sto pomedzi ceduľky z nápisom POZOR MEDVEDE! S Palim sa opäť vydávame na prieskum. Ranná rozcvička sa vyplatila, výhľady z pevnosti do hlbokého údolia sú ako z iného sveta.

Pred štartom dnešnej etapy stretávame veľkú partiu cyklistov zo Svidníka. Trochu si zapózujeme na fotke a potom vyrážame hltať ďalšie rumunské kilometre. No, hltať. Široká asfaltka medzi dedinkami sa pomaly zužuje a mení na tankodróm. Rumunsko opäť nesklamalo. V poludňajšom úpeku a na strmých kamenistých cestách nás predbieha jeden konský povoz za druhým. Ale čo, veď to sme predsa chceli. Podvečer prichádzame do mesta Calimanesti. V kempe nad riekou Olt sa nám k večeri ujde od domácich aj kusisko papene – červeného melóna. Miestni sú k nám veľmi priateľskí, ale títo sú zjavne aj silno veriaci.

Po 12 samovražedných kilometroch po hlavnom ťahu prehodnocujeme pôvodný plán a namiesto do Sibiu sa z mestečka Brezoi vydávame opäť do hôr. Dnes máme za sebou 85 km.

7. deň

Ráno sa snažíme dodať si čo najviac odvahy a optimizmu. Týždeň v sedle bicykla zanechal stopy na psychike aj na tele. Paľove spálené ruky vyzerajú ako prišité od Indiána. Navyše, dnes si užijeme celodenný výšľap pod vrchol legendárneho priesmyku Transalpina. Stúpanie je čoraz prudšie a naše silné ranné tempo sa postupne spomaľuje. Rumunské rodinky si rozkladajú stany pozdĺž celého údolia a užívajú si peknú nedeľu. My si v horúcom dni užívame osvieženie v prameni s chladnou vodou. To hádam nie je možné, veď ten kopec nemá konca! Jeden z mnohých miestnych včelárov nás ubezpečuje, že sme blízko vrcholu a my si už o chvíľu užívame zjazd k jazeru Vidra. Ale nie nadlho! O chvíľu sa obloha zatiahla a na prilby nám začali klopkať veľké kvapky vody. Večer si unavení a zmoknutí rozkladáme stan v smrekovom lese pod vrcholom Transalpiny. Práve včas, aby sme sa ukryli pred nočným dažďom. Dnes sme prešli 80 km.

8. deň

Keď sa ide na kopec, musí sa zísť aj dole. Ráno nás čaká rýchle 6 km stúpanie a potom len zaslúžený dlhý zjazd do mesta Sebes. Slniečko sa na nás usmieva čoraz viac. Nakoniec je horúčava taká neznesiteľná, že mi robí problém šliapať do pedálov aj dole kopcom. V historickom meste Alba Iulia sa osviežujeme radlerom a proti noci si ideme hľadať ubytovanie. Najviac sa nám pozdáva miesto vedľa políčka s kukuricou a ja mám premiérovo možnosť požiadať si od domácich povolenie nacvičenou frázou Puteti a esti constui un cort? Da! Odpovedá mi gazda a ja spokojný s mojou rumunčinou odchádzam stavať stan. Dnes sme pojazdili 110 km.

9. deň

Ráno vstávam plný očakávaní. Vchádzame do pohoria _Apuseni _a rovnomenného národného parku. V mestečku Zlatna využívam služby informačného centra a do mojej zbierky pribúda nová turistická mapa. Názov mesta (hoci nezvykle slovanský) správne napovedá, že v týchto horách bolo rozšírené banské remeslo. Svedčia o tom odkazy na drevených portáloch takmer pred každou obcou. Nešťastie však nechodí po horách, ale po cyklistoch a z nevinnej osmičky na mojom zadnom kolese je razom poriadna osma, z ktorej trčia dva prasknuté špice („štangle“, ako by povedala Alex). Cesta je však ešte dlhá a servis ďaleko. Hlavne na to nemyslieť a nejako už dôjdeme.

Turistický sprievodca ani trochu neklamal, keď vychvaľoval krásu miestnych hôr, početných jaskýň a hlavne údolie rieky Ariesul. To je na západ od mestečka Albac priam čarovné a svojimi vysokými skalnými útvarmi pripomína prielom Dunajca. Ak sa niekedy vrátim do Rumunska, tak určite sem!

Je však večer a máme pred sebou najextrémnejšiu noc na najkrajšom mieste našej cesty. Stan rozkladáme na pokosenej lúčke vo dvore malého... asi bufetu. 30 metrov pod nami naráža do vysokej skaly voda krištáľovo čistej rieky. Užívam si kúpeľ v teplučkej vode rieky a premýšľam o tom, že mi nemôže byť lepšie. Ale môže byť horšie... Dnes sme pedálovali 90 km.

10. deň

Noc bola teda veselá. Neviem, či som zažil silnejšiu magnetickú búrku, blýskalo sa tak intenzívne, že som si mohol čítať knihu. Prudký lejak a silný nárazový vietor poriadne preverili náš stan. Obstál na jednotku a našťastie sme ráno našli aj bicykle. Len voda v rieke akosi zhnedla, ranný kúpeľ asi nehrozí.

Dnes je na pláne iba slabých 50 km. Počasie má však iný názor. Od rána sa na nás mračí a my sa každú chvíľku musíme schovávať pred dažďom. Spoločnosť nám robí veselý rumunský dedo, pre ktorého jazyková bariéra nie je žiadny problém. Usádza nás na terase a ponúka domácu pálenku. Ak skoro neprestane pršať, tak neviem... Mraky sa ale trhajú a dobiehame zameškané.

Na vrchol kopca v dedine Vartop prichádzame takí mokrí, že nemá zmysel zastavovať. Po nekonečnom zjazde prichádzame totálne premočení, premrznutí a zúfalí do prvej dediny, kde hľadáme krčmu. Je to naozaj veľmi zlé, ale snažím sa hrať formu pretože vidím, že Alex má slzy na krajíčku. Videl som už veľa „borcov“, ktorých rovnaké podmienky dostali do kolien. Ona to však znáša statočne a od tejto chvíle je pre mňa veľká hrdinka. Nikdy som sa tak netešil do spacáku ako dnes. Dnes sme prebojovali 45 km.

11. deň

Tak a dnes nejazdíme! V mestečku Stei nakladáme bicykel na vlak. Nákladný vozeň je len náš a užívame si pohľad na krajinu cez otvorené dvere vlaku. Pre mňa teda životný zážitok. Na vlak do Veľkého Varadína (Oradea) prestupujeme v stanici Holod. Stanica je pustá a miestni železničiari majú veľkú radosť, že konečne vidia zákazníka. V celom vlaku cestujú okrem nás iba dvaja mladí Rómovia, ktorí nás však prekvapujú perfektnou francúzštinou. Po miernych komplikáciách nachádzame objednaný penzión. Dnes sa konečne vyspíme v posteli. Dnes len oddychových 20 km.

12. deň

Ráno sa po návšteve cykloservisu vydávame na prehliadku historického centra Veľkého Varadína (Oradea). Na naše veľké prekvapenie nachádzame v budove mestského hradu sídlo konzulátu Slovenskej republiky, bohužiaľ ľudoprázdny.

Posledné rumunské peniažky míňame na hamburger s brandzou (tak volajú tvaroh aj ovčí syr) a začíname točiť posledné rumunské kilometre. O pol štvrtej sme na maďarskej hranici a o hodinu neskôr... je už zas pol štvrtej.

Stan rozkladáme v súkromnom revíri plnom danielov. Odrazu pri nás zastaví terénne auto a rúti sa k nám maďarský lesník. Neviem uveriť vlastným ušiam, keď zisťujem, že nás nielenže nechce vyhodiť z lesa, ale dokonca zisťuje ako dlho chceme ostať a praje nám príjemnú noc. Maďari prekvapili. Dnes sme pokrútili presne 100 km.

13. deň

Orientovať sa na maďarských cestách je jednoduché – tri dni rovno a potom doprava. Nekonečné rovinky nás vytáčajú do nepríčetna. Nad nami sa našťastie dvíha prvý kopec a pod ním tróni na sútoku Tisy a Bodrogu mesto Tokaj. Po dlhej rovine konečne poriadny kopec. A keby len kopec, ale aj poriadny lejak a s ním naša prvá výmena názorov za dva týždne. Ja s Paľom už toho máme dosť, Alex je však nabudená a už sa nevie dočkať rodnej zeme. Mraky sa však opäť trhajú a my robíme „kompromis“ a pokračujeme ďalej.

Cestou nás ešte raz zastavuje dáždik, ale nakoniec potme víťazne rozkladáme stan na slovenskej hranici. Teraz už to domov aj dotlačíme. Dnes to bolo 140 km.

Za posledné dva dni cesty domov ešte 150 km.

Zhodnotenie

Rumunsko vo mne zanechalo plno pozitívnych dojmov. Azda tým najlepším bolo, že sa mi podarilo vyvrátiť predsudky o krajine ako o zaostalej a nepriateľskej. Práve naopak. S Rumunmi sme si v mnohom podobní a vo veľa veciach si od nich dokonca môžeme vziať príklad. Sú to otvorení a srdeční ľudia, kedykoľvek ochotní pomôcť. Nenechajme sa oklamať výnimkami, ktoré im aj u nás robia zlú reklamu.

Video z nášho výletu nájdete tu: http://www.mojevideo.sk/video/2b073/romania_biketrip_2017.html

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek