Trasa

Považská Bystrica - Prečín - Kardošova Vieska - Malé Lednice - Veľká Čierna - Rajec - Šuja - Rajecká Lesná - Fačkov - Čičmianske rázcestie - Čičmany - Zliechovské rázcestie - Country ranč Klin - Valaská Belá - sedlo Homôľka - Horná Poruba - Ilava - Košeca - Nozdrovice - Tunežice - Ladce - Podhorie - Hloža - Beluša - Visolaje - Dolný Lieskov - Tŕstie - Riedka - Priedhorie - Pružina - Briestenné - Čelkova Lehota - Sádočné - Domanižská Lehota - Domaniža - Prečín - Zakvašov - Považská Bystrica, časť Praznov - Kostolec - Jilemnického škola (penzión Manín) - Kresanovci - Kremeňovci - Plevník-Drienové - Rašov - Maršová - Mikšová - Podvažie - Považská Bystrica

Prvé kilometre

Slnečná nedeľa, drobná pravdepodobnosť búrok, príjemných 20 stupňov – ideál. O desiatej vyrážame s kamarátom odo mňa z domu, z Považského Podhradia. Povinná jazda cez Považskú Bystricu je spríjemnená minimálnou nedeľnou dopravou. Po hladkom prejazde mesta okolo sídlisk Lány a SNP vychádzame na cestu smerujúcu do Domaniže.

Cesta cez obec Prečín vedie krásnym prostredím údolia riečky Domanižanky. Zväčša zalesnené úseky doliny striedajú lúčne brehy riečky a už po pár kilometroch prichádzame do Prečína. Ľavú stranu cesty nám lemujú zarastené skalné bralá, nápadne nesúce ráz neďalekého Súľova. Za Prečínom sa nad roľami majestátne dvíha Prečínska ihla korunovaná bielym dvojkrížom.

Rezkým tempom ukrajujeme posledné kilometre roviny cez lesy a polia do obce Domaniža. Prejazdom dediny sa totiž terén začína dvíhať a nápadite vlniť. Prejazd cez Kardošovu Viesku, Malé Lednice a hlavne lúky okolo nich je slasťou pre oči cykloturistu. Východné zrázy skalných brál v protiľahlých horách osvetľuje dopoludňajšie slnko v zlatistom žiare skorých letných lúčov. Tesne pod horizontom, kde sa láme Trenčiansky a Žilinský kraj, je cesta najprudšia. Plní síl však ešte šliapeme ťažký prevod a svižne zdolávame míľnik trasy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Terén sa ďalej vlní okolo Veľkej Čiernej len pre to, aby nás klesaním okolo kameňolomov priviedol ku krásnym výhľadom pri vstupe do Rajeckej doliny. Cesta do mesta Rajec začína pohodovým klesaním a ako v prípade Považskej Bystrice, tak aj tu platí, že premávka je redukovaná nedeľou. Preto sa cez mesto dá bez problémov a zdržaní prebehnúť až na dlhočizné lúky smerujúce k Rajeckej Lesnej a ku kofoláckej fabrike.

Výhľady na Malú Fatru spríjemňujú tranzitný prechod rovín. Vzduch mesta a rozpálených lúk pod mohutnými bralami Kľaku sa pri vstupe do lesa v okolí dediny Fačkov mení, vlhne, je cítiť pozostatky včerajšej búrky. Popri zurčiacej Rajčianke nás kľukatá cesta vedie až na Čičmianske rázcestie, kde sa naša trasa stáča smerom do hustých strážovských lesov.

Cima Coppi del giro d'Strážov

Napriek tomu, že ani doposiaľ premávka na cestách zlá nebola, počas stúpania cez hory do Čičmian predsa len ešte redne. Sklon cesty je mierny, a tak sa dá stále udržiavať vysoké tempo. Preto svižne preletíme zalesnené časti trasy a zhruba od dediny, kde gradient pritvrdzuje, krajina dostáva iný, oku lahodiaci nádych.

Čičmany obchádzame hlavnou cestou po pravej strane a rozbitým terénom s obchádzaním mnohých výmoľov stúpame rozprávkovým prostredím cez slnkom zaliate lúky smerom k najvyššiemu bodu horizontu pred nami. Opäť prechádzame hranice kraja a ešte čerství lámeme vrchol Cima Coppi nášho giro d'Strážov. Nasleduje prudký, rýchly zjazd, dávam si pozor na chyby cesty a vo vysokej rýchlosti tesne brzdím do križovatky nad Zliechovom. Rázcestie ponúka idylické a ikonické scenérie Strážovských vrchov. Z trávnatých lúk sa dvíhajú skalnými bralami prerastené lesy, ktorých kontrast s modrou oblohou posiatou búrkou hroziacimi oblakmi vytvára údiv a očarenie.

Teraz však prichádza to pravé orechové. Zjazd Zliechovskou dolinou je sprvu kvalitne prudký, a tak zaľahnem na rámovú trubku a užívam si svišťanie vetra udierajúceho tvár vo vysokej rýchlosti. Pozor na terén. Čoskoro sa dobrý povrch asfaltu mení a pribúda množstvo dier, výtlkov a záplat. Idem na brzdy, obchádzam, čo sa dá.

Zalesnená, zelená dolina okolo riečky Jasenina dýcha vlhkosťou a v tempe zjazdovania nás veľmi vhodne chladí v postupne rozpálenom dni. Výškové metre rapídne ubúdajú a na ich dne sa nachádza Country ranč Klin. Nejaký kilometer máme za sebou a preto sa zásoby vody nezastaviteľne míňajú, pomaly začína nastupovať i hlad. Rozhodujeme sa zastaviť a občerstviť sa. Tiché nenápadné miesto v lone ústia ciest, zbiehajúcich z okolitých dolín, je stvorené na prestávku.

Prejazd cez Homôľku

Všetky nádrže máme natankované, môžeme vyraziť. Naša cesta pokračuje smerom na Valaskú Belú, mierne stúpajúci terén po krátkom odpočinku zdolávame svižne ako ráno. Prechádzame niekoľko drobných osád a proti smeru tečúcej Nitrice zdolávame kilometre smerujúce k horskému prechodu Homôľka. Pri tabuli označujúcej potrebu reťazí v zimných mesiacoch sa nadychujeme k výstupu.

V stále športovom tempe stúpame svahmi kopca, škoda je iba to, že priesmyk využíva veľký počet motorkárov – pretekárov, ktorí v obrovských rýchlostiach s hromovým rachotom motorov režú zákruty. Po tichých desiatkach kilometrov v obkolesení prírody je to rušivý faktor. Stúpanie sa zdá byť dlhé a s pribúdajúcou výškou sa začína zarezávať do nôh. Neustále si nastupujem, treba držať výkon. Ešte pár zákrut a sme na vrchole. Teší ma predstava, že pred nami je takmer 15 km dlhý zjazd.

Sprvu začína vcelku prudko, klesanie ponad Hornú Porubu doslova prelietame. Ale na výhľad na Vápeč sa pribrzdiť oplatí. Ďalej do Ilavy klesanie na sklone stráca, ale to nič nemení na fakte, že sa dá krásne odpočinúť. Mesto sa blíži a je to cítiť i na premávke, ktorá hustne. Na kruhovej križovatke točíme opäť smerom na severovýchod a po hlavnej ceste sa rozhodujeme zastaviť v Košeci na kofolu. Doplníme tekutiny, dolejeme bidony a hurá ďalej. S presvedčením vyhnúť sa čo možno najviac frekventovaným cestám pri Nozdroviciach opúšťame hlavnú cestu a poza Ladeckú cementáreň vychádzame na cestu vedúcu lúkami smerom na Podhorie. Cez obec Hloža, kde sa práve konajú hasičské slávnosti vchádzame do Beluše a z nej za pár kilometrov za Visolajmi točíme do Pružinskej doliny. Opäť hory.

Col de la croix de Domaniža

Mierne stúpajúcu dolinu vedúcu nás cez Dolný Lieskov opúšťame v Tŕstí. Úplnou náhodou tu stretáme kamaráta, ktorý má dnes v nohách Kohútku v Javorníkoch, no so záujmom sa k nám pridáva. Spolu odbočujeme na cestu lemujúcu Strážovský potok, ktorý vytvoril nádhernú, divú, skalnatú roklinu, kadiaľ vedie nová asfaltka. Ňou mierne stúpame okolo známych lezeckých sektorov, tesne ponad potok až k soche sv. Jána na rázcestí za Priedhorím, kde točíme na Pružinu.

Rozhodujeme sa urobiť si prestávku v miestnej vychýrenej krčme, a tak zjazdom obchádzame najodľahlejšie časti dedín v horách. Kofola, čipsy, doplnenie vody, krátky oddych. Môžeme vyraziť ďalej, pred nami je Col de la croix de Domaniža.

Stúpanie na Briestenné, alebo aj Col de la croix de Domaniža, nás prevedie do doliny riečky Domanižanky. Hoci neohúri svojou dĺžkou, svojím gradientom s pripočítaním kilometrov v nohách je to pekný zápal lýtok. Avšak stále s hlavou vztýčenou, i keď s vyplazeným jazykom prekonávame vrchol a lúčime sa s kamarátom, ktorý sa k nám pridal na pár kilometrov. Nás čaká parádny zjazd cez malebné dediny, Čelkovu Lehotu a Sádočné, v prostredí tak veľmi typickom pre dnešný deň. Klesanie končí až v Domaniži, napájame sa na hlavnú cestu, ale už za Prečínom odbočujeme do dediny Praznov. Pred nami je totiž cyklokrosový výstup na Passo dello Bosmany.

Passo dello Bosmany

Stúpanie cez Praznov nie je nijako výnimočné, krátke prudké úseky striedajú miernejšie sklony. No rozhodne to už neťahá tak ako ráno. V dedine býva bratranec, a tak sme strategickú skutočnosť využili na doplnenie vody. Ešte tak pri zastávke vykopnúť tretru z pedálu a všetko by bolo v poriadku. No bez ohľadu na vec, nad nami sa začínajú výrazne tvoriť čierne búrkové mraky. Kdesi za kopcom sa ozýva staré, známe, no vždy desivé bublanie hromov, ktoré pripomína - pridaj. A tak pokračujeme hore dedinou postupne horšiacim sa povrchom cesty.

Asfalt končí, prichádzame na štrk. Problém prichádza iba v jednom mieste, kde je navozený nový nános kameňa a tenké koleso cestného bicykla sa topí. Nezostáva nič iné iba pár metrov pretlačiť. Našťastie už po pár metroch prichádzame na prudkú lúku posiatu kvetom, odkiaľ sa ako veže mesta týčia nad nami Bosmany.

Čas od času v diaľke zahrmí a lúkou ťažko fučím a očami hypnotizujem pomaly blížiaci sa horizont. Dôležité je zostať v sede, tenké koleso totiž pri tomto sklone ľahko na tráve prekĺzne. Sme hore. Odpočet dnešných stúpaní sa zredukoval na číslo jedna. Pred nami a v tejto chvíli i na dohľad – priamo oproti nám je posledné, krátke – ale zato najprudšie stúpanie dňa.

To najprudšie na záver

Zjazd cez Kostolec je vítaným osviežením v dusnej predbúrkovej atmosfére. Zbiehame až k penziónu Manín, známym ako Jilemnického škola. Tu opúšťame trasu vedúcu z Vrchteplej do Manínskej tiesňavy a začíname mierne stúpať pod stojku do Plevníka. Zdevastovaný asfalt v zalesnenej časti sa postupne lepší ako vychádzame na lúčne časti stúpania.

Pri malej osade Kresanovci (Kresania) sa cesta dvíha do šialeného gradientu a na najľahšom prevode po stojačky s vycerenými zubami a s vypätím všetkých síl sa lámem hore. Tak a je to. Vyšli sme to a odmenou sú nám krásne výhľady smerujúce späť do centrálnej časti Strážovských vrchov.

Zjazd z vrcholu je prudký, často mokrý – skrytý v lese. Treba preto hlavne v zákrutách dodržiavať zásady bezpečnosti. No po prechode lesnej časti nad osadou Kremeňovci (Kremeni) sa dá smelo pustiť a taktiež to púšťam až do Plevníka.

Pri kostole odbočujeme a mimo hlavných ciest cez Rašov a Maršovú nadjazdom ponad železnicu prichádzame k uzavretému mostu ponad Váh. Autom sa prejsť nedá, vstup je zavarený, ale pešo alebo na bicykli to stále ide. A tak prechádzame Váh a po hlavnej ceste dorážame okruh okolo Strážovských vrchov. Únavu strieda pocit spokojnosti, nie je nad to, keď človek prekoná sám seba a cíti posun svojho limitu ďalej.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek