Trasa

Račkova dolina (hotel Akademik) – Podbanské (Tatranskou magistrálou) – Liptovský košiar – horáreň Tichá – Kmeťov vodopád – Podbanské – Pribylina – Račkova dolina

Z Račkovej na Podbanské

Na konci druhej októbrovej dekády sú už Tatry odeté do najpestrejšieho šatu. Ľahká inverzia sľubuje prekrásny deň, príjemná hikingácka partia sa hneď ráno rozpŕchne do všetkých strán, ale na cyklotúru sa vyberám sám. Po raňajkách vyrážam na východ, z trávy na mňa žiaria kvapky rosy, sledujem červenú cyklotrasu po Tatranskej magistrále. Ešte nerozohriaty svištím dolu asfaltom, z Úzkej doliny vyteká ľadový vzduch, preklepáva ma zima, no rýchlo prichádzam k prvému stúpaniu a tam sa zadýcham i zahrejem.

Po chvíli mi udrie do očí biela rekreačná stavba, o ktorej premýšľam už od včera – toto je miesto, kde som bol v roku 1974 v škole v prírode. Vyjavene pozerám na okno, za ktorým som spával, ihrisko, kde mi pri futbale vyrazili dych, ale vybavuje sa mi aj spomienka, ako som súdružke učiteľke narozprával, že mám alergiu na kapustné fliačky, tak som ako jediný z triedy dostal na fliačky namiesto kapusty mleté orechy, maslo a cukor. Všetci spolužiaci mi závideli!

Dlho sa tu nezdržiavam, vraciam sa cez lúku na trasu, rosa mi krásne umýva kolesá a čaká ma veľmi pekná “hupíková” jazda úpätím Západých Tatier. Pred Suchým Hrádkom na chvíľu strácam značku, ale za odmenu sa mi núka krásna fotografická scenéria smerom na hlavný hrebeň. Často sa kochám lúkami, senníkmi a kolibami pri ceste, na juhu zas dominuje nízkotatranský Veľký Bok. Na jednom mieste sa objavuje prvýkrát Kriváň, ktorý kraľuje celému okoliu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za rázcestím pod Bystrou prichádzam na vyklčovanú oblasť postihnutú kalamitou, trsy trávy mi rastú miestami po plecia, musím dávať pozor, aby som neškrtol pedálom o kamene skryté v húštine. Napokon sa dostávam na Podbanské, kľučkujem pomedzi domy, až nachádzam mostík cez Belú a tam triafam na správnu cestu. Tu je stále viditeľná stopa veternej kalamity, absencia stromov ešte viac podčiarkuje desivý pohľad na betónový kolos hotela za riečkou, nejako sa s týmto druhom architektúry neviem stotožniť… Ale potom otáčam zrak ku Kriváňu. Koľko krát som ho videl? Tento výhľad pre mňa nie je nič nové a predsa ma neprestáva ohromovať svojimi tvarmi, dominanciou a dnes k tomu musím prirátať zlatý rámec, ktorý tomu dodávajú farby stromov. Dnes by sa dalo tvrdiť, že toto je náš zlatý národný poklad.

Tichá dolina

Po približne dvanástich kilometroch od začiatku som na rázcestí Tichej a Kôprovej doliny. Farebnosť stromov kontrastuje s nádhernou modrou oblohou, čím vyššie stúpam, tým väčšmi pištia blahom všetky moje bunky oddané estetike. Stretávam len zopár cyklistov, ešte menej turistov a pri zrube v doline ma zdravia chlapi, čo varia v kotli guláš.

Povrch cesty je asfaltový, ale okruhovému pretekárskemu autu by sa tu nepáčilo, hoci moje široké gumy sú tu zbytočne predimenzované. Jazdím na bezdušákoch, ktoré majú pri nižších tlakoch skvelý grip, ale po úvodných terénoch Magistrály je na tomto asfalte lepšie trochu prifúknuť. Nikam sa neponáhľam, často zastavujem kvôli foteniu. Uvedomujem si, že vľavo nado mnou je časť Tatier, kde medzi Pyšným sedlom a Temniakom nevedie po hrebeni žiadna značka. Príroda tu je divá, časť stromov sa zmenilo na sivé kostry, ale pekne vidieť, ako sa týchto plôch zmocnila jarabina a už s veľkým elánom raší prirodzené zmladenie ihličnanov.

Do kopca fučím, ale nie je to nič zvláštne, 360 výškových metrov na jedenásť kilometroch by nemalo byť problémom ani pre skutočne rekreačného cyklistu. Cestou stretávam párik na elektrických fatbajkoch, neskôr vidím ešte ďalšie také stroje, niekde tu majú asi hniezdo. Tu by vlastne stačila aj obyčajná kroska. Toľko vykrúcam krk, keď obzerám kopce z rázsochy Veľkej Kopy a Červených vrchov, Tomanová, Temniak, Kresanica, Štrky, Kasprov vrch, skutočne plejáda fotogenických vrcholov. A potom – za zákrutou – do nebies vystreľuje Svinica, svojimi tvarmi sa výrazne odlišuje od priľahlého hrebeňa, nie nadarmo je prvým štítom Vysokých Tatier.

Prichádzam na Liptovský košiar, cyklistické značenie tu končí, čo je škoda, lebo najmenej kilometer by sa dalo ešte odviezť (podobne nelogické mi to pripadalo v Bielovodskej pri horárni), ale panstvo to rozhodlo takto. Po pár fotkách sa kúštik vraciam, videl som tam pekné posedenie na lavičke so studničkou hneď vedľa. Prekvapuje ma, že voda v nej mi nepripadá veľmi studená, v Tatrách som si zvykol, že ak človek nepije pomaly, tak chlad vody vyvolá až bolestné pocity, ale tu to bolo tak akurát. Na stole si krájam šunku, labužnícky si vychutnávam obed, žmúrim do poludňajšieho slnka a rozjímam nad tým, že svet je krásny.

Vysoko na hrebeni nado mnou si všimnem farebnú bodku a kúsok ďalej ešte jednu. Potom si uvedomím, že na Kasprov vrch premáva z Poľska lanovka, tak už ma množstvo ľudí tam hore neprekvapuje.

Po krátkej sieste vyťahujem z batoha pred zjazdom vetrovku, lebo posedenie na slniečku je klamné, vzduch v doline je koncom októbra už dosť chladný. Okolo uší mi sviští vzduch, bicyklovanie je oproti chôdzi pohodlné najmä tými dlhými zjazdmi. Do kopca si to treba odmakať, je jedno či v pedáloch alebo peši, ale nadol to na bicykli ide takmer samo. Pri bicyklovaní mi občas chýba len ten intímny pocit z vnímania detailov, keď kráčam prírodou. Neviem sa tak ľahko donútiť zastať kvôli fotografovaniu, chôdza je pre úplné vnímanie prírody tá najlepšia rýchlosť. Bicykel zas vnáša do deja kus adrenalínu a je výbornou pomôckou pre netrpezlivých.

Kôprová dolina

Názov je vlastne zmätočný, v Tatrách kôpor nerastie, ide pravdepodobne o skomoleninu z nemeckého “Kupfer” = meď. Nad etymológiou sa príliš nezamýšľam, opäť treba potlačiť do pedálov a získavať výškové metre. Popri domoch, kde niekto hotuje drevo, sa vnáram do doliny, až prichádzam k rázcestiu s modrou značkou.

Tu mi zaletia spomienky niekedy do roku 1985, kedy sme s Monikou a ešte jedným kamošom prešli Kôprovú “by fair means” – rozumej – úplne z podhoria. Po nočnej jazde rýchlikom sme vtedy vystúpili v Štrbe, potom poď ho prvým osobákom do Važca a odtiaľ legendárnymi lúkami na Tri Studničky, čiže prísť len do začiatku Kôprovej znamenalo vyše 400 výškových metrov. Vtedy sme uvažovali, že prespíme niekde v hornej časti doliny, ale tam sme boli už o pol tretej a jednak sa nám zdalo, že deň je ešte príliš mladý a jednak sme nevideli nijaké vhodné miesto, kde by sme sa mohli zašiť. Napokon sme neplánovane dorazili cez Kôprovské sedlo až na chatu na Popradskom plese, kde sme prespali na terase a celú noc okolo nás šramotil medveď. Dnes by som na takej štreke hádam aj dušu vypustil, ale vtedy sme boli ešte mladí, štíhli a namakaní.

Teraz, o tridsaťtri rokov neskôr, si tu pekne krútim pedálmi, nadchýňam sa ešte stále tými istými Tatrami a odbočujem k čudnému domčeku s akousi vyhliadkovou vežičkou s oknom otočeným ku Kriváňu. Vlastne áno, prečo nie? Aj ja som sem odbočil kvôli tomuto výhľadu.

Pokračujem ďalej, oproti mne ide dosť veľká skupina ľudí, medzi nimi spoznávam Erika Baláža. Nepotrvá dlho a som na konečnej – cyklotrasa končí, nakrútil som 40 kilometrov. Ukrývam bicykel v kroví a kráčam k neďalekému Kmeťovmu vodopádu, veľmi pekný prírodný výtvor.

Návrat

Škoda, že je zakázané pokračovať dolinou bicyklom (počul som o partii, ktorá schovala a zamkla bicykle blízko najvyššieho legálneho bodu, jedna dvojica išla Tichou, druhá Kôprovou, potom vyrazili oproti sebe a cestou cez Závory si vymenili kľúče, takto si potom ušetrili úmorný asfaltový zostup dlhými dolinami). Mne zostáva len otočiť svoj guliverkeľ dolu kopcom, navliecť na seba vetrovku a užiť si dlhú jazdu dolu kopcom. Dobieham tú veľkú skupinu, brzdím, roztiahnutí sú cez celú cestu, tak ich musím podurgať zvončekom. Z Podbanského pokračujem po hlavnej ceste až do Pribyliny, kde zatočím do Račkovej doliny a musím si to zlatisté s bielou penou vykúpiť ešte jednou jazdou do kopca, kde musím vystúpať skoro 180 výškových metrov. Niekde som čítal, že pivo je dôkaz, že Boh existuje a má nás rád, nuž dnes po takom peknom cyklovýlete mám tendenciu s touto myšlienkou súhlasiť.

Tento výjazd by sa pohodlnejšie dal zrealizovať z Podbanského, ale ani úsek Magistrály nebol na zahodenie, som rád, že som si to mohol prejsť. Každopádne som si dnes overil, že Tichá a Kôprová sú asi najvďačnejším legálnym cieľom cyklistického výjazdu do tatranských dolín.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek