Prológ alebo taktická príprava

Hoci v podslednom čase v otázke taktickej prípravy často zlyhávam, najmä na biku, tentoraz som trošku viac strávil nad mapou, hikeplannerom a vlakovým cestovným poriadkom.

Totiž, na celý okruh z Čadce cez Makov som bol lenivý. Vidina šliapania ktorýmkoľvek smerom priamo po štátnej ceste ma nenadchýnala a navyše v početných obciach by číhalo ešte početnejšie množstvo reštaurácií, hostincov a zmrzlinární. Ako som zistil pri plánovaní mojej predošlej pešej túry v tomto regióne, verejná doprava tu funguje celkom dobre, najmä ak človek začína/končí v okresnom meste Čadca.

V prvom pláne som mal zálusk na smer Čadca - Makov a nazad vlakom. Lenže nechcel som túru viazať na odchody vlaku a preto som chcel presun verejnou dopravou absolvovať hneď ráno. Pohľad do hikeplannera navyše naznačil, že bude lepší smer Makov - Čadca, lebo je tam viac klesania ako stúpania cca o 200 metrov. Tiež nutnosť stihnúť vlak o 9:32 bola dostatočne motivačná, aby som sa pri presune niekde nezasekol na káve a koláčiku.

Do Makova vlakom

Z Čadce do Makova premáva harmoniková dízlová lokálka. Odchádza z makovského nástupišťa, čo ako "cezpoľný" netuším, kde je a tak ma zachráni zamestnanec železníc, ktorý kosí trávnik v areáli stanice. Jej hlavná budova pamätá aj lepšie časy, no jej architektonické stvárnenie sa mi ako laikovi celkom páči. Vo vnútri je vzdušná s množstvom svetla. No od makovského nástupišťa je asi tristo metrov. Dobre, že nie som v časovej tiesni, lebo by mi isto lokálka ušla.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Šťastne sa veziem v lokálke s hrdým nápisom Danka. Nuž, skôr terigám. Dvadsaťsedem kilometrov do Makova trvá Danke asi hodinu. Rozmýšľam, či by som tam nebol bikom skôr (ak zarátam aj čas čakania na stanici). Lenivšia časť môjho ja to, popri baštení druhého lepeňáku, rezolútne odmieta. Spokojný vystupujem okolo pol jedenástej na konečnej v Makove.

Ku Gregušom

Na hrebeň sa chcem dostať niekde v okolí osady U Gregušov, no definitívny plán nemám. Intuitívne volím červenú značku, s ktorou časť trasy ide aj cykloznačka. Beriem to ako signál, že tadiaľ sa isto pôjde dobre. V mape to navyše vyzerá, že červená takmer nikde priamo neseká vrstevnice. A to je príľub, že pojdem viac na ako pri biku.

Úvodný úsek po štátnej ceste pretrpím, nie je naštastie dlhý a áut nie je veľa. Čoskoro odbáčam do doliny. Je tu fungl nový asfalt, šlo by sa výborne aj na cesťáku. Táto trasa by ma doviedla až na Kasárne, no to je príliš ďaleko na západ, ja sa chcem na hrebeň dosťať skôr. Preto na rázcestí Makov, kopanice odbáčam doľava do osady U Papajovcov. Náhodou tu objavím tunajšiu prírodnú atrakciu – unikátny Brest hrabolistý s odhadovaným vekom 400 - 500 rokov, ktorý podľa tunajšej náučnej tabule patrí medzi najstaršie v strednej Európe. Má výšku 30 metrov a obvod kmeňa vo výške 130 cm je 625 cm. Viac info o tomto úctyhodnom strome nájdete tu a tu.

Šliapem stále asfaltkou s príjemným profilom a hoci jej kvalita sa zhoršila, stále je to oveľa lepšie, než som čakal. Časom sa stúpanie mení len na mierne stúpajúci traverz a tak trasa dobre odsýpa. Asfaltka končí v sedle nad osadou Lovásovci. Na jeho jednej strane je klasický smerovník turistických značiek a červená neúprosne smeruje priamo nahor nešliapateľným terénom. To sa mi príliš nepozdáva. Konzultujem s mapou a rozhodnem sa, že vyskúšam traverzujúcu zvážnicu. Čokoľvek je lepšie ako tlačiť bike kolmo na vrstevnice. To ešte netuším, že slávne javornícke bahno môže byť minimálne tak náročné.

Sprvu je veľa obchádzania bahenných kúpeľov neznámej hĺbky, no asi od polovice traverzu je to s miernym rizikom jazditeľné. Najzákernejšie je blato, ktoré vyzerá ako suché, no je také len na povrchu. V jednom takom som skončil zakliesnený s kolesami v bahne takmer po brzdové kotúče.

Posledná tretina traverzu je už pohodová, prejdem ju rýchlo a traverz ma vypľuje priamo pri infotabuli kúsok východne od osady. Trochu povegetím, zjem pár zásob a odľahčím aj fľaške s ioňťákom.

K moterestu U Melocíka cez Čerenku

Od Gregušov je krátky mierny zjazd a potom výživné stúpanie na Čerenku. K slovu sa dostáva aj turistika pri bicykli, no strmých úsekov nie je veľa a isto by sa dali aj vyšliapať, no vidina kilometrov predo mnou ma krotí.

Na Čerenke je záver vleku strediska Ski-Makov. Je tu aj bufetový prístrešok, ktorý je však zamknutý, no prestrešenie by poskytlo núdzové útočiko pre zopár ľudí. Pri troške snahy by mohli štyria prespať, no ak by fúkalo z nesprávnej strany, tak by asi všetci zmokli.

Nasleduje dlhý zjazd až do sedla Melocík. Povrch je väčšinou kamenistý a je to množstvo voľných šutrov, takže buď treba dávať riadny pozor alebo to poriadne napáliť. Ja som balansoval medzi týmito dvoma extrémami. Tesne pred sedlom som nezbadal odbočku červenej značky doprava a tak som k moterestu U Melocíka prišiel po štátnej ceste.

Dávam oddych, kofolu, vývar a malé pivko. Obsluha si vás tu najprv príliš nevšíma, keď sa však nakoniec dostanete k slovu, sú rýchli. Vývar bol OK a kofola výborná. S pivkom som asi chytil nejaký výplach rúrok, takže až tak nepotešilo. Dávam zariadeniu hodnotenie 3/5 a pokračujem rýchlo ďalej, lebo pôvodne modrá obloha je posiata už množstvom mrakov a z nich niektoré sú aj nevábne tmavé.

Popod Luby a cez Vrchrieku do Sedla Semeteš

Miernym zjazdom a potom po rovine prichádzam ku kaplnke a prístrešku na Záblatí. Tu sa červená značka stáča doľava a začína strmý výšvih na masív vrchu Luby, vrchol však podchádza. Podľa mapy sa tam nachádza aj rozhľadňa, ku ktorej vedie od červenej značky významová odbočka.

Povzbudený úspechom predošlého traverzu idem na to rovnakou taktikou aj tu. Obchádzam osadu Záblatie sprava a púšťam sa dolu kopcom nevýraznou zvážnicou. Onedlho som pri studničke za Lubami. Táto studnička má však minimum vody a jej kvalita sa mi príliš nepozdávala, takže neodporúčam sa na ňu spoliehať.

Opäť prechádzam cez zónu poznačenú aktívnymi lesníckymi opatreniami, ktorá začala z ničoho nič pohodeným kmeňom stromu krížom cez zvážnicu. Ledva som dobrzdil. Následne nebolo veľa preliezania, no asi 500m úsek bol málo jazditeľný. Následne koľaje LKT-čiek zahýbali vľavo dolu po spádnici (pravdepodobne smer Jedľovník) a moja zvážnica pokračuje vpravo, mierne stúpajúcim traverzom kopíruje masív vrchu Luby. V jednej ostrej zákrute je široký drevený mostík ponad potok. Potom už len mierny zjazd až k rampe tesne pri osade Vrchrieka. Strmou asfaltkou sa vraciam na červenú značku, po ktorej ďalej pokračujem osadami Vrchrieka, Šupíkovci a Solíkovci. Od poslednej už ide kvalitná asfaltka do sedla Semeteš. Zato je poriadne strmá a ak sa nechcem rútiť uzučkou kľukatiacou sa cestou ako kamikadze, brdím tak, že očakávam zavarenie bŕzd.

V sedle je prejazd štátnej cesty z Turzovky do Bytče a je tu aj milá a vkusná krčmička U Cipára hrdiaca sa tabuľou "Vitajte cyklisti". V dvorčeku parkujem bike a dám si malé pivko s pagáčom. Pivko je tentokrát prvotriedne a pagáč je tiež dobrý. Prostredie je príjemné, sadnem si na prestrešenú terasu a veru by som tu aj zakempoval na dlhšie, nebyť dlhej trasy predo mnou. Hoci nerád, opúšťam toto milé miesto.

Cez Kamenité, Jakubovský vrch a popod Marťácky vrch k osade Blaškovci

Strmý výšvih znamená opäť trochu turistiky pri bickyli. Pohľad na mapu opäť nachádza fešný traverz, ktorého sa hneď chopím. Ukáže sa ako pohodlná alternatíva a vyfotím tam aj jednu z najkrajších dreveníc na trase. Podobne malebné sú aj drevenice v osade Bielovci, kde mám pocit, že prechádzam pamiatkovou rezerváciou. Terén je dobre jazditeľný, no občas treba zložitejšie obchdázať bahenné kúpele. No musím už riadne šliapnuť do pedálov, lebo takto sa do Čadce nedostanem ani do zotmenia.

Menej si všímam krajinu, fotím len sporadicky a tak prefrčím viacero osád a milých miest a zastavím sa len krátko pri prístrešku a malej vežičke na vrchole Kamenité. Vežičku už poznamenáva zub času a zišlo by sa jej opraviť, lebo inak tu niekto príde k úrazu. Deti by som do nej nepúšťal.

Nasleduje zjazd k ďalšej osade s názvom Vrchrieka, zjavne veľmi obľúbený v tunajšej geografii. Následne stúpanie a cez osadu Mračkovci do sedla pod Grapou. Tu ma prvý raz víta na smerovníku aj cieľ mojej trasy, Čadca s časom 4h 40m to vyzerá celkom prívetivo, najmä kvôli tomu, že dlhý klesák do Čadce mi bude trvať zlomok toho, čo pešiemu turistovi. Tu niekde si dávam plán, že v Čadci pri aute chcem byť pred šiestou večer, aby som stihol ešte mestské kúpalisko, ktoré je otvorené do 19.00 hod.

Na Jakubovský vrch prídem trochu zabahnený, zle som odhadol fantómové bahnisko, ktoré zvrchu vyzeralo vyschnuté. Trochu ma tu schladí rázcestník, ktorý do Čadce uvádza 4h 50m, asi som sa dostal do časopriestorovej slučky. Ďalej pokračujem zjazdom a následne mierne zvlneným lúčnym terénom s ďalekými výhľadmi. Za Petránkami volím traverz Martáckeho vrchu po červenej a významovú odbočku k rozhľadni na tomto vrchu nechávam na niekedy nabudúce. V mysli mám kúpačku v Čadci. Peknými rozľahlými lúkami, ktoré v mojom smere prevažne klesajú, prídem až na rázcestie so žltou pri osade Blažkovci.

Cez Črchľu a Griečovcov do Čadce

Červená značka smeruje na Chotárny kopec, čo je podľa mapy cca 150 m stúpania. Doterajšie úspešné traverzy mi však velia hľadať alternatívu, ktorú aj bez problémov nájdem, vedie cez osadu Črchľa. V nej je zároveň jediná krčmička, ktorú som dnes obišiel bez zastávky.

Cez Griečovcov na následným traverzom Briavy sa dostávam na začiatok kvalitnej asfaltky pri hoteli Husárik. Odfotím výhľad na Čadcu a sfrčím až do mesta. Pri železničnej stanici som o 17.45 hod. Cieľ je splnený. Bike parkujem do auta, seba prezlečiem a fičím na kúpalisko.

Epilóg

Kúpalisko je otvorené, pani na pokladni ma upozorňuje, že o 19.00 hod. sa zatvára. Nevadí, dám si sprchu a potom šup do bazéna. Horúce počasie prilákalo veľa ľudí. Na schladenie po túre a pár dĺžok plávania to však stačí. A nielen stačí, no padne veľmi dobre. O necelú hodinu čistý a zrelaxovaný sadám do auta na cestu nazad domov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek