V máji som sa za cyklodobrodružstvami vybrala s prešovskými turistami. Bol to môj prvý cyklovýlet takto ďaleko na juh, tak som sa trošku obávala, či mi horúčavy nepokazia radosť z bicyklovania. Ako sa ukázalo, moje obavy boli zbytočné. Koniec mája, tesne pred začiatkom sezóny, znamenal, že pláže boli temer ľudoprázdne, voda ešte mierne studená, ale slnko poriadne hrialo. Obklopovala nás šťavnatá zeleň lesov a olivových hájov, asfaltové cesty ešte neboli preplnené autami výletníkov a šotolinové cesty vo vnútrozemí ešte neboli extrémne vysušené. Májový termín je teda pre cyklopoznávanie asi najideálnejší. A na juhu pri mori je aj to teplo akési iné, znesiteľnejšie.

Náš hotel sa nachádzal pri maličkej obci Astride na juhu ostrova neďaleko Potosu. Ako sa ukázalo, aj toto bolo to najideálnejšie, čo mohol organizátor vybrať. Na pláž len cez cestu, ticho, pokoj a do najbližšieho mestečka Potos len 5 kilometrov.

O ostrove

Ostrov Thassos je najsevernejším ostrovom v Egejskom mori, od pobrežia ho delí len 10 km a dostupný je trajektom asi za 40 minút. Má takmer kruhový tvar s obvodom 100 km (akurát na jednodennú bicyklovačku) a vyzerá trochu ako disk južnou stranou zapichnutý do mora a na severe vysoko vyčnievajúci nad morskú hladinu strmými zrázmi najvyššieho vrcholu Ypsarion (1204 m, niekde sa uvádza až 1215 m). Z juhu vedie do vnútrozemia niekoľko ciest, ktorými sa dostaneme k najzaujímavejším miestam ostrova nabitého prírodnými krásami a históriou. Určite sa oplatí zopakovať si grécku abecedu, pretože vo vnútrozemí sú texty väčšinou len v gréčtine – aj názvy obcí a turistických cieľov.

Pobrežiu dominujú borovicové lesy, biele pláže a smaragdovozelená voda. Pokojne sa cyklista môže túlať na bicykli popri pobreží celý deň a pri pokuse okúsiť aspoň na chvíľu každú pláž zistí, že sa veľmi ďaleko nedostal. Vo vnútrozemí vládnu predovšetkým olivovníkové háje so stovkami kilometrov zavlažovacích hadíc, skalnaté svahy, šotolinové cesty, borovicové lesy, zachované historické mestečká, známy snehobiely mramor a všade včelie úle. Thassos má to šťastie, že má obrovské zásoby podzemnej vody, vďaka ktorej má vegetácia stále dosť vlahy a ostrov si zachováva povesť najzelenšieho gréckeho ostrova. Bájne sirény z gréckej mytológie si ho asi práve preto vybrali za svoje sídlo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V prospektoch je o ostrove žalostne málo informácií, nanajvýš tam získate prehľad o plážach, ale tie sú viac či menej krásne všetky, preto sa oplatí trochu pred cestou doma porešeršovať na internete a prečítať si o zaujímavostiach hodných návštevy aj vo vnútrozemí.

Najväčším lákadlom pre návštevníkov ostrova je najvyšší vrchol Ypsarion s prekrásnym kruhovým výhľadom, situovaný na severnom konci ostrova priamo nad najznámejšou plážou Golden Beach. Keďže je z juhu dostupný aj pre terénne autá, štvorkolky a motorky, ktoré si tu môžete za prijateľnú cenu požičať, oplatí sa vydať na výlet skoro ráno, aby ste sa vyhli kľučkovaniu pomedzi prášiace autá.

Výjazd

Vyrážam z hotela o 8.30 h, hneď po raňajkách. Je to na mňa dosť neskoro, ale pre ostatných ešte veľmi priskoro, dohadujú sa pri rannej kávičke, kam dnes pôjdu a na cestu sa vydajú až niekedy okolo desiatej. Cestu do strediska Limenaria popri pobreží poznám, tak 10 km po pobreží ako na húsenkovej dráhe len preletím s krátkou zastávkou v obľúbenom supermarkete v stredisku Potos, kde sa výborne nakupuje ovocie. Marhule, čerešne, sladké ako med a ceny ako u nás, tak si doprajem.

V Limenarii na frekventovanej križovatke odbočujem doprava podľa smeroviek Kastro. Cesta hneď začne mierne stúpať a takto to bude nasledujúcich niekoľko kilometrov. Premávka pomaly slabne, vily okolo cesty so stúpajúcou vzdialenosťou od mora sú stále menšie a menej luxusné. Cestu križujú neodmysliteľné a všadeprítomné hadice na vodu. Dávam pozor na odbočku doľava, smerovka ma posiela do Maries. Prechádzam cez kopček do susednej doliny a opäť stúpam. Skratkou som si ušetrila niekoľko kilometrov obchádzky cez Skala Maries.

Na Thassose je veľa osád-dvojčiat – vo vnútrozemí, ukryté medzi horami je Maries a na pobreží Skala Maries. Obyvatelia sa do bezpečia hôr uchyľovali v prípade nájazdov dobyvateľov a keďže Thassos bol vždy bohatý ostrov, ovládnuť sa ho snažili Rimania, Benátčania či neskôr Osmani. O Maries povesť hovorí, že kedysi sa sem uchýlili miestni obyvatelia, vojaci dobyvateľa ich však našli a vybili všetkých. Zachránili sa len dve ženy, obe sa volali Mária, preto sa obec volá Maries.

Stále stúpam, vôbec sa však pri tom nenudím. Obdivujem dômyselný spôsob budovania a zavlažovania olivových hájov. Kedysi pestovatelia sadili stromy na malé z kameňov vybudované terasky a budovali kamenné zavlažovacie kanály (ich nepoužívané zvyšky sú priamo pri ceste), dnes sú medzi stromami naťahané kilometre plastových hadíc, ktoré privádzajú vodu priamo k stromom. Staré olivovníky udivujú svojimi tvarmi i tým, ako sa o ne starajú, vyhlodané kmene dokonca spevňujú kusmi plechu. Ako som sa presvedčila neskôr, je to opatrenie aj proti pasúcim sa kozám, ktoré by sa inak dokázali na stromy vyšplhať a pochutnať si na listoch i plodoch.

Pred vstupom do Maries je niekoľko typických gréckych kaplniek a pozostatky nejakej starej dielne na spracovanie olív. Dedinka Maries je nalepená v strmom skalnatom svahu ako lastovičie hniezdo. Strmosť bočných uličiek je bez prípravy a rozbehu nejazditeľná. Všade popri ceste vidieť nerezové nádrže na úpravu kozieho a ovčieho mlieka, ktoré potom zvážajú na ďalšie spracovanie cisternou. Pokračujem ďalej podľa smeroviek k vodopádu. Sú to štetcom na kusoch bieleho mramoru napísané texty, ktoré návštevníka v angličtine a gréčtine pozývajú kúpiť si med pri vodopádoch. Asfalt sa mení na šotolinku a teším sa, že som mimo civilizácie. Spoza zákruty sa odrazu vyvalí kúdol prachu za ním sa s hrmotom objaví kapota kamióna. Uhýbam sa úplne na okraj medzi burinu. Na veľkom ťahači trónia dva obrovské kvádre bieleho thassoského mramoru.

Vodopád?

Našťastie toto bolo jediné moje stretnutie s ťažkou technikou na horských cestách Thassosu. Po asi 3 kilometroch prichádzam k jazierku. Je umelo vytvorené na horskom potôčiku. Parkujem a zamykám bicykel pri stromoch a ďalej pokračujem podľa šípok k vodopádu. Posielajú ma na druhú stranu, tam ale chodník po chvíľke končí. Vraciam sa späť a stretávam turistu so psom, ktorý sa ochotne ponúka, že ma k vodopádu odvedie. Vykľul sa z neho bulharský turista-fotograf. Úzkym chodníkom popri brehu jazierka sa dostávame do dolinky s pravou studenou horskou riavou skackajúcou po kameňoch. O chvíľu sme pri vodopáde. V našom poňatí je to síce skôr len taká kaskáda potoka, ale tu je to miestna atrakcia. Môj sprievodca sa pýta, či idem aj na Ypsario, lebo je to ešte ďaleko, až 12 kilometrov. Pôvodne som to nemala v pláne, cieľom mali byť vodopády Maries, ale číslo 12 ma naštartuje – už len 12 kilometrov?

Pohľad do mapy navigácie, som v nadmorskej výške 470 m, teda viac ako tretina prevýšenia za mnou. Horlivo prikývnem a Sergej mi oznamuje, že len nech sledujem smerovky a nemôžem zablúdiť a ešte dodáva, že cestou je prameň, tak ani smädom neumriem. Lúčime sa a nabudená novým cieľom pokračujem po peknej šotolinovej ceste. Ešte si stihnem hodiť pár pohľadov doprava do doliny na kaskády potoka zhora.

Astrokemp

Skutočne, pri najbližšej významnej križovatke ciest ma smerovka Ypsario posiela doprava. Poslúcham a pokračujem príjemným, nie príliš strmým stúpaním. Na ďalšej križovatke pekná tabuľka hlási, že doľava sa ide do Astrokempu – je to miesto tmavej oblohy, kam chodia kempovať pozorovatelia hviezd. Smerovka na Ypsario je tiež doľava. Mám však v navigácii natiahnutú nejakú trasu, ktorá vyzerá veľmi vierohodne a tá prikazuje ísť doprava. Neviem prečo, ale poslúcham navigáciu a odbočujem doprava. Ako som zistila neskôr, cesta doľava je dlhá a pohodlná, moja je krátka a extrémna.

Vychádzam z lesa, okolo sú kamenné svahy pokryté skromnou vegetáciou a otvárajú sa mi úžasné výhľady na okolité kopce. Prichádzam na veľkú križovatku ciest (samozrejme šotolinových a ešte horších). Je tu vybudovaný pekný altánok a mramorový pomník s výjavom poľovníka so psom. Snažím sa zistiť, kadiaľ mám pokračovať a neverím vlastným očiam, navigácia aj šípka ma posielajú priamo hore skalnatým svahom. Je tam síce niečo ako cesta, ale to by som nedala ani nadol, nieto nahor. Čo mi ostáva, mením sa z cyklistky na mulicu a tlačím, je to našťastie len asi 500 - 600 metrov a podľa mapy by som mala vyjsť opäť na dobrú cestu.

Asi v polovici si pod veľkou borovicou poviem, že som nikoho nezabila, aby som tu od námahy a horúčavy umrela. Sadnem si do tieňa, nasávam vône okolitej vegetácie, plienim obsah batoha a obdivujem výhľady. Pomohlo a zvyšok vytlačím nielen vo fyzickej, ale aj v psychickej pohode. Vychádzam na krásne upravenú cestu – to je tá, ktorá sem vedie okľukou okolo Astrokempu – odporúčam. Ďalej pokračujem veľmi pohodlne, cesta obchádza celý skalnatý masív a poskytuje ohromujúce výhľady.

Vrchol

Prichádzam k sľubovanému prameňu, ktorý vyzerá skôr ako obecná studňa a samozrejme nesmú chýbať všadeprítomné hadice. Pokračujem v nekonečných tiahlych zákrutách opäť lesom – neočakávane šťavnato zeleným. Vrchol sa už blíži, kvalita cesty sa zhoršuje, prechádzam popod elektrické vedenie smerujúce k vrcholu a všade naokolo sa objavujú skaly. Niektoré hrozivo visia nad cestou, vidieť aj čerstvé odtrhy a ich pozostatky sa povaľujú popri ceste. Scenéria sa trošku podobá na Nízke Tatry. Ešte jedno strmé stúpanie a som hore. Na malom parkovisku stoja dve nemecké autá. Vzápätí za mnou prichádzajú dvaja cyklisti z Rumunska. Vychádzam na vrchol k stĺpiku a ... pri nohách mi leží severné pobrežie ostrova s najväčšou a najznámejšou plážou Golden Beach. Keď si odmyslím pláž a more, skalnatá scenéria je ozaj presne ako u nás v Nízkych Tatrách.

Návrat

Dumám, ako pôjdem späť. Debatujeme s Rumunmi a oni mi odporúčajú cestu do Theologosu, vraj je veľmi pekná, prišli po nej. Vysvetlia mi, kde je odbočka a už sa lúčime. Nezvyknem to, ale slepo im verím – keď pekná, tak po nej pôjdem – bola to chyba, lebo pojem pekný je veľmi relatívny. Presne podľa popisu nachádzam odbočku – je to pekná cesta odbočujúca doľava temer do protismeru v pomerne prudkom klesaní. Pekný povrch zakrátko vystriedajú veľké kamene, cesta je skutočne rozbitá, treba sa sústrediť, aby sa človek udržal v sedle. Stretávam dvoch cyklistov v protismere – sú to naši, no nemenila by som s nimi. Odmenou mi je ale nádherný pohľad na historickú dedinu Kastro na brale v srdci ostrova a exkurzia do suchého riečiska, ktorým sa ženú vody počas jarných búrok. Nechcela by som tu byť, keď to vypukne. Riavy berú so sebou balvany veľkosti koňa a nesú ich stovky metrov ako pierko.

Konečne som opäť na lepšej ceste. Blížim sa k ďalšej perle Thassosu - mestečku Theologos, ktoré bolo duchovným centrom ostrova. Predtým ešte prechádzam po ceste lemovanej úľmi, sú ich tu stovky. Pri pohľade zhora mi napadne, že to by bola pekná adresa – Úľová ulica... Navyše letáčiky úľov sú umiestnené smerom do svahu, teda aj do cesty. Bicyklujem čo najďalej od nich a dumám, koľko žihadiel sa mi ujde. Včielky sú ale úplne pokojné, okrem intenzívneho bzukotu, ktorý ma udržuje v permanentnom pocite paniky, sa so žiadnou do konfliktu nedostanem.

Vychádzam na dolnom konci Theologosu, vybehnem len do obchodíka uprostred dediny, kde majú krásne magnetky maľované na tenkých plátkoch bieleho mramoru (a zastavím sa na úžasných dozretých morušiach, ktoré tu nikto neoberá, ale domorodci idúci okolo mi s úsmevom a po grécky zaželajú dobrú chuť) a už aj fičím dolu kopcom.

Je to krásnych 10 km peknej asfaltky do mestečka Potos. Klopením vyberám pravotočivú zákrutu a... ledva to ustojím a brzdy pištia. Po ceste, presne v mojej dráhe si pochoduje statná teta-korytnačka. Keď som sotva ubrzdila, tak si ju pekne poobzerám a potom odložím z cesty, aby jej náhodou nejaké auto neublížilo. Uteká lesom rýchlosťou, ktorá vo mne vyvoláva pochybnosti o vhodnosti prirovnania „pomalý ako korytnačka“.

Večer pri bazéne si vymieňame zážitky a zisťujeme, že ďalší traja cyklisti ju odložili z cesty a vždy na tú istú stranu... A ona pritom asi len chcela prejsť cez cestu. Musela byť z toho poriadne naštvaná.

Z Potosu cestu do hotela už notoricky poznám, môžem ísť aj so zavretými očami. Parkujem rovno na pláži pod hotelom a soľ potu zmývam slanou vodou Egejského mora. Voda sa mi už nezdá taká studená, príjemne chladí a poležať si na hladine robí unaveným svalom výslovne dobre.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek