Ostávajú dve cyklistické trasy a dve pešie. Podhorské dediny majú svoju nevšednú históriu, ale aj rozvíjajúcu sa súčasnosť, a tak je len a len na mne, ako sa budem snažiť obohatiť svoje vnútro o tieto zážitky, postrehy a spoznanie ich blízkeho okolia, blízkej prírody a aj života obyvateľov v nich.

Trasa

Kamenná Poruba – Davidov – medzi Zapikanom a Múrom do dediny Banské – Vechec – Juskova Voľa – Kováčove lúky – lesom na červenú cyklotrasu pod Oblou – Zámutov

Ráno vstávam, beriem potrebné veci na tento deň, bicykel je na streche auta a už to smerujem do miest, kde som skončil prvú časť (aj keď je to v skutočnosti moje dvanáste pokračovanie, ktoré ma na dlhšiu dobu odradilo od putovania v ďalších etapách spred roka). Dopravujem sa do dediny Kamenná Poruba, odkiaľ vyrazím za pokračovaním ďalších časti putovania podhorím Slanskými vrchmi. Hľadám vhodné miesto na parkovanie a celkom sa mi pozdáva obecný úrad, ktorý je na začiatku dediny. Odtiaľ začnem aj skončím dnešný, dúfam, šťastný a úspešný cykloturistický deň. Je pravda, že Kamennú Porubu som mohol z putovania vynechať, ale má zaujímavý názov, a tak som sa chcel dopátrať k jeho vzniku a preto je začiatok práve tu.

Kamenná Poruba

Jej názov vznikol pravdepodobne podľa miesta, kde bola postavená dedina, a to po vyrúbanom lese slovenskými usadlíkmi. Leží na úpätí Slanských vrchov na ich východnej strane. Prvá písomná zmienka je z roku 1402 s názvom Porupka. Samozrejme, že názov sa počas storočí menil: Poropka, Prwpka, Porubka a v 1808 už ako Kamenná Poruba, v maďarčine aj ako Koporuba alebo Kóvágas. Menili sa samozrejme aj majitelia, ktorými ako prví boli Rozgoniovci, neskôr Báthoriovci, Soósovci, Peteovci. Patrila pod panstvo hradu Čičva.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V minulosti tu stál kaštieľ, ale dnes po ňom nezostalo nič. Obcou pretekajú potoky Trnava a Rakovec. Z pamätihodností spomeniem gréckokatolícky kostol Zoslania Ducha Svätého, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Bol postavený v roku 1784 a prešiel niekoľkými rekonštrukciami. Posledná bola v roku 2000. Mal som možnosť nazrieť aj do vnútra, aby som videl ikony a samotný ikonostas. Je tu ešte rímskokatolícky kostol, ktorého základný kameň bol posvätený v roku 1990 samotným pápežom - svätým otcom Jánom Pavlom II.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. V súčasnosti je tu materská škôlka, základná škola, kultúrny dom, klub dôchodcov, komunitné centrum. Pri obecnom úrade, kde som s dovolením zamestnancov zaparkoval, je pamätník mjr. Jozefovi Serafinovi, ako zahraničnému účastníkovi protifašistického odboja pri oslobodzovaní Československa v rokoch 1943 až 1945.

Odchádzam z veľmi peknej dedinky na východnom Slovensku a pokračujem po štátnej ceste v smere do obce Davidov. Hneď po zdolaní prvého prevýšenia dnešnej trasy sa mi objavuje nádherná panoráma časti Slanských vrchov od Strechového vrchu až po Praporec a Ivanov vrch. Po chvíľke odbočujem nad obcou Davidov smerom k miestnemu cintorínu a nebudem veľmi opisovať dedinku, ktorá bola spomínaná počas prvej časti podhoria. Prejdem to len tak ako bude prebiehať samotná trasa.

Od cintorína sa zjazdom spúšťam ku gréckokatolíckemu kostolu, kde sa na chvíľku zastavím a trochu si ho poobzerám. Potom pokračujem dole okolo fary na cestu pri potoku, kde na druhej strane stojí pamätník v podobe tanku z druhej svetovej vojny. Cesta ma popri potoku jeho pravou stranou proti prúdu až k miestu s lavičkou cez potok Oľšavu, ktorá sa neskôr vlieva do rieky Topľa.

Prechádzam na druhú stranu cez železnú lávku pri hati a pokračujem po žltej, ktorá smeruje na Mazolin. Je tu však ešte miestna modrá, ktorá by nás doviedla do rokliny Zapikan. Táto však bola v mojich článkoch opísaná, takže dnes tam nepôjdem, ale odbočím cez Komorovský potok a medzi roklinou a Múrom budem pokračovať lesnou cestou hore a potom dole do dediny Banské. Cestou lesom po rozbitej ceste je to náročné, a tak občas musím aj dole zo sedla, lebo v niektorých miestach mi to koľaje od lesných traktorov nedovolia. Spomeniem cestou studničku a potom, keď som na vrchole a na lúkach nad dedinou, mám stadiaľto pekný výhľad smerom k vrchu Mazolin a Strechovému vrchu. Začína sa zjazd dole okolo družstva do dediny Banské, ktorá bude ďalšou zastávkou na dnešnom putovaní. Pri maštaliach sa na chvíľku dávam na kus reči so zamestnancom a bez šliapania sa dostanem dole do stredu dediny.

Banské

Dedina učupená v doline medzi vrchmi Múr, Kunova, Mošník, Vyžník, Črchlina a Medvedia. Prechádza tadiaľto štátna cesta smerom na Herľany. V miestach s výhľadom pod Vyžníkom je na dedinu nádherný pohľad, ako si tu tak obkolesená a chránená medzi vrchmi spokojne leží.

Spomeniem jedno veľmi pekné turistické miesto, ktoré je len pár kilometrov od nej. Sú to skaly pod Pariakovou a jej skalným hríbom, obrou skalou a skalným srdiečkovým okienkom. Poďme však k jej histórii vzniku a jej súčasnosti. Vznik názvu je odvodený od banskej činnosti. Leží v nadmorskej výške 325 metrov vo východnej (centrálnej) časti Slanského pohoria. Prvý názov z roku 1387 bol Banyapathoku, čo v preklade znamená Banský potok. Samotná dedina patrila kráľovi, ale potom prešla do rúk šľachticov z Rozhanoviec. Lesy patrili šľachtickému rodu Andrašiovcov. Tiež jej názvy sa storočiami menili. Krosbanyapataka v roku 1471, keď neskôr v roku 1715 tu stali aj dva mlyny a potom v roku 1773 sa menovala Banszka.

Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, kováčstvom, tkáčstvom, ťažbou dreva a pálením dreveného uhlia. V rokoch 1873 sa jej obyvatelia zúčastnili sedliackeho povstania. V dedine sa nachádza barokovo-klasicistický gréckokatolícky kostol z roku 1788, kde v jeho vnútri je aj kazateľnica ešte z roku 1688. Je to nádherný kostol s piatimi vežičkami, na vrcholku ktorých sú kríže.

Prejazdom po dedine nachádzam dom dôchodcov, obecný úrad, základnú školu, materskú školu, požiarnu zbrojnicu a predajne potravín. V obci je hudobná skupina a tiež to tu žije folklórom. Beháva sa tu Banská desiatka. Vraciam sa na hlavnú cestu a vyberiem sa smerom okolo riečky Olšava smerom na Vechec. Cestou z Banského sa zastavím pri potoku, ktorý je strašne znečistený a potom stúpam hore ku kameňolomu vo Vechci. Škoda, že sa tu nemôžem trocha pozrieť, ťažba kameňa prebieha vo veľkom, a tak neostáva nič iné len sa okolo rómskej osady spustiť po ceste dole až do dediny, kde sa zas zastavím na trocha dlhší čas. Dorazil so na okraj dediny a idem do stredu, aby som mal východiskový bod za jej zaujímavosťami.

Vechec

Leží v nadmorskej výške 184 m vo východnej časti Slanských vrchov na spojovacej ceste cez Herlianské sedlo v smere Vranov nad Topľou smer Košice. Prvá písomná zmienka je z roku 1327 a tiež mala rôzne názvy počas storočí. Spomeniem aspoň dva: Vecheech a Vehecz. Patrila tak ako Banské, pod vlastníctvo šľachtických rodov z Rozhanoviec. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ťažbou v kameňolome. Dnes v nej žije okolo 2900 obyvateľov.

Schádzajúc dole dedinou sa najprv zastavím pri gréckokatolíckom kostole postavenom na konci II. svetovej vojny v barokovo-klasicistickom štýle. Po jeho obhliadke pokračujem k ďalšiemu kostolu a to rímskokatolíckemu z roku 1920, ktorý stojí na mieste, kde stál kostol už v roku 1817. Tento je zasvätený Jánovi Nepomuckému, ktorý je patrónom obce Vechec. Počas jazdenia a prechádzaním obcou spomeniem obecný úrad, materskú školu a prídem k základnej škole, kde ma hneď oproti zaujme na bránke do dvora nápis: „Skanzen u Adama“. Nazízajúc cez plot do dvora, aby som videl trocha viac, ma oslovuje majiteľ a pozýva ma na prehliadku jeho zberateľskej vášne.

Pán Emil Adam mi podrobne opísal všetko, čo jeho zbierka obsahuje, ako k nej prišiel, k jeho osobným výtvorom a pod. Ak by som chcel všetko podrobnejšie opísať, tak by toho bolo veľmi veľa, ale určite si jeho zberateľská vášeň zaslúži trocha pozornosti. Toľko zaujímavých starých strojov, vecí slúžiacich našim starým rodičom a prarodičom na jednom mieste tak skoro už neuvidím, nehovoriac o sprostredkovanej prezentácií od majiteľa.

Spomeniem aspoň niečo z expozície: mláťačky, tkáčske krosná, stavy a príslušenstvo na spriadanie priadze, kolovrátky, drevárske výrobky ako korytá, korýtka, misky, staré kočiare, obuvnícke náčinie, kováčske, stolárske, staré lavice, skrine a množstvo iných veci, ktoré slúžili v minulosti k životu obyvateľov okolia. Dokonca v záhrade mal tri kabínky z lanovky. V dome zas písacie stroje, žehličky, prvé počítače. Z jeho výtvorov to boli auto, helikoptéra, motocykel v prevedení čiastočne drevo. Vonku jedna lokomotíva z lesnej železničky. Jedným slovom, veľa zaujímavých vecí.

Aj keď som sa tu trocha dlhšie zdržal, tak to vôbec neľutujem. Jednoznačne to stálo za prehliadku a spoznanie. Lúčim sa a odchádzam plný zážitkov, aby som pokračoval ďalej v trase. Prichádzam na štátnu cestu smerom k cieľu ďalšieho zastavenia podhoria. Od konca dediny Vechec pokračujem trocha rýchlejšie, cestu lemujú stromy lesa a prichádzam tak niekde v polovici pred ďalšou dedinou na zaujímavé miesto hneď pri ceste vpravo. Samozrejme, že zastávka je na mieste a treba si obzrieť aj to. Je to motokárový areál, dokonca sa tu preháňa motokára, a tak to mám spestrené o vôňu benzínu a hluk jej motora. Po fotografickej dokumentácii pokračujem, až kým nedorazím do dediny Juskova Voľa, ktorá je ďalšou v poradí.

Juskova Voľa

Vchádzam do dediny, miniem niekoľko starších rodinných domčekov a som pri smerovníku a turistickej mape pri obecnom úrade, ktoré stráži sám zbojník Jusko v podobe vysokej drevenej sochy. Juskova Voľa je východiskovým bodom za turistickými atrakciami v jej okolí. Smerovník oznamuje, že tadiaľ prechádza žltá trasa do Zámutova (dnešný cieľ putovania). Potom je to zelená značkovaná trasa cez Rokytovú, Zbojnícke chyže na Menší vrch, kde sa pripojí na červenú medzinárodnú trasu E3. Modrá stadiaľto smeruje cez Jasovu skalu k odbočke žltej pod Pariakové skaly, pokračujúc ďalej na vrch Makovica. Spomeniem ešte dva náučné chodníky, a to žltý s názvom Vlčí okruh a potom červený okolo Bučieho lazu. Potom žltá cyklotrasa a vedľa informačná tabuľa o histórii a vzniku podhorskej dediny, ležiacej v údolí potoka Lomnica.

Prvé písomné zmienky sú z roku 1547 a prvým šoltýsom bol Jusko. Časom prechádzala vo vlastníctve Bathoriovcov, Ňariovcov, Eszterháziovcov a Drugethovcov. Dnes v nej žije okolo 300 obyvateľov. Obyvatelia sa v minulosti zaoberali chovom dobytka, koní, ťažbou dreva, pálením uhlia. V rokoch 1907 – 1957 tu bola v prevádzke lesná železnička. Prvá škola tu bola zriadená v roku 1898. Gréckokatolícky chrám bol postavený v rokoch 1928-1930 na mieste dreveného kostolíka a je zasvätený Cyrilovi a Metodovi, dnes sa na ňom v celku opravuje strecha. Pri kostole je informačná tabuľa o jeho histórii.

Prechádzajúc dedinou na jej vyšný koniec, prejdením potoka sa dostanem k smerovníku pri autobusovej zastávke, kde je vagónik s drevom znázorňujúci miesto kadiaľ premávala lesná železnica. Taktiež nechýbajú informácie a mapka trasy. Len kúsok vľavo vedľa potoka je bývalá škola v prírode, dnes gréckokatolícke mládežnícke centrum Bárka. Trocha nazriem aj do areálu a vraciam sa naspäť k smerovníku, kde pokračujem po žltej a náučným chodníkom Bučí laz.

Hneď po prejdení cez potok lávkou je miesto, kde sa v minulosti močilo konope pred spracovaním, o čom informuje tabuľa a prehĺbenina vedľa potoka. Miniem drevený kríž a prechádzam druhým potokom a pokračujem ďalej vedľa neho. Cestou sa dozvedám niečo o lesných mokradiach, miniem posedenie vedľa potoka, kde je studnička. Chodníkom sa dostanem k prícestnému krížu a smerovníku Kováčove lúky. Rozhodujem sa ako ďalej, či ísť po žltej, ktorá bicyklom nie je veľmi zjazdná, alebo smerom cez lúky pod Valenčicu. Nakoniec volím variant cez les po lesnej ceste na cyklotrasu pod Oblou. To však netuším, že časť skratky budem musieť tátoša tlačiť.

Cestou na cyklotrasu spomeniem peknú lúku s poľovníckym posedom a pekným výhľadom, aby som zabudol na horšiu časť trasy, ale bez určitej námahy sa nemôže nič podariť. Konečne som hore na asfaltovej ceste, a to ma čaká len zjazd okolo vrchu Oblá pod vedenie vysokého napätia, kde sa pripojí žltá trasa, a potom len dole k odbočke na strelnicu Blatiny a ku vstupnej bráne do ranča Zaľúbová a k Bilikovej chate. To som po prejdení potoka v hornej časti dediny Zámutov.

Zámutov

Dedina, jedna z najväčších v regióne, s počtom okolo 3200 obyvateľov. Leží v nadmorskej výške 250 m na východnej strane Slanských vrchov medzi vrchmi z juhu Drina a Valenčica, na severe Železná a zo západu Ošvárska, Čulkov. Je ideálnym miestom pre realizovanie turistiky v okolí s množstvom zaujímavostí, ku ktorým sa vrátim neskôr. Začnem od prvej písomnej zmienky z roku 1402, ale vznik siaha niekde k roku 1327. Do 15. storočia patrila pod panstvo Čičva. Neskôr vlastnili majetky Rozgoňovci, Bathóriovci, Almásiovci, Szirmay, Szuľovsky, Klobušnícky. Posledné tri rody sa zapísali do listín aj počas Sedliackeho povstania v roku 1831, keď Zámutov bol jednou z bášt vzniku a po potlačení 30. augusta pod horami Havrania a Železná boli niektorí povstalci povešaní.

Obyvatelia sa v minulosti zaoberali poľnohospodárstvom, prácou lese, v baniach pri ťažbe opálu, železnej rudy a hnedého uhlia. V roku 1911 začal Emil von Scheibler stavať v mieste Bartákova kaštieľ na poľovnícke účely, po jeho smrti slúžil ako lesná správa a počas druhej svetovej vojny ho v 1944 nemecké vojská vypálili. Dnes tam stojí poľovnícka strelnica na Blatinách.

V dedine v 1715 stál pivovar a v 19. storočí dva mlyny a liehovar. Z názvov spomeniem aspoň: Zamuth – 1402, 1730 Zamuttó, 1895 Opálhegy a od roku 1920 ako Zámutov.

Som na hornom konci a postupne budem schádzať dole a navštevovať jednotlivé zaujímavé miesta. Len niekoľko metrov na spodnej ulici pri potoku je vstupná brána na lesný náučný chodník Zámutovská kolejka, ktorú som v minulosti prešiel a opísal. Vľavo míňam lesnú správu, potom vpravo penzión a pod ním základnú školu, ktorá je vynovená a plná športovísk. Zastavujem sa pri smerovníku pred kultúrnym domom, kde začína modrá značka smerom cez Čiernu skalu (NPR Zámutovské skaly) k Javorovej a potom na vrch Praporec. Pod Praporcom sa dá napojiť na rôzne turistické smery. Ivanov vrch, smerom do Hlinného, Hermanoviec nad Topľou, sedla Grimov laz a odtiaľ na vrchol najvyššieho bodu v Slanských vrchoch, a to Šimonku, ale aj na západnú, severnú stranu, do Zlatej Bane, na Sigord, Abranoviec, Ruskej Novej Vsi či Podhradíka. Z vrcholov je to Čierna hora, Tri chotáre, Lysá so Slanskými moai (Vartášmi) a množstvo ďalších a zaujímavých lokalít.

Pri obecnom úrade odbočujem dole, aby som sa dostal o jednu ulicu nižšie a k evanjelickému kostolu z roku 1920. Po jeho zdokumentovaní pokračujem k ďalšej kultúrnej pamiatke, a to gréckokatolíckemu kostolu z roku 2000 a hneď v jeho blízkosti je rímskokatolícky z roku 1912 s prvkami gotiky a baroka. Po ich obhliadke sa len dostať na hlavnú cestu a som o chvíľku na konci dediny, kde je futbalový štadión.

Spomeniem aj folklór, ktorý je zastúpený folklórnou skupinou Zámutovčan a jednoznačne patrí k podhorskej dedine. Je tu koniec dediny a je potrebné dnešné putovanie ukončiť, aj keď mne ostáva ešte niekoľko kilometrov jazdy štátnymi cestami za plnej premávky, aby som sa dostal späť do Kamennej Poruby, v ktorej som ráno zanechal auto pri obecnom úrade. Zvyšok cesty prebehol v šťastí a bez nehody, a tak v pokoji môžem hodnotiť deň za zaujímavosťami ďalšej časti podhoria.

Zhrnutie

Počas dnešného dňa som sa zastavil v piatich dedinách pod Slanskými vrchmi v ich východnej časti od Mošníka až po Šimonku. Obohatil som si obzor o zaujímavé miesta a históriu dedín Kamenná Poruba, Banské, Vechec, Juskova Voľa a všetko som ukončil v rázovitej podhorskej dedine Zámutov. Vidieť súčasnosť, históriu a krásu okolitej prírody dedín nemám možnosť vidieť každý deň. Obohatiť sa o rozprávania s ľuďmi žijúcimi v podhorských dedinách, čo môže dať viac človeku, ktorý chce spoznať, to ako si žijú, ale aj ako žili ich prarodičia v minulosti. Veď aj pocit z prechádzania miestami v prírode utvrdí človeka v jeho myslení, že predsa naše malé Slovensko je prenádherná krajina s bohatou kultúrou, históriou, súčasnosťou a prírodou.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek