Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Partia na prechode cesty z Duklianskeho priesmyku na hrad Devín
Partia na prechode cesty z Duklianskeho priesmyku na hrad Devín Zatvoriť

Cyklotúra Z Duklianskeho priesmyku na Devín na bicykloch 2

Krátka správa z dlhej trasy alebo dlhá správa z krátkej trasy... Voľne inšpirované Cestou hrdinov SNP. Druhý zo série štyroch článkov o cyklistickom prechode z Duklianskeho priesmyku na hrad Devín, ktorý je voľne inšpirovaný Cestou hrdinov SNP. V tejto časti prechádzame z Hervartova do Dediniek.

Čas
3 dni
Obdobie
leto – 2020
Pohoria
Čergov, Spišsko-šarišské medzihorie, Čierna hora, Volovské vrchy, Slovenský raj
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1163 m n. m. sedlo Kojšovskej hole
Nocľah
Hervartov, Lemešany, Gelnica-Turzovské kúpele, Dedinky
Doprava
horské bicykle

Účastníci: Miloš, Peter, Pavol a Stanislav (prvá časť trasy).

Navštívené mestá: Svidník, Bardejov, Veľký Šariš, Košice, Gelnica, Liptovský Hrádok, Ružomberok, Turčianske Teplice, Trenčianske Teplice, Trenčín, Nové Mesto nad Váhom, Vrbové, Modra a Bratislava.

Najvýznamnejšie miesta späté s trasou Cesty hrdinov SNP: Dukliansky priesmyk, Medvedie, Kapišová - Údolie smrti, Zborov, Hervartov, Kysak, Jahodná, Kojšovská hoľa, Dobšinský Kopec, Šturec, Kordíky, Skalka, Kremnické Bane, Vyšehradské sedlo, Fačkovské sedlo, Čičmany, Zliechov, Trenčín, Čermákova lúka, Konské hlavy, Biely kríž, Železná studnička a Devín.

Parametre prejazdu:

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

  • Celková prejdená vzdialenosť 825 km,
  • Celkové prevýšenie prejdené stúpaním 11 262 m,
  • Celkové prevýšenie prejdené klesaním 11 734 m,
  • Celkový čas strávený jazdou 60 hodín a 17 minút,
  • Počet navštívených obcí 135 vrátane 14 miest.

Druhý deň jazdy (Hervartov - Lemešany)

(uplynulý čas 7.34 h, čistý čas jazdy 4.21 h, vzdialenosť 82,94 km, stúpanie 987 m, klesanie 1214 m)

Hervartov (480) – Šiba (430) – Hertník (463) – Fričkovce (437) – Osikov (367) – Vaniškovce (395) – Raslavice (306) – Demjata (299) – Veľký Slivník (391) – Malý Slivník (385) – Terňa (450) – Gregorovce (319) – Veľký Šariš (281) – Malý Šariš (295) – Cemjata (370) – Bzenov (304) – Janov (294) – Radatice (284) – Ľubovec (320) – Kysak (256) – Obišovce (254) – Lemešany (229)

Po noci oddýchnutí, pripravujeme si raňajky a o malú chvíľu, presne ako sme boli dohodnutí, prišla pani domáca, aby nás pustila von a zároveň nám ukázala drevený kostolík sv. Františka z Assisi aj zvnútra. Interiér nás nesklamal a už vstupná hala bola plná krásnych obrazov krížovej cesty. Nevyhnutnou procedúrou bola dezinfecia rúk, na čo sme parafrázovali revolučne známe „máme holé ruce“ na aktuálne „máme čisté ruce“. Až potom sme sa mohli pokochať krásami interiéru kostolíka, prejsť strmými drevenými schodmi až na chórus a tak skúsiť tajne hľadať dvierka vedúce vyššie. Aj sme ich našli, ale ďalej po nich sme nepokračovali, keďže to nebolo povolené. Dozvedeli sme sa veľa zaujímavostí, ak tadiaľto pôjdete a budete mať chvíľku času, naozaj stojí za to ísť sa pozrieť dnu.

Po kultúrnom a historickom osviežení sme už s odhodlaním vyrazili na dnešnú cestu. Začiatok je priamo pri kostolíku, takže ešte posledné fotky, pár povzbudivých slov od pani domácej a hor sa do toho. Hneď na úvod nás preskúšalo stúpanie, vedúce po nie práve najlepšej cestičke medzi Hervartovom a Šibou. Spoza stromov vedľa cesty sa ozývali kravičky, pasúce sa na orosenej tráve, veď aj ony vedia, že najlepšia je práve orosená. Za mierneho fučania sme sa dostali na vrchol stúpania, pričom na niektorých miestach bolo treba obchádzať „voňajúce čerstvé stopy“ pasúcich sa kráv. Čo sme pri stúpaní veselo obchádzali, to sa nám po malej chvíle klesania a nabratí primeranej rýchlosti postupne už nezdalo až také veselé. Na niektorých miestach boli totiž takéto stopy po celej šírke cesty, a tak veru sa nám podarilo vďaka našim kolesám aj niektoré „chytiť“ na tvári, prípadne, tak ako sa to podarilo aj mne, priamo do úst. No mňamka veliká, boli sme radi, keď sa na konci cesty ukázali domy, čo znamená, že poľná cestička končí. Počkali sme sa na križovatke, pozvánku na pivko od vedľa stojacich potravín sme odmietli a šliapali ďalej.

Cesta viedla raz do kopca, raz dolu kopcom, v niektorých chvíľach sme nevedeli, či sa pozerať skôr vpravo alebo vľavo, také krásne scenérie nám tento úsek trasy ponúkal.

Ďalšou obcou bol Hertník a pri jeho prechádzaní sme pri križovatke trás zastali a chvíľku váhali (ale naozaj iba chvíľku), či sa vybrať vystúpať na Chatu Čergov, alebo radšaj budeme pokračovať cestou, a tým by sme obišli celé pohorie Čergov. Áno, B je správna odpoveď. S ohľadom na dnešný plán a po včerajšej prvej etape sme vyhodnotili, že skôr budeme šetriť zo začiatku sily, veď stúpania si zažijeme ešte dosť. Prešli sme teda obce Osikov a Raslavice a v Demjate nás čakala prudká zmena smeru a pokračovanie smerom do Terne. Aj sme mali v úmysle zastaviť niekde v krčmičke, ale nič vhodné sa cestou neukázalo, tak sme cez Gregorovce prišli na hlavnú cestu smerujúcu zo Sabinova do Prešova.

Nebol to veru med lízať, keď okolo nás svišťali kamióny, našťastie sme už videli pred nami závod Šariš, „Srdcom Východniar“, kde sme z hlavnej cesty odbočili a prešli cez Veľký Šariš do Malého Šariša, kde sme vedľa cesty zaparkovali pri miestnej krčme a studené nápoje v nás len tak zasvišťali. Ani sme nestačili ochutnať ich chuť, museli sme si teda dať ešte jedno kolo, a veru, kofola a nealko pivo stáli za to. Pozreli sme sa čo nás čaká ďalej, psychicky sa pripravili na stúpanie na Cemjatu a poďho prekonávať ďalšie kilometre. Niekoľko sto metrov po trávnatej ceste, prešli sme popod diaľnicu, potom okolo miestnej strelnice a už sme sa lesom uberali smerom na Cemjatu. Keď sme sa vynorili na asfaltke, po minuloročnej pešej Ceste hrdinov SNP sme už vedeli, že vrchol stúpania je kúsok pred nami.

Zaťali sme teda zuby, pevnejšie sa chytili riadidiel a pedále sa roztočili o to viac. Fučali sme teda riadne, ale keď sme prechádzali okolo prameňa vody v areáli miestnych kúpeľov, úsmev a spokojnosť nám námahu vynahradili. Keďže tieto časti trasy sú takmer totožné s červenou značkou Cesty hrdinov SNP, tak sme už vedeli čo nás čaká. Zvuky z našich žalúdkov signalizovali, že čas obeda dosť pokročil, tak sme sa zhodli, že v najbližšej obci zastavíme a naplníme hladné bruchá. Vedeli sme, že v Bzenove by sa mala nachádzať pizzeria. Prešli sme hlavnú cestu, od hladu sme sa pýtali domácich, kde je pizzeria, poslali nás na druhú cestu. Keď sme prešli aj tú a pizzeria nikde, ani nič čo by sa na ňu aspoň podobalo, tak sme sa rozhodli prejsť ešte pár kilometrov a spoliehali sa na záchranu v podobe obchodu na začiatku obce Radatice.

Neviem, či hlad alebo chuť na studené pivo nás ťahali dopredu, no o malú chvíľu sme už sedeli na terase krčmy susediacej s potravinami. Ochotná čašníčka nám síce okrem tekutej stravy neponúkla nič, ale nesmierne nás potešila informáciou, že si predsa môžeme objednať pizzu zo Bzenova (áno, zo Bzenova, kde sme žiadnu pizzeriu nenašli) a kľudne ju skonzumovať u nich na terase. Hneď sme si objednali druhú rundu. Nedočkavo sme úderom dvanástej hodiny vytáčali telefónne číslo do pizzerie, a keď sa z druhej strany ozvalo potvrdenie, že naša objednávka bude o nejakú pol hodinku privezená, blažené úsmevy sme mohli krájať.

Pizza chutila výborne, tak isto chutila aj zmrzlina z vedľajšieho obchodu a o studenom tekutom osviežení ani nehovoriac. Takto pekne naplnení, sme si predstavovali, že posledný úsek prejdeme takpovediac na voľnobeh. To sme netušili, že nás ešte čaká dlhé tiahle stúpanie popod vrch Somár až do sedla. Príznačný názov vrchu, popod ktorý sme ťahali, veruže chvíľami aj symbolizoval, ako sme sa pri tom cítili. No ale, ako sa hovorí, všetko má svoj koniec, tak aj toto stúpanie nás následne odmenilo krásnym zjazdom. Po niekoľkých kilometroch ešte nasledovalo jedno, nie však také drsné stúpanie k Prokopovmu mlynu a stadiaľ nás lesná kamenistá cestička viedla až na križovatku pred Detský tábor Kysak - Brezie. Postáli sme na križovatke, počkali sa, a potom spolu ťahali hlavnou cestou smerom na Kysak a následne na Obišovce a Lemešany, kde sme mali dohodnutý nocľah. Ešte jedno stúpanie nás otestovalo, no keď sme vyšli hore a už videli, že budeme až do Lemešian viac-menej klesať, bolo to aj radosti. Avšak iba chvíľkovej. Prišli sme do penziónu, kde som telefonicky rezervoval ubytovanie pre nás štyroch a po chvíli nám padla sánka. Recepčná nevedela nájsť, kde je uvedená rezervácia, a keď po konzultácii so šéfkou zistili, že síce vedia, že sme spolu telefonovali, ale že si nepoznačili rezerváciu do knihy a majú teraz všetko plné, nebolo nám veru do smiechu.

Dali sme si zmrzlinu na posilnenie, zastali pred miestnou predajňou rozličného tovaru a s mottom, veď ma nezbijú, som zašiel dnu. Pýtam sa pani predavačky, či je domáca a po pozitívnej odpovedi skúšam teda, či nevie o nejakom ubytovaní. Tu mi sánka spadla druhýkrát, tentoraz však od radosti. Povedala totiž, že by aj mala voľnú jednu izbu, ale že iba tri postele sú tam. Hovorím, neprekáža, veď niekto (jasné, že nie ja) sa aj na zemi vyspí. Po chvíľke ale doplnila, že keď jej pomôžeme, vedela by nám presunúť jednu posteľ. Super, už sa vidím, ako si odfukujem. A ani to netrvalo dlho. Pomohli sme preniesť jednu posteľ, uložili si bicykle pred izbu a spokojní, ako sa nám to podarilo dohodnúť, sme vyrazili do miestnych potravín na nákup večere a raňajok. Mohli sme sa ísť síce najesť aj do penziónu, kde sme mali pôvodne bývať, ale hrdosť prevládla a radšej sme si kúpili dobrú čerstvú lekvárovú šišku. Tak sme teda skončili v Lemešanoch, osprchovaní, najedení a spokojní sme sa postupne odoberali do ríše snov.

Tretí deň jazdy (Lemešany - Gelnica)

(uplynulý čas 10.36 h, čistý čas jazdy 5.29 h, vzdialenosť 70,40 km, stúpanie 1549 m, klesanie 1308 m)

Lemešany (229) – Janovík (230) – Bretejovce (215) – Budimír (219) – Družstevná pri Hornáde (226) – Kostoľany nad Hornádom (230) – Košice (255) – Chata Erika (1135) – Gelnica (365)

S úsmevom sa ráno postupne budíme, ako vždy, prvý je hore Pali, je však vždy veľmi ohľaduplný a neruší nás zbytočným buntošením. Nejaké zvuky sa mu však predsa podarilo vydať, a tak sa pomaly k ranným rituálom pridávame aj my. Potichu som závidel ostatným raňajky, ja som mal totiž na raňajky betónovú kašu. Prečo? Nuž, večer som si zamiešal ovsené vločky do jogurtu a nechal ich v chladničke, nech sa dobre napijú a nech sú vláčne. No určite, nič z toho nebolo. Vločky sa síce napili, ale tým zároveň aj úplne stvrdli a na dôvažok aj chladnička chladila dosť silno, tak som si ráno „vychutnával“ studenú a tvrdú betónovú kašu.

Neprekáža, doplnil som to sladkou bodkou na záver a litrom vody, spoliehajúc sa na to, že v bruchu sa to aj tak všetko pomieša. Na moje šťastie dnešný úvod cesty je okrem jedného výraznejšieho stúpanie viac po rovine a miernom klesaní, takže sa snáď masa v bruchu začne rozkladať. Vyrazili sme s chuťou, že si v malých potravinách ešte kúpime čerstvú šišku na chuť, avšak boli zatvorené. Našťastie. Neviem totiž, či by som ju už niekde dal. Vezieme sa teda po hlavnej ceste, prechádzame obcami Janovik a Bretejovce, ak si odmyslíme prechádzajúce autá a zamierime svoj pohľad trošku ďalej od cesty, tak sa pred nami opäť ukazujú krásne scenérie.

Cesta údolím prešla rýchlo, pri vjazde do obce Budimír si všimneme upútavku na Múzeum historických hodín, avšak my sa sústredíme na kopec pred nami. Pred tým než sa spustíme do údolia, v ktorom preteká Hornád, potrebuje prekonať úsek prechádzajúci tiahlym stúpaním cez okolité polia. Za odmenu nás čaká zjazd do Družstevnej pri Hornáde, kde pri rieke Hornád, ktorá v tejto časti ukazuje svoju mohutnosť a pri moste, ktorý je staticky poškodený, si dávame prvú kratšiu pauzu. Čaká nás ešte krátky výjazd hore kopcom a potom pohodlná cesta do Košíc. Pred Košicami mi napadlo, že zavolám môjmu známemu Eugenovi, či by neprišiel pozrieť za nami do Čermeľa aj s nejakým chladeným občerstvením. Po niekoľkých zazvoneniach to zdvihne, ale hneď po prvom slove mi je jasné, že som ho zobudil. Asi bol žúr večer, veď je pol deviatej, už by mohol byť človek vyspaný. Jeho slová potvrdzujú môj úsudok, a keďže ani nie je v Košiciach, tak si zaprajeme pekný deň a šliapeme ďalej.

V Čermeľskom údolí začína však prvá dnešná „horská“ etapa. Po odbočení z pohodlnej asfaltky sa lesná cesta plná kameňov najskôr iba jemne, no po malej chvíli príkrejšie, zdvihla a veru máme čo robiť, aby sme sa jej vyrovnali. Pali s Peťom šliapu vpredu, ja so Stanom ideme postupne za nimi. Prešlo pár minút a už nie je prvé družstvo pred nami vidieť a keď ani po niekoľkých zákrutách a kopčekoch ich nie je vidieť, začínam sa trošku zlostiť. Po ďalšej rovinke nás čaká Peťo, tak ideme ďalej traja. Nekonečné stúpanie, už ani nepomôže krátka pauza na vydýchanie a dlhšiu si nemôžeme dovoliť, lebo nám rýchlo tuhnú nohy. Tak musíme ťahať ďalej a kyslíkový dlh sa prejavuje malou kadenciou nôh, no o to väčšou kadenciou dychu. Už počujem pred nami hlasy, už je vidieť, že sa rozostupuje les a že sa blížime k vrcholu stúpania. A tu, kde sa nabral, tam sa nabral, na lavičke Pali postával. Nemám vo zvyku sa čertiť, viem, že to nikomu a ničomu nepomôže, tak som sa Paliho iba spýtal, že či je na pretekoch, že ja nie som, a že aj teda chce ísť ďalej sám, tak nech to povie, ale že ja sám ísť nechcem. Dopovedal som, ani som nevydýchal a išiel som kúsok ďalej.

Nebojte sa, nie preto, že by som sa hneval, ale potreboval som sa vyčúrať a tam kde sme stáli prechádzali okolo aj cudzí ľudia. Po chvíľke bolo všetko bez problémov, spolu sme došliapali na Bankov a po pár chvíľach oddychu sme sa vybrali postupne naberať výšku smerom na Jahodnú, kde sme sa mali stretnúť s Peťovou známou Katkou, ktorá išla na Jahodnú pešo. Pridali sme v rámci možností nášho dychu a sklonu kopca, postupne každým ďalším otočením pedálov naberali aj výšku aj vzdialenosť, a keď to už nešlo, tak sme si aj chvíľku potlačili. Mojim heslom je, že tlačiť nie je hanba. Zrazu sa medzi stromami rozjasnilo a pred nami sa týčila zjazdovka a pod ňou chata na Jahodnej. A v strede parkoviska na nás už kýva Katka.

Zaparkovali sme pri chate, objednali si niečo studené a dobré pre naše hrdlá, Stano aj polievku a Peťo palacinky. Pri rozprávaní zážitkov z doterajšej cesty rýchlo bežal čas, a keďže sme dnes mali ešte veľa náročných úsekov pred sebou, tak sme sa rozlúčili a vybrali sa ďalej.

Cesta ďalej viedla po lesnej cestičke, takže z hľadiska povrchu cesty nič náročné a dokonca sa dá povedať, že cesta ani svojim profilom neznamenala až na niekoľko úsekov niečo exponované. Výškové metre pribúdali, a keď sme sa ocitli na lúčke pod Prednou Holicou, videli sme, že informácie o tom, že na Chate Lajoška si nedáme ani jesť a ani piť sú pravdivé. Celá chata je rozbúraná, nadstavuje sa a dúfame, že práce na jej opätovnom spustení nebudú dlho trvať. No taktiež dúfam v jednu vec. Totiž na pôvodnej chate vládla minulý rok, keď sme tu prechádzali, pohodová, ba až rodinná atmosféra a príjemne akceptovateľné ceny. Aj jedla, aj ostatnej ponuky. Dúfam, že po jej prebudovaní sa z nej nestane už iba chata pre bohatých turistov, ale že zostane stále taká príjemná, ako aj bola.

Posilniť sme sa teda mohli iba z vlastných zdrojov, a po krátkej pauze sme pokračovali cestičkami ďalej. Teraz sa cestička vynorila aj z lesa, čiže páliace slnko nemalo prekážku k nám, a aj to bolo poriadne cítiť. Potenie a smäd, teplá voda v bidonoch a ďalšie občerstvenie relatívne ďaleko, ale dali sme hlavy hore a ťahali. Podľa hesla: „Keď sa ti zdá, že to nejde, pridaj“, sme so zaťatými zubami a iba s občasnými komentármi pokračovali ďalej, smerom na Golgotu. Radosť a vyložené nohy na stole v altánku na Golgote nás pripravili na posledné prudké stúpanie, tentoraz po asfaltovej ceste. Jednou z výhod na tejto ceste bolo, že na nej boli napísané ešte zostávajúce metre do cieľa, ktorým bola Chata Erika. 700 m, 500 m, 300 m a keď sa na ceste zjavilo číslo 100, veruže som pridal do pedálov, nech tam konečne som. Aj keď som si minulý rok povedal, že Chata Erika ma sklamala, tentoraz to chuť studeného slivkového Birellu vynahradila. Len tak zašumelo dolu krkom. Vysušení sme boli na prach. Dopriali sme si teda chvíľku oddychu, vediac, že teraz nás až do Gelnice čaká iba príjemný zjazd.

Nesklamali sme sa. Viac ako 14-kilometrový zjazd priniesol želanú úľavu našim nohám, avšak nie našej pozornosti. Bolo si treba všímať veľmi dôkladne cestu, aby sme neskončili na nejakom výmole, prípadne mimo cesty, no taktiež sme si museli dávať pozor aj na zver, ktorej sa v tejto lokalite vyskytovali relatívne dosť. Skončiť cestu po nepríjemnej zrážke so zverou sa veru nechcelo nikomu z nás. Úvod kamenistého klesania nás riadne vytriasol, ale druhá polovica viedla slušným asfaltom, takže to bolo pohodlnejšie. Ani sme sa nenazdali a už sme sa nachádzali v centre Gelnice.

Popravde, ani sme nevedeli, čo máme očakávať od tohto mesta. Nakoniec sme si z Gelnice odnášali pozitívne dojmy z dvoch príčin. Tou prvou bola kaviareň v centre mesta, kde sme najskôr váhali, či nám poskytne, čo potrebujeme, ale úslužnosť, slušnosť a žoviálnosť čašníka nás presvedčili, že treba vojsť. Ponuka studených nápojov bola prekvapujúca a chuť fazuľovej polievky…, no čo vám budem hovoriť, takmer ako doma. Pochutili sme si, dali sme si aj kávu a keď pri vedľajšom stole priniesli koláčik, vedeli sme, že ani my neodoláme. Veterník, aký som tento rok ešte nejedol. Exkluzívna chuť, k tomu výborná káva, hneď sa nám vrátila veľká časť energie. A tú sme ešte potrebovali. Ubytovanie sme totiž mali rezervované pri Thurzových rybníkoch, čo predstavovalo ešte asi 3 km tiahlym kopcom vytiahnuť.

Fučali sme riadne, nohy po výdatnom posilnení nechceli poslúchať, tak sme sa len tak dogúľali pred chatu. Tu sme našťastie nezažili podobné prekvapenie ako včera, všetko tak, ako bolo dohodnuté platilo, odložili sme si bicykle a po nevyhnutných toaletných záležitostiach sme na terase penziónu vychutnávali pohodu dnešného dňa. Stmievať sa začalo v lese rýchlo, tak sme sa odobrali na zaslúžený spánkový oddych.

Štvrtý deň jazdy (Gelnica - Dedinky)

(uplynulý čas 6.17 h, čistý čas jazdy 3.51 h, vzdialenosť 66,46 km, stúpanie 729 m, klesanie 401 m)

Gelnica (365) – Prakovce (390) – Helcmanovce (405) – Mníšek nad Hnilcom (431) – Švedlár (481) – Nálepkovo (590) – Hnilec (651) – Rakovec (730) – Mlynky (761) – Dedinky (784)

Ráno nastalo skôr, ako sme stihli zaspať. Teda aspoň tak sa mi to zdalo. Spalo sa mi totiž výborne, neviem či únavou z predchádzajúcej cesty, alebo tichým lesným prostredím, ale spali sme všetci ako bábätká. Je tu však ráno, zbalili sme si veci, niečo malé na posilnenie dopriali aj našim bruškám a už sme odišli chystať von bicykle. Ako býva zvykom, posledný, kto odchádza z izby, a tým i posledný, ktorý si chystá bicykel a výbavu naň je Stano. Zvykli sme si a neprekáža nám to. Dnes však bolo ráno studenšie ako zvyčajne, Stanovi to trvalo dlhšie ako zvyčajne, a tak sme sa zabávali každý po svojom. Išiel som k jazeru natočiť krátke video z rána, Pali si dal tretiu cigaretku a Peťo mňaukal na mačky, ktoré sa obšmietali okolo. Pri tomto čakaní, sme sa dohodli, že dnes to bude pomalá pohodlná jazda, máme pred sebou niečo málo pod 70 kilometrov, takže nemá zmysel sa hnať.

Trošku nás strašila poobedná predpoveď počasia, kde po 17-tej mali prísť búrky, ale to už budeme dávno skrytí na dohodnutom ubytovaní alebo v krčme. Studené ráno sa ešte viac prejavilo, keď sme sadli na bicykle a spustili sa dolu dolinou. To, čo sme včera vyšliapali sa nám dnes vrátilo v podobe ranného, studeného zjazdu. Ak by sme mali teraz pri sebe zimné rukavice, veru by sme sa nehanbili si ich nasadiť. Ošľahaní studeným vzduchom, no o chvíľu sa ukázalo vykúpenie v podobe slniečka, hneď ako sme z doliny odbočili na hlavnú cestu smer Nálepkovo. Veľa áut po tejto ceste nejazdilo, tak sme mohli spokojne točiť pedálmi, no hladné bruchá sa hlásili. V Prakovciach sme teda našli potraviny a hneď sme aj s radosťou všetci parkovali. Nasadiť rúška, vytiahnuť peňaženky a mohli sme prepadnúť predajňu. Jasné, že iba obrazne, ale hlad nás hnal dopredu. Šalátik, šunková pena, šunka, saláma, syr, pečivo, no dobrý galimatiáš, ale spokojne prežúvajúc, sme považovali naše raňajky na zastávke autobusu za malý ranný sviatok.

Spolu s Peťom sme mali nakúpené jedlo, tak sme sa presunuli na druhú stranu cesty, kde bola zastávka. Sedíme, pomaly jeme, keď prichádza Pali. Zrazu rana ako z dela. Nie, nestrieľali po nás, len sa Paľova hlava stretla so strechou zastávky. Rana ako z dela, našťastie ešte stále mal na hlave prilbu, takže žiadne zranenie nehrozilo. Pridal sa k nám, spokojne prežúvajúcim, a z druhej strany k nám mieril Stano. Nestačili sme ani povedať, pozor strecha a ďalšia rana sa ozvala. Na Stanovu škodu jeho prilba oddychovala na bicykli, takže jeho stret so strechou bol trošku bolestivejší. Nedalo sa inak a keď sme sa uistili, že sú hlavy v poriadku, tak sme sa rehotali na celé kolo. Ľudia, ktorí prichádzali do potravín na druhej strane ulice, si mohli až teraz myslieť, že naše hlavy nie sú v poriadku…

Ale jedlo chutilo, na záver sme doplnili ešte ľadovú kávu a už-už sme boli na odchode, keď sa ozval Pali stojaci pri svojom bicykli. „Aha, vták mi osral bicykel!“ A naozaj, na prednej vidlici, v mieste, kde sa ani nedalo dostať, mu pohodlne sedelo čerstvé vtáčie h…, pardon, trus. Očistenie bolo na mieste, chvíľka komentárov na jeho šťastie a opäť sme točili monotónne pedálmi.

Cesta viedla malebným údolím Hnilca a preto sme si mohli vychutnávať pohľady na všetky strany. Po chvíli našu pozornosť upútal lomoz, ako keď plechom škŕkate po asfalte. A naozaj, na kraji cesty dvaja chlapci trápili bicykel, ktorý však na zadnom kolese nemal plášť a ani dušu. Hrkotali veru statočne a dokonca sa pravidelne striedali na bicykli. Holt, dvaja jazdci, jeden bicykel, skoro ako keď sa menia jazdci na pretekoch automobilov. Niektoré výmeny boli rýchlejšie ako výmena pneumatiky vo formule jedna. Chvíľku sme ich pozorovali, ale postupne sme opäť roztočili pedále vyššou rýchlosťou a nechali sme ich ďaleko vzadu aj s ich tuningovým bicyklom. Asi nebudeme aplikovať ich prax a radšej si necháme na oboch kolesách plášte aj duše. Znie to ako rozumný prístup.

Postupným stúpaním naberáme výšku, a tak sme sa dostali do obce Nálepkovo. Bolo príjemne teplučko, ranná ľadová káva nezahnala našu chuť na ozajstnú teplú kávu, a tak sme hľadali nejaký príhodný podnik, kde by sme si mohli takéto potešenie dopriať. Pri trase nebolo nič, ale ochotný domáci nám poradil, že treba ísť na koniec obce a na zákrute bude zelený dom, v ktorom by mali aj variť a aj niečo na osvieženie podávať. Prešli sme niekoľko sto metrov a naozaj na križovatke stál spomínaný dom. Opäť sme mali šťastie, lebo práve prišla pani, ktorá otvára a teda dostane naša chuť zadosť. Cukor sa už v káve dávno rozplynul, keď sa na vjazde do krčmy objavil domáci cyklista. Oprel si bicykel, no oprel si ho tak nešikovne, že spadol a ako padal zachytil aj Stanov bicykel. Tak sa vrátil, svoj bicykel postavil a keď sa už-už chystal postaviť aj Stanov bicykel, ozvalo sa rázne upozornenie: „Nechaj to tak!“ To Stano, ktorého nepotešil pád bicykla, sa snažil vyvarovať ďalších škôd a preto nechcel, aby mu dvíhal bicykel prišelec. Napriek upozorneniu sa nechcel nechať odradiť a skláňal sa opäť k bicyklu, keď Stano, tentoraz už dôraznejšie zopakoval svoje varovanie. Pochopil a nechal bicykel svojmu osudu. Stano si ho pekne sám zdvihol, a keď sme odchádzali, tak sme sa aj pristavili pri domácom, ktorý sa zasa ospravedlňoval, ale už to bola iba humorná scénka. Za „odmenu“ nám popísal časť ďalšej trasy na bicykloch, upozornil na potrebu odbočenia pod mostom, ktorý mal nasledovať a aj pospomínal svoje cykloúspechy v podobe prejdených ciest. Podľa jeho slov ich bolo neúrekom.

Ešte niekoľko kilometrov sme prešli na ceste a bolo treba odbočiť a povedľa trate prejsť lesnými a poľnými cestičkami ďalej. Nič by neprekážalo okrem dobiedzajúceho nekonečného množstva ovadov. Stačilo na malú chvíľu zastaviť a už sme ich mali všade. Dokonca niektoré boli také odvážne, že aj počas jazdy útočili. Nestačili sme sa oháňať, príčina ich prítomnosti bola o chvíľu zrejmá. Prechádzali sme totiž medzi dvomi ohradami, kde sa pásol hovädzí dobytok. Rýchlo preč, nech sa zbavíme pliagy.

Po opätovnom napojení sa na cestu smerujúcu na Mlynky, akoby čarovným prútikom zmizli a my sme si posledný úsek cez Mlynky do Dediniek mohli pohodlne vychutnať. Krátka zastávka na hrádzi vodnej nádrže Palcmanská Maša a už sme sa chystali zaparkovať v nejakej reštaurácii. Odložili sme pred jednou z nich bicykle, vošli sme dnu a reakcia čašníka nám povedala, že sme nevítaní hostia, a že momentálne majú aj tak plné. Chápem, že mal toho v ten deň veľa, ale spôsob jednania so zákazníkmi je všeobecne pojmom, na ktorého správnej realizácii by mali mnohí zapracovať. Aj nepríjemná správa sa dá povedať slušne, nie hovoriť k možným zákazníkom ako bachar k najprísnejšie stráženým väzňom. Neprekáža, stalo sa, pre mňa je to poučenie aj pre ďalšiu prítomnosť v Dedinkách. Radšej si uvarím niečo sám, ako sa tam vrátiť. Tak sme napochodovali do potravín, v ktorých zároveň čapujú, nakúpili proviant, nechali načapovať pivko a poďho niečo z proviantu aj priamo zjesť. Nedá mi nespomenúť Paliho a Peťa, ktorí si kúpili utopencov a priamo tam ich aj komplet zjedli. Keď mi potom rozprávali, ako si ich krájali umelou lyžičkou, tak myslím, že aj prítomní spolusediaci mali čo robiť, aby udržali smiech na uzde.

Odišiel som na izbu a uvaril si večeru, spáchal hygienu a pohodlne oddychoval, keď zrazu telefón. Peťo volá, že či je ešte nejaká izba u pani, kde bývame voľná. Pýtam sa domácej, hovorí, že má ešte voľnú izbu, na čo Peťo hovorí, že o chvíľu prídu s dvomi turistkami, ktoré šliapu Cestu hrdinov SNP. Netrvalo ani 10 minút a boli tam. Dve mladé, podľa výzoru dosť unavené turistky naozaj prišli a z ich tváre sme čítali, že sú rady za pomoc a že sa tu môžu zložiť.

Večer sme s nimi posedeli a porozprávali si svoje dojmy, pričom som im sľúbil, že ak prídu až na hrad Devín, že ich prídem počkať. Trošku predbehnem, naozaj prešli celú trasu až do Devína a naozaj som ich tam bol počkať. Boli unavené, „trochu voňavé“, ošľahané slnkom a búrkami, ale šťastné, že sú v cieli. Lýdia a Mária, nech vám to šliape, nielen na ďalších turistických cestách, ale aj v živote.

Ešte sme stihli prebrať predpoveď počasia na ďalší deň, ktorý nemal byť úplne vhodný na turistické a cyklistické aktivity, ale aj napriek tomu sme odhodlanie neskrývali a chystali sa na ďalšiu etapu. Keď sa debaty skončili, s pokojom sme sa odobrali do nočných snov.

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

Najnovšie