Víťazná taktika by sa nemala meniť, preto zo začiatku všetko vyzerá ako pri cyklotúre okolo Bodamského jazera: je ďalšia májová sobota, sedím v rannom vlaku z Frankfurtu do Bazileja. V Offenburgu prestupujem na regionálny expres do Konstanze a bicykel si tiež prenajímam v rovnakej požičovni. Chlapík v požičovni si ma dokonca pamätá, vraj som tu bol minule. Akurát mi odporúča, aby som si nabudúce bicykel radšej zarezervoval, zvlášť ak sa blíži predĺžený víkend.

Za priam až ideálneho počasia (ani príliš teplo, ani príliš chladno) nasadám na bicykel. Hneď za Konstanzou sa dostávam do Švajčiarska. Prechádzam okolo južného brehu Untersee a hovorím si, že takto čiastočne naprávam svoj dlh voči úseku, ktorý som minule z cyklotúry okolo Bodamského jazera vynechal. Cyklistické značenie je intuitívne, povrch kvalitný. Po kamennom moste prechádzam cez Rýn do malebného mestečka Stein am Rhein a až do cieľa by som mal pokračovať len po pravom brehu Rýna.

Ako určitý nadšenec geografických kuriozít sa teším, že na tomto brehu ma čaká prejazd nemeckou obcou Büsingen, ktorá je kompletne obkolesená švajčiarskym územím a tvorí tak enklávu. Mapu som si však zrejme nepozrel dostatočne. Ešte pred samotným Büsingenom ma totiž prekvapí, že som sa z územia Švajčiarska síce dostal na územie Nemecka, avšak zjavne do nejakej inej obce. V duchu sa nad touto skutočnosťou zamýšľam, usúdim však, že pokiaľ sa nachádzam na správnom brehu, k vodopádu prídem. Snažím sa nevšímať si, že z protiľahlého, ľavého na mňa vejú švajčiarske vlajky a dokonca ma na ľavý breh láka aj typický drevený most. Presvedčenie, že idem po správnom brehu je pomerne silné a nenechám sa takto ľahko zviesť z cesty.

Situácia sa onedlho vysvetlí. Po prejazde prvým nemeckým úsekom sa na chvíľu ocitám znova na území Švajčiarska, a až za ním ma čaká spomínaný Büsingen. Za nemeckou enklávou už vchádzam do švajčiarskeho Schaffhausenu a onedlho aj do cieľového mestečka, ktoré má vodopád priamo v názve – Neuhausen am Rheinfall. Odbočku k vodopádu chvíľu hľadám, napokon ma čaká krátky, aj keď prudký záverečný zjazd. Odkladám bicykel a púšťam sa do fotografovania.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pravda, s Rheinfallom je to podobne ako s Niagarskými vodopádmi. Sú síce ikonické a pekné, ale nachádzajú sa prakticky v mestách. Dostať sa sem teda nie je žiadne umenie. Ja mám však teraz v nohách 50 kilometrov a toľko isto ma ešte čaká, na vychutnávanie zážitku ma to tak predsa len oprávňuje. Do odchodu si vyčleňujem asi hodinu a púšťam sa do fotografovania. Skúmam, že ako chodec môžem prejsť na druhý breh k hradu po neďalekom železničnom moste a fotografovať aj odtiaľ. K dispozícii je aj plavba loďou k vyhliadkovým plošinám na skalách uprostred vodopádu, túto možnosť však teraz nevyužívam. Popozerám si ešte obchody so suvenírmi, doprajem si niečo sladké z vlastných zásob a pomaly sa poberám na odchod.

Cesta späť ubieha po známych miestach. Zo Švajčiarska sa dostávam do Büsingenu, z Büsingenu znova do Švajčiarska, potom znova do Nemecka a ešte raz do Švajčiarska (z mapy sa neskôr dozvedám, že ďalšou nemeckou obcou bol Gailingen, na rozdiel od Büsingenu je však priamo spojený aj so zvyškom Nemecka). Niekoľko fotografií spravím aj v Stein am Rhein, prechádzam cez most a popri Untersee ma čakajú posledné kilometre do Konstanze.

Pri pokojnom tempe a pri pohľade na švajčiarsku krajinu, najmä farmárske usadlosti, rozvíjam amatérske úvahy o podobnostiach a rozdieloch medzi švajčiarskou a slovenskou krajinou, švajčiarskymi a slovenskými dejinami. Pár čiastkových záverov si odkladám na neskôr, z premýšľania ma vytrhne nutnosť sústrediť sa na nájdenie hraničného priechodu pre vjazd do Konstanze. Odovzdávam bicykel a s pocitom vydareného výletu si sadám do vlaku.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek