Zürišské jazero

V budove hlavnej železničnej stanice v Zürichu sa nachádza aj požičovňa bicyklov. Predložil som svoju rezerváciu, zaplatil dvojnásobok toho, koľko stál prenájom bicykla v Nemecku, a mohol som vyraziť. Vydal som sa proti smeru hodinových ručičiek, po južnom brehu jazera. Ak by som z nejakých dôvodov nestíhal dokončiť celý okruh okolo jazera, v zálohe mám možnosť využiť most do Rapperswillu a skrátiť si tak túru o približne tretinu. Cieľom však samozrejme zostáva plnohodnotný okruh.

Opúšťam Zürich. Počasie je príjemné, aj keď na to, že už je jún a takmer jedenásť hodín dopoludnia, je pomerne sviežo. Myslel som si, že trasa bude viesť bližšie k jazeru, zatiaľ čo stále zdieľam cestu s autami. K dispozícii som však mal zreteľný cyklopruh, cesta bola teda bezpečná, aj keď k vode ma to lákalo. Až neskôr som sa dozvedel, že naozaj oficiálna cyklotrasa okolo južného brehu by viedla ešte ďalej od jazera, cez dediny na úbočí, čo by prinieslo aj krajšie výhľady.

Po necelých dvoch hodinách míňam odbočku na most do Rapperswillu a pokračujem ďalej južným brehom. Cestu zdieľanú s autami však onedlho aj tak opúšťam a cykloznačenie ma vedie okolo golfového areálu. Začína mi dochádzať, že ma čaká stúpanie lesnatým úsekom. Teším sa na zjazd, akurát trocha tŕpnem, aby som nedostal defekt, lebo toto je dobrodružná, lesná trasa, spevnená štrkom. Rozhodne však išlo o najkrajší úsek trasy, vrátane námahy pri stúpaní.

Po zjazde ma čaká prejazd severným brehom Zürišského jazera. Až po Rapperswill mala trasa vidiecky charakter. Od Rapperswillu však trasa naberá čím viac mestský ráz, blížim sa predsa do Zürichu. Dojazd je však trocha úmorný, sú takmer štyri hodiny popoludní a pozerám sa čelom k slnku. Za týchto okolností si to teda namierim priamo k železničnej stanici a k odovzdávke bicykla. V talóne som ešte mal hľadanie sídla FIFA, zvíťazila však moja pohodlnosť. Posedel som si teda na brehu rieky Limmat a vyrazil som na vlak do Frankfurtu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Neuchatelské jazero

Len čo som sa vrátil z cyklotúry okolo Zürišského jazera, už som spriadal plány na ďalšiu. Voľba padla na Neuchatelské jazero, vo francúzsky hovoriacej časti Švajčiarska. Ponuku zahrnúť aj susedné Bielske jazero však skromne odmietam, túru by to predĺžilo o ďalších takmer 30 kilometrov.

Je júl a z Neuchatelu, ktorý leží na severozápade jazera, vyrážam proti smeru hodinových ručičiek na juh. Takmer presne v polovici cyklotúry prichádzam do autocampingu pri Yverdone. Voda a slnko ma veľmi lákajú, nedá sa však nič robiť, musím pokračovať do Neuchatelu. Spravím si aspoň prvú malú prestávku, a to rovno z vyvýšeného miesta, z pozorovateľne vtákov. Potom síce nasleduje dlhá pasáž medzi pásom lesa a cestou, po pár kilometroch však príde odmena a robím si druhú prestávku na fotografovanie. Na bicykli prejdem po betónovom móle až takmer k vodám jazera.

Nesmierne ma láka skočiť do vody a osviežiť sa. Na dnes mám ale naozaj iný program, tak sa ešte aspoň chvíľu kochám pohľadom na masy vody a Neuchatel na protiľahlom brehu. Pomaly sa však poberám, aj keď ma na okamih odradí prudko vyzerajúce stúpanie. Ide ale o planý poplach, stúpanie bolo naozaj krátke a onedlho šliapem po rovine popri poliach. Z diaľky však nedôverčivo pozerám na kombajn, ktorý sa mi blíži oproti a pre istotu zosadnem z bicykla. Celkovo sa snažím pred prípadnými čiastočkami prachu chrániť si zrak a pred nepríjemným svrbením najmä krk. Stroj prejde okolo mňa a napokon sa začínam hanbiť za to, že som to s preventívnymi opatreniami prehnal. Z detstva som si totiž v rámci riadne vyblednutej spomienky na jednu žatvu pamätal, že po kontakte s obilným prachom to nepríjemne svrbelo.

Čaká ma posledná pasáž a ako to už býva, je dlhšia a úmornejšia ako som si myslel. Dokonca sa na chvíľu ocitnem aj v nemecky hovoriacom kantóne. Do Neuchatelu ale prichádzam včas a začínam si pripadať exkluzívne: plán prejsť na bicykli okolo najväčších švajčiarskych jazier sa mi darí krok za krokom napĺňať.