Trasa

Tatranská Kotlina – Lendak – Bachledova Dolina – Antošovský Vrch – Blaščatská Dolina – Monkova dolina – Strednica – Ždiar – Tatranská Kotlina

V Tatranskej Kotline nasadáme na požičané bicykle. Hovorí sa, že najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta. Ja by som dodal, že zo sedla svojho bicykla. No teraz musím konštatovať, že darovanému koňovi na zuby nepozeraj, ale objektívne, už aj na horších bicykloch sme jazdili.

Lendak - Bachledova Dolina

Minule sme boli pozrieť Belianske lúky s čvachtaním sa v Belianskom rybníku pred Spišskou Belou (trasa). Dnes pôjdeme na opačný smer. Vyrážame smer Lendak. Ideme na jeho samý koniec. Zastavujeme sa pred sochou Božieho Srdca. Vraciame sa späť. Na námestí dokupujeme v miestnych potravinách vodu a proviant. Pokračujeme okolo kostola. Potôčik menom Rieka nás vyvádza von z dediny. Je letný úpek, na poľnej ceste sa pečieme ako kurence, len kde-tu pod lesom sa nájde tieň. Zastavujeme a oddychujeme.

Keď sa objaví mostík cez potok, prechádzame ním na druhú stranu. Tu prichádza riadne stúpanie na dažďami vymletom chodníku. Miestami tlačíme, inde sa kúsok darí pedálovať. Po ľavej strane míňame malú zjazdovku. Začíname tušiť blížiace sa stredisko Bachledova dolina. Tlačíme, fučíme, skúšame jazdu a napokon zastavujeme pri širokej zvážnici upravenej pre hordy výletníkov. Nakúkame, zvažujeme návštevu atrakcie v korunách stromov. Neriskujeme tlačenicu, a namiesto toho si vychutnávame zjazd šotolinou dole. Na naše počudovanie, ľudí je poskromne, že by vďaka lanovke? Dole kľučkujeme medzi autami, hľadajúcimi miesto na zaparkovanie či opúšťajúcimi preplnený kút.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Antošovský Vrch

Tesne pred príchodom na hlavnú cestu Tatranská Kotlina - Ždiar zatáčame vpravo. Takto bravúrne opúšťame hustú premávku. Aspoň sme si to mysleli. Vzápätí nastáva vytriezvenie v podobe prudkého stúpania, nie to div, veď máme namierené pod Antošovský Vrch. Toto už zvládame len z posledných síl, vieme, že sa musíme doplaziť k potravinám na začiatku Ždiaru. V mihotajúcom sa teplom vzduchu nad asfaltom vidíme obchod ako fatamorgánu. Prechádzame okolo zopár domčekov a rútime sa do ústia Blaščatskej doliny. Dostávame sa k vytúženej pauze na doplnenie tekutín. Tínedžeri si vychutnávajú motivačný nanuk. Cez záchytné parkovisko prechádzame na druhú stranu potoka Biela.

Ždiar, Monkova dolina a Strednica

Sme na asfaltovom teréne. Vzduch už nie je taký horúci. Na polceste k Monkovej doline míňame zatvorené akési miniobčerstvenie s názvom v štýle “U Ježibaby” či tak nejak. Cestou sa otvárajú výhľady na hrebeň Spišskej Magury s roztrúsenými domčekmi. Vidieť Havran a Ždiarska vidlu, pod ktoré smerujeme. Nebadaným stúpaním prichádzame k prístupu do Monkovej doliny. Cítiť osviežujúci chládok. Mohli by sme ísť k jednej z najfotogenickejších horární v šírom okolí. Ale videli sme ju temer stokrát, ešte od dôb kočíkovania, a tak naša cesta vedie priamo k hotelu. Na terase si môžeme dať teplý obed, ale nám stačia tekutiny.

Ďalej pokračujeme do samého ústia Monkovej doliny. Za skalami Plošové turne musíme prechádzať potok najskôr lávkou a nakoniec brodom. To je zlatý klinec. Podaktorí sedia prvýkrát na veľkých bicykloch s tááák širokými kolesami. Napokon sme všetci na druhej strane, a to suchou nohou. Blížime sa k vodným nádržiam spiaceho lyžiarskeho strediska. Čaká nás prudký výšvih na Strednicu. Sme na druhom najvyššom bode dnešného putovania. Výhľady sú excelentné. Hrebeň “Belianok” s vrcholmi Nový vrch, Havran, Ždiarska vidla či oproti západný koniec Spišskej Magury.

Zjazd do Tatranskej Kotliny

V bufete si dávame polievku. Nastal čas návratu. Volíme si inú cestu akou sme sem prišli. Záznam našej “cyklovačky” bude mať tak tvar ležatej osmičky. Prechádzame cez hlavnú cestu a začíname si užívať zjazd goralskou dedinou. Sem-tam sa pozrieme na tunajšie zachovalé drevenice, ale hlavne treba dávať pozor pred seba, sme predsa na ceste. V polovici Ždiaru, v mieste, kde sa pomaly rozpadá drevená ubytovňa Tatra a oproti Protež, prechádzame na cyklochodník.

Za spomínaným veľkokapacitným parkoviskom rozpadnutý asfalt strieda šotolina nedávno otvoreného cyklochodníka. Kde-tu máme výhľady na hrebeň Skalka - Pálenica a záver “Belianok”. Na ich hrebeni sú zreteľne vidieť Skalné vráta pod Bujačím vrchom. Nikoho-nikde ako takmer celý deň, samozrejme, okrem “Bachledky”. Napokon míňame opustený lom využívaný ako cvičná via ferrata. Prichádzame do Tatranskej Kotliny. Naše putovanie končí. Vieme, že si našu osmičku ešte niekedy zopakujeme, pretože ako tvrdí klasik: Raz je ani raz.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek