Trasa

Malužiná, lesná správa – Predné – rázcestie pod Oleškovou – Pod Kašou – Malužinská Kyselka – Malužinský tajch – Chorupné – horáreň Chorupné – rázcestie pod Oleškovou – Predné – Malužiná

Liptov - cyklistický raj

Počas letnej dovolenky na Liptove viac bicyklujeme ako turistikujeme. Ako sú deti väčšie, objavujeme ďalšie nové miesta vhodné na cyklistiku s deťmi. Máme prebicyklovanú Tichú aj Kôprovú dolinu, okolie Liptovskej Kokavy smerom na Podbanské či Sestrčskú dolinu k Malatinej, okolie Čierneho Váhu či Ipoltickú dolinu. Pre tento rok som rozmýšľala, že by sme si mohli pozrieť okolie pre nás neznámeho Malužinského tajchu pod Nízkymi Tatrami v blízkosti Veľkého boku. Aj v diskusii na Hikingu som dostala odporučenie na túto cyklotrasu. Samotných fotiek z trasy som veľa nenašla, ale keď som cyklotrasu 5487 našla uvedenú ako jednu z najkrajších 50 cyklotrás na stránke Žilinskej župy, to rozhodlo. Pôjdeme si to obzrieť.

Vyrážame z Malužinej od lesnej správy

Počasie začiatkom augusta tohto roku bolo ako na potvoru všelijaké. V deň, keď sa vydávame autom do Malužinej, je zamračené, biela obloha, po slnku ani stopy. Tak si vravíme, hlavne že neprší a že pri cyklistike nám to až tak veľmi prekážať nebude. Nejdeme nikam na kopce za výhľadmi. Sme vybavení do horšieho počasia, nechýba termoska s teplým čajom, ani rezervné oblečenie, ak by sme náhodou zmokli – cyklotaška je plná. Kým prídeme do Malužinej, padne nám pár kvapiek na sklo, ale potom ako keby niekto šibol čarovným prútikom a dáždik prechádza. Ideme k budove Lesov SR – lesná správa. Tu parkujeme auto a odtiaľto budeme začínať. Sme v nadmorskej výške asi 750 metrov nad morom. Pri budove správy je tabuľa s logom Lidla a Lesov SR. Text hovorí o tom, že tu bolo na 436 hektároch vysadených 1 116 100 sadeníc stromčekov na obnovu nízkotatranského lesa. Chvályhodné. Snáď nám počasie dovolí prísť k tajchu (asi 8,2 km). Naobliekaní nasadáme na bicykle a začíname naše dobrodružstvo. Okrem nás sú tu miestni na bicykli – asi otec so synom, kúsok ideme spolu, potom ich nechávame za sebou.

Potok Malužiná, miesta s ťažbou

Od začiatku nás sprevádza potok Malužiná. A keďže deň dozadu poriadne zlialo, jeho hladina je pomerne vysoká, nie je to žiadny vyschnutý potôčik. Tak je to o to zaujímavejšie, tečie totiž tesne popri cyklotrase. A tak sa môžeme pri bicyklovaní kochať pohľadom naň a počúvať jeho zurčanie. Na mnohých miestach sú postavené cez potok lávky. Sú v dobrom stave, a tak keď si na ne vyjdete, aj z nich máte pekné pohľady. Cestičku lemujú aj veľké zelené lopúchy. Dolina mi pripomína Ľubochniansku dolinu, len je užšia, potok dáva viac o sebe vedieť a na okrajoch sú strmé zrázy. Na viacerých miestach vidíme popadané či vyvrátené ihličnaté stromy. Na vyvrátených ukazujem deťom, aký majú plochý koreňový systém, a preto ich ľahko vyvráti. Ťažba začala, obchádzame miesta, kde sa sťahuje drevo na cestu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Predné

Po asi 3 km prichádzame do časti Predné (799 m), kde je horáreň a smerovník. Doľava pokračuje modrá turistická značka k sedlu pod Veľkým bokom. Veľký bok je vhodný cieľ na dlhšiu pešiu turistiku - je to určite celodňovka a k výstupu treba mať riadnu výdrž a kondíciu. Smerovník odtiaľto len do sedla píše 2.50 h. Možno by sme dnes Veľký bok videli, ale kopce sa bezpečne ukrývajú. Odbočujeme doprava, k tajchu je to necelých 5 km. Deťom vysvetľujem, že sa na cyklosmerovníkoch udáva vzdialenosť, a nie čas, a že čas závisí aj od stúpania, ktoré nás v závere čaká. Dolina je stále úzka, nechávame udávať tempo Evku. Stúpanie je zatiaľ iba mierne a nerobí nám žiadne problémy. Nestretávame nikoho, v doline sme sami. Rozprávame sa hlasnejšie, aby nám cestu nebodaj neskrížil nejaký popletený maco a deti sa snažíme mať vždy na dohľad. Ja mám zvonček, tak aj na ňom občas zazvoním.

Pod Oleškovou

Po necelom kilometri prichádzame k rázcestiu pod Oleškovou (850 m). Tu sa treba rozhodnúť, či odbočíte doľava k tajchu alebo doprava k horárni Chorupné. Keďže je neisté počasie, rozhodujeme sa pre tajch. Tempo udáva zase Adam. Svahy, kde boli dávnejšie vyťažené stromy, sú pokryté zväčša mladinou, ktorá vyrastá. Priamo z cyklotrasy nevidíme teda žiadne čerstvé holoruby, čo ma príjemne prekvapuje. Celou dolinou by som asi pešo nešla, ale pre bicykel je to úplne niečo iné. Asfalt je kvalitný a bez dier. Prechádzame lokalitou Krivá. Ako nás informuje tabuľa s textom – pod lesom na ľavej strane je jedno z deviatich pozorovacích stanovíšť zveri. Prechádzame okolo ďalšej horárne. Na oblohe vidím dokonca kúsok modrej oblohy, čo ma naplní nádejou, že sa oblačnosť možno roztrhá, ale bohužiaľ sa tak nedeje. Čochvíľa je nad nami zase biela obloha. Neprekáža, hlavne nech neprší.

Pod Kašou

Prichádzame k horárni pod Kašou (889 m), počuť z nej hlasy domácich. Na chvíľu zastavujeme pri smerovníku, ktorý je obďaleč. Adam má krízu, chýba mu energia, láduje do seba horalku na rýchlu energiu. Veľmi sa mu do tiahleho stúpania nechce, ale bola by škoda sa otočiť. Nechávame ho ísť prvého a povzbudzujeme sa navzájom, že to predsa dáme. Míňame ďalší senník a čoskoro vpravo od cesty poniže vidíme drevený prístrešok. Sme pri Malužinskej kyselke. Zachádza k nej iba Adamko, ja si vravím, že sa tu zastavíme na spiatočnej ceste.

Adam chytá druhý dych, strmšie stúpanie s ihličnatými stromami popri ceste zvládame všetci spoločne. Adam na malú kameru pripevnenú na riadidlá bicykla natáča krátke video a hlási svoje komentáre. Zjavne ho to baví a motivuje k tomu, aby to nevzdal. Čoskoro si vpravo všímam medzi stromami vytekajúcu vodu z tajchu, tak už to nie je ďaleko.

Pri Malužinskom tajchu, až sem po asfalte

Stromy pri ceste sa definitívne rozostupujú, objavuje sa smerovník Malužinský tajch (973 m) a za ním sa rozprestiera tmavá vodná hladina. Super, tak úspešne sme sem prišli. Je to tu pekné, na druhej strane brehu sú ihličnaté stromy, nikde žiadne sucháre, až sa mi nechce veriť. A nie sme tu sami, stretávame peších so psíkom. Vysvitne, že sú z partie, ktorá je pri chate, ktorá je v briežku povyše, napravo od cesty. Dávame sa s nimi na chvíľu do reči – prišli sem autom. Tesne pri tajchu je malá lavička – tu sú traja mladíci s batohmi. Idú trasu ako my, len v opačnom smere – k tajchu prišli od Chorupného a začínajú schádzať dolu. Na Adamka prišiel hlad, a tak si sadá na lavičku a posilňuje sa zo zásob. Kdesi som čítala, že je možnosť občerstvenia na chate Tajch, ale teraz tu žiadnu možnosť nevidíme. A tak odporúčam návštevníkom tohto pekného miesta, aby si poživeň aj pitie priniesli so sebou. Nám to neprekáža, prezieravo som o žiadnej chate s pitím deťom dopredu nevravela, aby potom neboli sklamané.

Evka s tatinom idú pešo preskúmať, ako trasa pokračuje ďalej. Zatiaľ si fotím okolie tajchu. Škoda bielej oblohy, hladina by pri modrej oblohe vyzerala inak. A vraj je tu kdesi aj bobor. My na prvý pohľad stopy po jeho činnosti nevidíme, ale možno zoológ alebo biológ by povedal niečo iné. Nikam sa neponáhľame. Padne pár kvapiek, ale nie je to nič hrozné, beriem to ako test nášho odhodlania. Dávam si ochutené nealkoholické pivo a ovocie. Posilňuje sa aj Evka (nie pivom). Nikam sa neponáhľame. Ale pomaly sme vychladli, treba sa hýbať. A tak sa detí pýtame, či sa cítia na okruh a ešte na krátke stúpanie alebo sa vrátime od tajchu rovnakou cestou. Na Adamovi vidieť, že má chuť to vyskúšať. Evka je tiež za to, aby sme pokračovali, a tak je rozhodnuté.

Robíme okruh, povrch sa mení na kamienkový a po klesaní ešte stúpame nad 1000 metrov

Balíme si veci, zdravíme partiu a sme zvedaví, čo nás ešte čaká. Ideme po lesnej ceste, kde sú menšie kamienky, prechádzame aj okolo spomínanej studničky. Najprv klesáme, deti teší zjazd. Cez cestičku vedú aj odvodňovacie kanáliky. Za chvíľu nám deti miznú z dohľadu. Potom začína ešte stúpanie. Deťom to ide veľmi dobre. Zostávam s Evkou a tatina posielam za Adamkom, ktorý nám aj pri stúpaní zmizol z dohľadu. Vľavo od cesty sú nad nami pekné machové svahy, taká divočinka. Vchádzame do listnatého lesa, vpravo je zráz. Na kamienkoch sa dobre stúpa, cesta nie je vymletá od vody, ani v nej nie sú žiadne rigole. Za lesíkom prichádza čistinka s lúčkou, a to sme podľa polohy, ktorú kontrolujem cez mobil, na najvyššie položenom bode nášho cyklookruhu. Tu smerovník nie je. Vpravo vidieť časť doliny, ktorou sme stúpali ku tajchu a kúsok za čistinkou, keď začíname viac klesať, sa ukazuje pohľad na lúky pod nami a na horáreň Chorupné. Je zrejmé, že je to pekné miesto, malebná samota uprostred prírody. Tešíme sa z toho, že stúpanie definitívne skončilo a pokračujeme ďalej.

Klesáme na Chorupné s horárňou

Stále ideme po štrkovej ceste. Nasleduje menšie esíčko doľava a schádzame na cestu so starším, rozbitejším asfaltom. Je tu smerovník Chorupné (1004 m). Odbočujeme doprava a vezieme sa dolu dolinou. Podľa mapy cesta doľava vedie v stúpaní k Ramži na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier. Ani sa nenazdávame a sme pri horárni. Okrem nás tu nie je nikto, okná sú otvorené. Pred horárňou je miesto pre posedenie, ale asi na súkromnom pozemku, vzadu hospodárska budova obložená drevom na kúrenie. Po chvíli nasadáme na bicykle a v klesaní pokračujeme ďalej. Prechádzame okolo žltej maringotky, ktorú ktosi nadstavuje. Pre jej farbu je ťažké si ju nevšimnúť. Užívame si zjazd – tieto úseky cyklistiky sa deťom vždy páčia. Trochu ich krotím, aby nešli príliš rýchlo, dávali pozor na malé kamienky a nezachádzali ku krajom. Prichádzame na rázcestie pod Oleškovou. Zvyšok trasy odtiaľto už poznáme.

Spiatočná cesta od Oleškovej po rovnakej trase

Spod Oleškovej ideme znova po kvalitnom hladkom asfalte, čo najviac poteší asi mňa. Už mi tak nebude zrkadlovka v obale hrkotať. Adam ešte natáča videá a čoskoro sme pri aute. Pribudli tu ďalšie autá s cyklonosičmi, jeden pán práve vyráža. Chvíľu trvá, kým naložíme horskáče dozadu na nosič na guľu. Rozmýšľame, že sa skúsime najesť v reštaurácii v Malužinej. Parkujeme teda pri nej, sadáme si dovnútra, aby sme sa zohriali. Prichádza k nám obsluha. Keď sa dozvedáme, že na jedlo budeme čakať minimálne 30 minút, tak sa radšej zdvíhame a presúvame sa do miesta nášho ubytovania. Po pár minútach sedenia v aute sa spúšťa celkom silná prehánka, tak som rada, že nás nezastihla na bicykloch. Obedujeme napokon na začiatku Žiarskej doliny v hoteli Spojár, kde sme s reštauráciou veľmi spokojní. O 15.30 nás na vonkajšej terase obsluhujú rýchlo, do večere, keď tu bude väčšia koncentrácia hostí, je ešte ďaleko.

Záver

Cyklistika okolo Malužinského tajchu mala nádych dobrodružstva. Keďže sme boli s deťmi, ocenili sme kvalitný asfalt. Ten vás dovedie až k tajchu. Táto časť trasy je vhodná aj pre rodičov s cyklovozíkmi či menšie deti. V úvode doliny je stúpanie iba veľmi mierne. Potom to závisí od vašej kondície a od toho, na čo ste zvyknutí a čo vaše deti zvládnu.

Myslím, že dolina by si zaslúžila väčšiu propagáciu. Ako návštevníci, ktorí v regióne trvale nežijú, by sme uvítali aspoň náučnú alebo informačnú tabuľu. Ktovie, prečo tu žiadna nie je. Počula som názor, že vraj lesníci veľmi nechcú, aby sem ľudia chodili. Tak neviem, ja to ťažko posúdim. Pre nás to bol určite najdobrodružnejší výlet našej tohtoročnej letnej dovolenky. Hoci počasie nebolo ideálne, zistili sme, že vieme zvládnuť aj horšie teplotné podmienky, stúpanie nás zahrialo a pri bicyklovaní na počasí až tak veľmi nezáleží. Deti boli na seba veľmi pyšné, že to zvládli a my tiež. Je to dobrý tip aj na rodinnú pešiu prechádzku popri potoku Malužiná, ak sa vám nechce ísť nič náročné. Na úplný záver ešte pár čísiel:

• vzdialenosť 18,5 km,
• v čistom čase nám to trvalo 1.35 h,
• prevýšenie 359 metrov.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek