Trasa

Malý Čepčín – Jazernica – Moškovec – Turčiansky Ďur – Príbovce – Košťany nad Turcom – Martin a späť

Na bicykloch sme spoznávali dedinu a jej okolie. V jedno pekné slnečné ráno som sa rozhodla, že si s bratom urobíme dobrodružnú cyklopotulku do mesta Martin. Mala som vtedy 13 rokov a môj brat 10, mladí a odhodlaní, nič nás nemohlo zastaviť.

Pištovi sa môj nápad nepozdával a váhal, ale ja som ho prehovárala vetou: Nemáš dobrodružnú povahu! Nakoniec sa pridal a od uja Janka sme si požičali staršie bicykle Sobi 20 a Esku.

Povedali sme si, že Martin je pekné mesto a škoda by ho bolo nenavštíviť. Tak sme sa vybrali. Mapu a navigáciu sme samozrejme nemali a ani skúsenosti, aby sme sami niekam išli. Nikomu sme o našej dobrodružnej výprave nepovedali, malo to byť naše tajomstvo. Pomaličky a potajomky sme zobrali bicykle a vydali sa naprieč turčianskym krajom. Orientovali sme sa pomocou cestných tabúľ ukazujúcich smer Martin. Prilbu sme nemali, ale Pišta mal svoj preslávený slamený klobúk.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prechádzali sme popri chránenom areáli Jazernické jazierko, ktoré je najvýznamnejšie prameniskové jazierko v rovinatom území Turčianskej kotliny. Oblasť je známa meandrami rieky Turiec, ktorá je významnou mokraďou. Výhľady sme mali na lúky a hory. V diaľke sme uvideli malebný kostolík sv. Kozmu a Damiána s červenou vežičkou, ktorý je postavený na návrší v Abramovej a dominuje širokému okoliu.

Pozorovali sme prírodu a tešili sme sa, že sa bicyklujeme. Slnko pálilo na nás a my sme stále šliapali do pedálov. Počítali sme kilometre, kedy už konečne bude Martin. Autá nás predbiehali a my sme sa držali kraja vozovky. Zrazu som zbadala za Pištom veľký kamión až ma zamrazilo. Prešiel rýchlo okolo nás až Pištovi odfúklo slamený klobúk do trávy. Zastavili sme sa v malom obchodíku v jednej dedinke, kde sme sa osviežili a hneď sa nám lepšie bicyklovalo. Keď sa pred nami konečne objavila tabuľa s nápisom Martin, vydýchli sme si. V malom novinovom stánku sme si kúpili pohľadnicu, aby nám mama uverila, že sme sa dostali z dediny priamo do mesta. V Martine sme videli veľa pekných miest. Cesta späť bola horšia a prichádzala na mňa kríza a už som o dobrodružstve nechcela ani počuť. Slnko pálilo a my sme mali pred sebou asi 25 km. Pišta ma motivoval, že to zvládnem a po pár fňukaniach som sa prekonala a krútili sme pedálmi. Cieľ vrátiť sa čo najrýchlejšie domov sa nám zdal ďaleký, preto sme uháňali čo najrýchlejšie.

Začali sme sa báť toho, že mama ani netuší, kde sme. Táto myšlienka nás posilnila v ceste dopredu. Domov sme sa vrátili vyčerpaní, smädní a unavení od slnka. Mama bola celá vystrašená, lebo sme prišli neskoro. Bol to krásny zážitok, ale pri ňom sme si uvedomili, že sami nesmieme chodiť tak ďaleko, lebo na dlhej ceste sa nám mohlo všeličo prihodiť. Dostali sme ponaučenie, aby sme povedali, kam ideme. V piecke sa hrial neskorý obed, ktorý sa na stole dlho neohrial. Pochutili sme si na dobrom jedle a zaspali sme spánkom spravodlivých.

Čriepky zaujímavostí Malého Čepčína:

V mohyle Homôľka v chotári Malého Čepčína bol roku 1872 odkrytý hrob veľmoža, pochovaného v rakve obitej železným kovaním a klincami. Do hrobu mu uložili i jeho koňa. Veľmi významnou pamiatkou obce je celý objekt vodného mlyna Michalík. Turčania mali prezývku "Repkári" od repy - kvaky, ktorá bola v Turci obľúbeným jedlom.

Článok venujem všetkým predkom z Malého Čepčína.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek