Pôjdem osamote, lebo je pandémia. Aj napriek tomu by som chcel vidieť niečo nové. V dedine Oborín vznikol nový náučný chodník, a tak si dôkladne naplánujem, ako to s bicyklom navštíviť a pri tom stretnúť čo najmenej ľudí. Najlepšie to bude niekde okolo riek, po ich hrádzach, v medzihrádzovom priestore. Návrat domov podľa možnosti pravdepodobne po hlavnej ceste.

Trasa

Trebišov – Ondava – Sirník – Kamenná Moľva – materiálové jamy Latorica – Oborín – Zemplínsky Branč – Kožuchov – Trebišov

Ráno sa ukazuje pekný slnečný jarný deň, aj keď je ešte dosť chladno. Napriek tomu sa v pohode dá jazdiť bicyklom. Nebude to prvý tohtoročný výjazd, nejaké kilometre už mám v nohách, tak to dnes môže byť aj na viac km. Vyberám sa na celodennú púť.

Z centra Trebišova smerujem na hrádzu Trnávky a potom pri miestnom parku cez lávku na druhú stranu. Asfaltovou cestou cez lesopark miniem malú lúčku, kde sa kedysi hrával každú nedeľu doobeda futbal z blízkej časti Paričov. Prezývali ju Marakana. Plocha dnes na tento účel neslúži, aj keď mesto sa o to začalo v poslednom čase viac starať, a tak to nie je zanedbané. Je tu urobené posedenie a ohniská.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Spevnená cesta končí po prechode lávky cez Kopaný jarok. Lesoparkom sa dostanem k rieke Ondava. To mám na zahriatie asi 10 km. Občas sa zastavím, pozriem a idem k vode na miesta rybárov, ktoré sú ešte opustené. Nikde ani živej duše, len poletujúci vtáci a pasúce sa srnky na poliach v blízkosti hrádze.

Pokračujem násypom k prečerpávacej stanici na Julovom kanáli. Čerpá vodu z pravej strany rieky Ondava, ktoré sem zvedú odvodňovacie kanály z polí a lúk v jarných mesiacoch a za daždivých dní. Vonku v ohrade je vidieť starý veľký ventil, ktorý neslúži svojmu účelu, ale je na ukážku.

Po chvíľke miniem potrubia plynovodu nad hlavou. Aj vedenie vysokého napätia pred časťou Omláš, kde sa pod dubmi na lúke pasú ovce a kozy. Z hrádze počas jazdy môžem sledovať v diaľke moje milované Slanské vrchy. Pri zastavení pohľadom hľadám zver, čo sa pasie alebo ukrýva na poliach v zelenajúcej sa pšenici. To som na asfaltovej ceste, ktorá vedie po hrádzi k ústiu Trnávky a do dediny Hraň. Medzihrádzový priestor je tu dosť zarastený, len staré vŕby, vysoké jasene a topole lemujú okraj pod hrádzou. Z druhej strany sú polia a lúky, na ktorých vo veľkom ožíva vegetácia. Počas jazdy ma v tráve zaujme kvetena, ktorá vyrástla a skrášľuje okolie.

Zastavím sa na chvíľku pri ďalšej čerpačke, kde sa schádzajú dve vetvy kanálov, odvádzajúcich prebytočnú vodu z polí. Zopár fotiek z okolia a kvitnúcich kvetov a zas uháňam vpred. Ani nie 500 metrov jazdy a opäť zastavujem na moste s hrádzou cez riečku Trnávka, ktorá sa v blízkosti vlieva do rieky Ondava. Mám odtiaľ veľmi pekný výhľad na kopec Avaš (Stuchlá) nad dedinami Hraň a Sirník. Je to celkom pekný, aj keď nie vysoký vrch. Sú odtiaľ pekné výhľady. Ktovie, možno tam niekedy zavítam a pozriem sa, čo všetko bude vidieť z nadmorskej výšky len 237 m.

Pokračujem na hrádzi vo vyjazdených koľajach od áut, až kým nedorazím do dediny Sirník, ležiacej hneď pri telese hrádze rieky Ondava. Trochu sa jej budem venovať viac, a tak sa ňou preveziem a pozriem si jej pekné miesta a historické pamiatky.

Sirník

Hneď po zjazde z hrádze som pri peknom menšom rybníku Kacsató na okraji dediny. Na informačných tabuliach sa môžem oboznámiť s faunou a flórou, čo v miestach starých zaniknutých ramien rieky žila. Pre deti je tu dostatok rôznych preliezok a iných zariadení pre ich pobavenie. Pri inej príležitosti a návšteve tu objavujem ďalší rybník a miesto na posedenie vo vzdialenosti 200 m severozápadne smerom k futbalovému ihrisku.

Vrátim sa k názvu oddychovej zóny. Maďarský názov je odvodený od chovu kačíc a husí obyvateľmi obce v minulosti, ktoré sa práve na mŕtvych ramenách zdržiavali. Výstavba areálu prebehla v rokoch 2012 až 2015 z európskych fondov. Zanechávam oddychovú časť dediny a idem sa previezť jej uličkami a hľadať niečo z jej histórie a súčasnosti. Niekde musím aj trocha šliapnuť do pedálov. Je to trocha zvlnené. Obec leží pod spomenutým Avašom, na jeho východnej strane.

Dostávam sa do centra, kde sa stretávajú uličky z rôznych strán dediny. Hneď oproti mne, smerom na západ je postavený kostol a na začiatku malého parčíka je informačná tabuľa, z ktorej sa dozvedám niečo o histórii sídla. Patrí k najstarším slovanským sídliskám v okolí. Prvá písomná zmienka je z roku 1067, keď patrila pod kláštor v Zorbe. Obyvatelia sa zaoberali hlavne poľnohospodárstvom, V rokoch 1938 – 1944 bola pripojená k Maďarsku. Dnes sa v nej nachádza multifunkčné ihrisko, základná a materská škola a kultúrny dom. Kostol, ktorý je hneď pri parčíku, je nový z roku 2009. Ide o gréckokatolícky chrám Premenenia Pána.

Po hlavnej ceste sa dostanem k staršiemu kostolu, ktorý sa nevyužíva pre náboženské účely. Tento gréckokatolícky kostolík je z roku 1927. A na druhej strane ulice je zrekonštruovaná budova, ktorá bola postavená v roku 1792 a slúžila ako reformovaná škola. Niekoľko desiatok metrov nad ňou sa nachádza reformovaný kostol z roku 1816, ku ktorému sa dostanem chodníkom povedľa základnej školy. Kým sa dostanem na koniec dediny hlavnou cestou, spomeniem na križovatke ciest dve tabule s informáciami o pastierskom dome a o konzervácii ovocia a obecnej ľadovni. Stade pokračujem von z dediny ku krížu na vyššom mieste, odkiaľ mám nádherný pohľad k dedine a smerom k Brehovskému kameňolomu pod Veľkým vrchom s vykrývačmi. Nádherne vidím k Zemplínskym vrchom s najvyšším kopcom Rozhľadňa.

Krátkym zjazdom dole po štátnej ceste na križovatke odbočujem vľavo smer Veľké Kapušany. Miniem ruiny bývalého JRD a za mostom cez rieku Ondavu odbočujem hneď vpravo na jej hrádzu, ktorá ma po niekoľkých kilometroch dovedie peknou prírodou starých vŕb, topoľov aj jaseňov, ktoré skrášlili zelené listy, ku Kamennej Moľve.

Kamenná Moľva (114 m) je ďalšia čerpacia stanica, ktorá odvádza jarné vody z polí kanálmi na východnej strane rieky Ondavy. Ich korytá sú plné a aj na druhej strane len nedávno odtiekla voda z medzihrádzového priestoru rieky Latorica. To mám za sebou niečo cez 20 km cesty. Tu sa tiež na chvíľku zastavím a stretnem priateľa, ktorý tu pracuje a zároveň býva. Trochu sa rozprávame, veď sme sa nevideli celú zimu. Dozvedám sa, že už kvitnú bledule jarné, a tak sa teším na fotky, ktoré si urobím. Aj tu, pri čerpacej stanici je vonku čiernou farbou natretá časť potrubia, ktorá bola vymenená v čerpačke počas rekonštrukcie a opráv. Vedľa sú postavené dve tabule z informáciami o CHKO Latorica a samotnej čerpacej stanici, týkajúce sa výstavby a rekonštrukcie.

CHKO Latorica

Vznikla v roku 1990 na výmere 23 198,46 ha. Patrí do 2. stupňa ochrany a sú v nej štyri NPR a sedem PR, lužné lesy a lúky medzi riekami Laborec a Latorica a od roku 1993 patrí do zoznamu mokradí Ramsarských lokalít. Lúčim sa s priateľom a odchádzam hrádzou od čerpačky na východ. Pravú stranu pri materiálových jamách lemujú statné topole postihnuté imelom, ktoré zvýrazňuje svoju prítomnosť na stromoch ešte bez listov.

Dorazil som k zjazdu do medzihrádzového priestoru medzi dvomi materiálovými jamami, ktoré MO SRZ v Trebišove využíva ako rybárske revíry. Je tu prístrešok pod stromami pri vode, tak si tu môžem na chvíľku oddýchnuť. Trocha sa napiť, občerstviť a dať si jablko. Hneď vedľa vody a na spodných častiach hrádze kvitnú bledule jarné, a tak sa im trocha venujem fotením. Nachádzam aj pre mňa neznáme biele kvietky. Zájdem na lúky, ktoré sú obrovské a skrášľujú ich len ostrovčeky stromov.

Materiálové jamy sú plné vody, veď len nedávno sa po rozvodnení rieky vrátili do svojho koryta. Celé okolie vodných plôch je porastené stromami a kríkmi. Zelenajúce sa lístie vŕb a tráva dotvárajú atmosféru jari. Zopár kačíc, ktoré sa vzniesli z hladiny si spokojne pláva o niekoľko desiatok metrov ďalej zháňať si potravu. Je to nádherné miesto. Sedím si pri vode hľadiac do jej zrkadliacej sa hladiny a sledujem všetko navôkol. Načúvam zvukom prírody a teším sa v slnečných lúčoch z dňa. Ani sa mi nechce odísť, ale ešte to najdôležitejšie mám pred sebou.

Sadám na bicykel a uháňam po hrádzi až k miestu s akoby menšou lúkou, ktorú vytvára piesková zem a pri nej lesík. Do neho vedie cesta z hrádze, a tak ďalej pokračujem ním. Vznikol na vyťažených pieskových dunách, tak je tu rôznorodá stromová skladba. Najviac však jaseň a agát. Cesta ma lesom vyvedie na spevnenú asfaltovú, ktorá však je v strašnom stave. Rozbitá, plná dier a výmoľov. Hlavne, že je sucho.

Pokračujem medzi lúkami s elektrickými oplôtkami, kde sa v pokoji pasú hnedé stáda kráv na šťavnatej zelenajúcej sa jarnej trávičke. Cesta pomedzi mŕtve ramená Laborca pokračuje okolo bývalého JRD a okolo koliby Gazdovská pivnica, ktorá je zatvorená pre pandémiu. To mám len zopár otočení pedálmi a som na hlavnej ceste, kde odbočujem do dediny. O chvíľku prechádzam popred obecný úrad, kde by som mal hľadať náučný chodník.

Oborín (Abara)

Hneď pri obecnom úrade je socha železného koňa, ktorého majú aj v znaku obce. Písomná zmienka z roku 1221 obec pozná ako Villa Abara. Od roku 1773 ako Oborín. Archeologické výskumy potvrdzujú osídlenie v dobe neolitu. V 15. stor. tu stál nížinný hrad v majetku rodiny Uporských, ktorý bol v roku 1471 zbúraný. V jednom období bola dedina rozdelená na štyri časti. Dnes k nej od roku 1960 patrí časť Kucany. Nechajme však rozsiahlu históriu obce a venujme sa jej spoznaniu po uličkách. Viac z histórie si môže každý pozrieť na stránke www.oborin.sk. Hneď vedľa obecného úradu je ulička, ktorá ma dovedie k mŕtvemu jazeru, z ktorého je v tejto časti urobený lovný rybník. Vpravo od neho vidím modrú budovu, tak sa k nej idem pozrieť. Ide o dedinské múzeum. Až pri ďalších návštevách zistím, že patrí do náučného chodníka. Bolo zatvorené a nemalo uvedené otváracie hodiny. Vyzerá byť ešte nové.

Vraciam sa k rybníku a medzi ramenami nachádzam pripravené miesto na panel, ktorý tu zatiaľ nie je. Je tu len informácia o výstavbe projektu. To by už malo byť na náučnom chodníku. Odtiaľ pokračujem poľnou cestou smerom k ochrannej hrádzi Laborca, kde je čistiareň odpadových vôd. Hrádzou pokračujem vľavo asi 1 km a schádzam k lúčke s dreveným krmelcom a posedom. Je tu nový chodník vysypaný jemným kameňom, po ktorom pokračujem späť k dedine. Po chvíľke som pri vyhliadkovej drevenej veži, ktorá slúži k pozorovaniu vtákov. Je pri nej posedenie a ohnisko. Zároveň dve miesta pre tabule.

Po zídení z veže idem naspäť a cez mŕtve rameno vedie asi 20-metrová drevená lávka nad jeho hladinou. Na druhej strane pokračujem okolo ramena novým chodníkom. Záružlie močiarne tu spestruje okraje ramena, pod stromami nachádzam konvalinky a občas sa objavuje pľúcnik. Cestou sú lavičky na posedenie a odpočinok. To sa dostanem k miestu a dlhšej asi 500- až 600-metrovej časti chodníka nad hladinou mŕtveho ramena Laborca.

Až teraz sa dostávam do pravej a neskutočne nádhernej prírody s pohľadom z vnútra. Otvára sa čarovný svet húštin, padnutý strom vo vode, rastúcich vŕb so zelenými listami, visiacimi k hladine. Tíško sa pohybujem tlačiac tátoša a sledujem život naokolo. Za kríkmi sa schováva nehybná volavka, čakajúca na korisť. Ozývajú sa kvákajúce žaby a hlasy vtákov splývajú do prírodnej atmosféry života na vode. Vodná sliepka si tiež hľadá pod visiacimi konármi vŕby niečo do zobáka. Záružlie a prvé výhonky zelenajúcich sa stebiel rastlín a tráv dotvárajú čaro vodnej ploche, nad ktorou sa pohybujem tíško, aby som zachytil čo najviac do sluchových orgánov. Je to nádherné, divoké, akoby z nejakého filmu, ktorý človek videl o prírode. To je ale v skutočnosti zážitok priamo v dejisku matky prírody.

Prichádzam na odbočku na menší ostrovček v ramene. Aj tu sú dve lavičky a miesto na tabuľu. Odchádzam pokračujúc nad vodnou hladinou a dostanem sa na otvorenejšiu časť s výhľadom na ulicu pri mŕtvom ramene. Na jeho druhej strane je vyústenie drevenej časti priechodu vodným svetom. Som na konci, podľa umiestnenia ďalších panelov pôjde o začiatok nového zážitkového náučného chodníka nad vodou. Odtiaľ vstup nevyzerá až tak atraktívne, ale to, čo som prešiel, bolo neskutočné, prirodzené. To však treba zažiť a precítiť len návštevou a spoznaním vodného kráľovstva.

Ulicou ku kostolu je priechod medzi ramenami k futbalovému ihrisku, kde sú dva prístrešky na posedenie a opekanie. Dnes s väčšou plochou na parkovanie. Na začiatku tam pri mojej prvej návšteve bolo len päť áut.

Škoda, že to nebolo ešte dokončené v plnom rozsahu, tak ako to bolo počas mojich ďalších návštev. Veď doplnením informácii na tabuliach to oveľa viac pomôže spoznať NCH. O možnosti plavby loďou po rieke Laborec, o rastlinstve, živočíchoch, hrade, o chránenom území Oborínske jamy, ale aj o histórii dediny. Oborínska zážitková vodná cesta bola otvorená v roku 2019. Jej dĺžka je 3 km a nad vodnou hladinou sa drevenou lávkou prechádza v dĺžke 600 m.

Kostol mám len pár metrov od seba, a tak som tam pár zábermi pedálov. Ide o gotický reformovaný kostol z roku 1796, ktorý bol prestavaný v roku 1896. Aj pri ňom sa na chvíľku zastavujem, aby som si ho obzrel. Pred ním je tiež tabuľa, ktorá pripomína, že obec Oborín je súčasťou Gotickej, Železnej a Vínnej cesty Košického samosprávneho kraja. Za plotom vedľa kostola je podobizeň Nemétha Lászla, zvon s nápisom v maďarčine a drevený stĺp s letopočtom 896 – 1996. Jazdou po ulici sa dostanem na štátnu cestu pri pizzerii na križovatke ciest. Čaká ma cesta naspäť.

Dávam zbohom dedine Oborín, miniem družstvo, bioelektráreň, skleníky a pred časťou Kucany spomeniem prícestný kríž a židovský cintorín. Za Kucanmi čaká dlhá cesta smerom k rieke Ondava. Po celý čas mám pred sebou Veľký vrch a Avaš. Cesta k mostu ubehla rýchlejšie, veď sa dalo rovinou šliapať naplno. Miniem pohľadom ešte na rieku Ondavu prechádzajúc po moste a som na križovatke, kde som k nej zišiel z dediny Sirník. Mierne hore a upieram pohľad vľavo na Zemplínske Jastrabie, v pozadí je vidieť celé Zemplínske vrchy s najvyššou horou Rozhľadňa.

Idem na Novosad, ktorým len prebehnem po výpadovke a nezachádzam do dediny. Zastavujem sa až pri potoku Chlmec pred dedinou Zemplínsky Branč, kde si odfotím sochu svätého a zastavujem v dedine pri parčíku s fontánou pred ObÚ a ešte pred cintorínom, kde je socha pápeža Jána Pavla II. Tiež je tu niečo o obci na jednej tabuli.

Z cesty za dedinou za družstvom odbočím vpravo smerom na Kožuchov a uháňam ďalej s vetrom opreteky. Teraz cesta ubieha oveľa rýchlejšie z dediny do dediny. Zastavujem len v Kožuchove, aby som si urobil snímky oboch kostolov a ObÚ a ostáva posledná časť cesty do Trebišova vzdialeného asi 6 km. Mierne zvlnenie hore a dole a som pri benzínovej stanici na začiatku mesta. V meste sa zastavujem pri Andrášiovskom kaštieli, kde sídli vlastivedné múzeum, narýchlo fotím rímskokatolícky a gréckokatolícky kostol a medzi nimi morové súsošie.

Zhodnotenie

Aj keď trocha chladnejší jarný deň naplnil moje očakávania z miest, ktoré som mal dnes možnosť vidieť. Ukázal, že tešiť sa môžem aj z prichádzajúcej jari, kvitnutia kvetov, ale aj z toho, že sa len tak zahľadím do vôd materiálových jám. Plnými dúškami budem čerpať silu z prírody. Nehovoriac o tom, čo som urobil pre zdravie a kondíciu. Spoznal som nový náučný chodník v Oboríne, ktorý svojim nádherným zjavom zážitkovej cesty po vodnej hladine mŕtveho ramena obohatil môj pohľad o možnosť spoznania prírody, ktorá je vždy pripravená pútnika obdariť svojou nevšednou a čarovnou krásou.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek