Prípravy

Čo treba? Nejaký čas pred štartom som sa skúmavo zadíval na môj hardtail a do očí mi udreli tučné terénne pneumatiky, ideálne na blatové lesné cesty. Keďže cyklotrasy popri Dunaji vedú takmer výlučne po asfalte, vymenil som ich za hladký cestný dezén, ktorý som potom naozaj ocenil.

Niektorí ľudia idú trasu, ako sa hovorí s “kreditkou” – teda prespávajú v hoteloch a penziónoch s minimom batožiny, ale ako klasik som chcel vyraziť s vlastným domčekom a prespávať v kempoch, považujem to za úplne inú úroveň zážitku. Ešte v 90. rokoch som si kúpil kapsu do stredového trojuholníka a spoľahlivo slúži ešte 30 rokov neskôr, zostávalo vyriešiť podsedadlovú kapsu. Keď som skúmal po internetoch možnosti, zahrkala vo mne ctižiadosť domáceho kutila, a tak som vybral manželkin šijací stroj, z komory vydoloval zásobu hrubého šuštiaku ešte z čias plánovaného hospodárstva a po hodinke práce som pyšne obzeral výsledok – rolovaciu podsedadlovú kapsu, viď foto v galérii. Stan som pripol rovno na riadidlá a zopár ľahších vecí som vložil do malého batôžka. Mal som aj nejaké náradie, malú ručnú pumpičku a náhradnú dušu (inak jazdím v bezdušovej úprave už pár rokov bez jediného defektu), ale nič z toho som nemusel použiť.

Omnoho viac času zabralo skúmanie máp, napokon rozhodujúcu informáciu som našiel na webe, kde bol kompletný zoznam kempov. Do mapovej appky v telefóne som si vložil 29 súradníc, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi rozumný počin, lebo kdekoľvek na trase som vedel vyrátať, koľko kilometrov zostáva do najbližšieho kempu. Nevedel som, akú vzdialenosť zvládnem za deň, tak som bol pripravený improvizovať.

Vlakom do Pasova

Lístok na InterCity expres som si kúpil vopred, vrátane lístka pre bicykel. S jedným prestupom som dorazil na viedenskú hlavnú stanicu, kde som nasadol na nablýskaný rýchlik. Chvíľu mi trvalo, kým som objavil vagón pre bicykle, vložil bicykel do stojanu a sadol si na prvé voľné sedadlo. Vagón bol nabitý ľuďmi, stretol som tam aj slovenský párik cyklistov, s ktorými som sa pustil do reči a zistil som, že majú dosť stres z toho, že nemajú miestenky na bicykle a je pravda, že v stojanoch nebolo žiadne miesto. Mali z toho také nervy, že na prvej zastávke radšej vystúpili. Ja som sa nedal vykoľajiť, a keď prišiel “cvikmajster”, pozrel na môj lístok, nič nepovedal a po pomerne krátkej jazde som vystupoval v Pasove. Ešte nebolo ani 14 hodín a už som sedel na bicykli, aby som sa vybral v ústrety dobrodružstvu. Druhýkrát by som si určite kúpil miestenku na bicykel.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Passau – Kaiserhof (63 km)

Rozsiahlejší album z prvých dvoch dní výletu si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Najprv som si chcel poobzerať stredoveké centrum mesta, tak som sa vybral na sútok Dunaja a Innu do štvrte Altstadt. Aj keď bol štvrtok, uličky boli plné ľudí, na jednom mieste som pri reštaurácii zbadal vodovodný kohútik, tak som nezaváhal a naplnil si vak vodou, bol horúci letný deň, očakával som značnú spotrebu.

Pasov je prekrásne mesto, bez problémov by sa tam dalo stráviť obzeraním pamätihodností aj dva dni, ale pre mňa bola najväčšia atrakcia práve sútok Innu a Dunaja, alpská rieka bola kalná a zemitá, najdlhší európsky tok zas tmavý, čosi medzi zelenou a modrou. Krásne bolo vidieť, ako sa vody najprv veľmi nemiešajú a od posledného cípu zeme sa dala čiara oddeľujúca obe vody rozoznať ešte ďaleko, kam až oko dovidelo.

Kochal som sa najstaršou časťou mesta, potom však už bolo treba vyraziť, vybral som si pravý breh rieky a po pár kilometroch som prešiel do Rakúska, ale Nemecko bolo na druhom brehu Dunaja ešte ďalších 20 kilometrov. Rieka sa valí zárezom, pričom svahy okolo dosahujú neprehliadnuteľný výškový rozdiel okolo 200 metrov. Na mnohých miestach dominujú výšinám prastaré hrady a pevnosti, ktoré kontrolovali rieku ako dôležitú obchodnú cestu prinajmenšom od rímskych čias. Práve fakt, že od najstarších dôb bolo treba ťahať lode proti prúdu, zabezpečil výstavbu ciest bezprostredne na kraji brehu, po ktorých kráčali ťažné kone, a tieto sa v našej modernej dobe premenili na cyklotrasy. V Rakúsku sa im hovorí Treppelweg, v nemčine sa používa aj výraz Leinpfad. Mnohé miesta na trase pripomínajú rímsku éru a prvú prestávku som si doprial pri skúmaní mýtneho stĺpa XV. légie pod mestečkom Kasten. Tu sa písala história a Limes Romanus na Dunaji tvoril stáročia hranicu ríše.

Medzi najkrajšie úseky z celej cesty patrí výrazný meander - Schlögenská slučka, asi 40 km od Pasova. Cestou tam som obdivoval hrady, výletné lode, priehradu Jochenstein, rôzne mestečká a jediným trápením bola veľká horúčava, ale počas vrcholného leta sa musí počítať s teplotami nad 30 °C. V samotnom meandri som sa nevedel vynadívať na kombináciu zlatého obilia, zelenkastej vody a strmých brehov v tieni a úhľadnej cestičky pomedzi skaly a stromy, aby som zapadol do hostinca Reisinger, kde som si výborne podiškuroval s domácou pani, ktorá mi veľmi pripomínala našu omamu z Pozsony / Pressburgu. Oddych v tieni mi padol dobre, ale aj tak som odtiaľ nakrútil len zo desať kilometrov a skončil som v kempe Kaiserhof. Postavil som si stan, potom sprcha a dobrá večera.

Poučná bola debata s jednou miestnou pani, ktorá mi porozprávala, že vlastnia v okolí rozsiahle lesy a prišli o všetky smrekové porasty. Je jedno, či sa snažili napadnuté stromy odkôrniť, alebo selektívne vyťažiť, či rúbať holorubne, nepomohlo NIČ. Smreky sú kaput. Vyjadrila sa, že už nikdy v tejto nadmorskej výške nebudú pestovať smrekové monokultúry, ale prechádzajú na listnaté stromy. Nemohol som si nevšimnúť, že ani raz nespomenula, že by mizériu spôsobovali ochranári, vylietajúce lykožrúty z bezzásahových rezervácií, jednoducho konštatovala, že smreky bol omyl predchádzajúcich generácií a oni rovnakú chybu neurobia.

Kaiserhof – Willersbach (109 km)

Po výdatných raňajkách som sa pobalil a pokračoval ďalej, stále po pravom brehu Dunaja. Zhruba po ôsmich kilometroch som dobehol väčšiu skupinku maďarských cykloturistov na e-bajkoch, tak som sa za nich zavesil. Po nejakom čase som zistil, že udržiavajú takmer konštantnú rýchlosť 24 km/h a až po chvíli som si uvedomil, že legálne elektrické bicykle pomáhajú práve do 25 km/h a tam sa motor vypne. Išiel som za nimi niekoľko kilometrov, ale potom som ich predbehol, rovinatý terén s vetrom v chrbte si pýtal vyššiu rýchlosť.

Dunaj opustil hlboké údolie, v ktorom ho zvierali výrazné svahy na oboch stranách, ale stále to bola veľmi malebná krajina, po 20 km som prešiel po múre vodného diela Ottensheim na ľavý breh Dunaja. Kúsok ďalej som objavil areál veslárskej regaty, ktorá mi bola veľmi povedomá a potom som si spomenul, že som tu bol povzbudzovať na pretekoch osemveslíc, v ktorých súťažil môj synovec.

Príjemným prekvapením bolo zistenie, že Rakúšania obnovujú meandre riečky Rodl, ktorá je ľavým prítokom Dunaja. Boli časy, kedy vodohospodári vyrovnávali toky, ktoré uväznili do betónových korýt, aby sme ich teraz oslobodili a vrátili do kľukatých meandrov.

Za návštevu stálo aj mestečko Ottensheim, ktoré si zachovalo prastarý ráz, kúsok ďalej som sa zastavil na obed v typickom rakúskom hostinci. Potom prejsť zúžením v údolí a objavil sa Linec (Linz), čo je pomerne veľké mesto so známymi železiarňami. Z nábrežia vyzerá veľmi výstavne, aj tu by sa dalo obzeraním stráviť zopár dní, aj keď pre mňa bolo odjakživa známe ako železiarske centrum Rakúska, veď popri rozsiahlej industriálnej zóne na opačnom brehu som išiel dlhé kilometre.

Pod Linzom som narazil prvýkrát na dlhší úsek, ktorý neviedol priamo po brehu, ale zo osem kilometrov som strávil obdivom agrárnej krajiny uprostred prevažne kukuričných polí, k rieke som sa opäť vrátil až pred neslávne známym mestom Mauthausen.

Treba asi povedať, že málokedy som prekonal na mojich bežných výjazdoch 50 km, teraz som métu výrazne prekročil druhý deň po sebe a zadok protestoval, ale nedá sa nič robiť, len ho donútiť poslúchať, najhoršie boli vždy iba prvé minúty po prestávke. Našťastie sa trochu zatiahlo a nebola horúčava ako predtým a telo som donútil prejsť na automatický mód, kedy sa veľmi neozýva a len poslušne podáva výkon.

Stále bolo čo obzerať, či už pri Dunaji, alebo po 80 km opäť na krátkej obchádzke mimo rieky. Pozrel som sa do mapy a vyzeralo to tak, že by som mohol prenocovať v kempe v mestečku Grein. Postupne som sa tam prebíjal pribúdajúcimi kilometrami, páčilo sa mi najmä zúžené údolie tesne pred kempom a tiež marína na začiatku mesta. Treba však povedať, že aj keď som toho mal po bezmála sto kilometroch dosť, kemping ma veľmi neoslovil. Bol tam neobyčajne silný ruch, plno ubytovaných hostí, nabitá reštaurácia a odradil ma hluk z frekventovanej cesty, ktorá viedla hneď za plotom. Deň bol ešte mladý, veď nebolo ani pol piatej. Ako som tam pozeral do mapy, všimol som si, že len kúsok odo mňa priráža k brehu malá kompa a nasadajú do nej dvaja cyklisti. Keďže blízke kempy boli skôr na pravom brehu, ukázalo sa to ako ideálne riešenie, navyše plavba po Dunaji za pár drobných bola ďalšou vítanou atrakciou.

Veľká výhoda sa ukázala aj v tom, že kým z Greinu ide na ľavom brehu veľmi frekventovaná hlavná cesta a železničná trať, na pravom brehu som sa zrazu ocitol opäť na úzkej vidieckej cestičke, po ktorej bola radosť jazdiť. Údolie bolo krásne, slnko za mrakmi ma netrápilo.

Napokon som po 109 km zapadol do ospalého, ale dobre vybaveného kempu Krenn, kde ma čakala sprcha, večera a zaslúžený oddych vo vodorovnej polohe, keď som si ešte predtým vychutnal čarovný večer pri rieke. V kempe sa stretla malá, ale veľmi internacionálna komunita, tak som sa prepínal do troch jazykov.

Willersbach – Tulln (119 km)

Tretí deň na trase by mal byť vraj krízový, ale okrem drsných protestov sedacích častí, som bol skôr príjemne prekvapený, že nohy “držia”. Posledné dva dni môjho výletu si môžete pozrieť v rozsiahlejšom fotoalbume. Nikam som sa neponáhľal, poučením zo včera bolo, že som bol v cieli cesty pomerne skoro, tak som len pekne “pufkal” po pravom brehu cez úhľadné mesto Ybbs an der Donau a ešte krajší výhľad ma čakal pri Gottsdorfe, nuž naozaj – “božská” dedinka to bola.

Opäť som vystihol perfektné počasie, fotky s modrým nebom sú ako na pohľadniciach. Všimol som si, že na Dunaji je viac kajakov a kanoe, čo len dotvára správny kolorit, Pri nejakom prístavisku v ústí riečky Erlauf som objavil fajn krčmičku, kde som si doprial skorý obed a kochal sa pohľadom na lode najrôznejších druhov a rozmerov.

Ešte pár kilometrov a dorazil som k elektrárni Melk, kam som trochu odbočil z trasy v nádeji, že tam bude dobrý výhľad na známy kláštor. Svetoznámy Stift Melk patrí určite k architektonickým vrcholom trasy z Pasova, ale ja som sa uspokojil len s obzeraním zvonku, nejako som zatiaľ neprišiel na chuť predstave, že spotený a upachtený pôjdem do múzea, nehovoriac o tom, že ani netuším, kam by som zatiaľ odparkoval bicykel so všetkými vecami. Ak by som si vyhradil viac času, niekde sa ubytoval, osprchoval sa a zvyšok dňa strávil chodením po pamiatkach, to by bola iná káva. A tak som sa len poprepletal pomedzi davy ľudí a autobusy a obmedzil sa na fotenie krásy.

Krásy však ešte nemal byť koniec, lebo pred hradom Schönbühel som neodolal a zašiel s bicyklom až k brehu Dunaja, kde som obdivoval hrad nad riekou, urobil som si tam piknik v tráve. Neskôr som si doprial krátku odbočku k hradu kvôli fotografovaniu, ale potom ma čakalo ďalšie vyvrcholenie celej cesty a to je Wachau. Dunaj sa tu opäť hlbšie zarezal do údolia, ktorého svahy sú pokryté vinicami, ale aj skalnými stenami, okolie zdobí niekoľko hradov a na každom kroku sa dá obdivovať stará architektúra. Za Aggsteinom som sa pristavil pri statku, ktorý mi veľmi pripomenul rímsku “villu rustica” a neviem povedať, či to len niekto takto historizujúco postavil, alebo to naozaj pochádza z rímskych čias. Je zaujímavé, že už na mape z 18. storočia je zakreslená budova so štvorcovým pôdorysom.

Celý čas som sa kochal ako výletník, a tak som si doprial kávičku a marhuľový koláč v štýlovom hostinci, kde sa zastavili aj ďalší slovenskí cyklisti. Údolie je prekrásne a oplatilo by sa prísť na predĺžený víkend len sem, celý čas som fotil, naučil som sa robiť zábery aj počas jazdy, ale často som bol toľkou krásou donútený zosadnúť a “cvakať ako japonský turista”. Keďže bola sobota, na trase, ktorá je v drvivej väčšine oddelená od ciest pre automobily, som stretal veľa cyklistov a v Dürnsteine som našiel peknú pláž, kde sa ľudia kúpali priamo v Dunaji.

V Mauterne som vyhľadal potraviny, kde som si trochu doplnil zásoby a chvíľu trvalo, kým som trafil späť na trasu a k rieke, odmenený som bol však výhľadom na opátstvo Gottweig, ktoré mi veľmi pripomenulo Monte Cassino, či Pannonhalmu. V horúčave som valil ďalej, našťastie však fúkal do chrbta pomerne ostrý vietor, teda nielenže mi uľahčoval jazdu, ale aj pekne chladil.

Za zmienku stojí nikdy nespustená jadrová elektráreň Zwentendorf, ktorá po rokoch predsa len produkuje elektrinu (v areáli inštalovali fotovoltické panely). Hneď vedľa bola fajn krčma, kde som doplnil sily aj tekutiny, keďže som práve prekonal stokilometrovú métu. Ešte nebol koniec, dostal som sa síce na šíru rovinu, ale v diaľke sa objavili zelené vŕšky Viedenského lesa (Wienerwald) a pohľad do digitálnej mapy ukázal, že nocovať by som mohol v kempe v Tullne.

Mesto by opäť stálo za hlbšie skúmanie, mne utkveli v pamäti masy ľudí (koncert zablokoval cyklotrasu, tak som musel hľadať obchádzku) a tiež neprehliadnuteľné bronzové sochy Niebelungov či cisára Marka Aurelia.

Kemp bol veľký, dobre vybavený, plný ľudí, čo ovplyvnilo aj to, že práve v ten deň tam dorazil hlavný kontingent vodákov, čo splavovali Dunaj v rámci TID. Aj preto som videl počas jazdy na vode toľko lodí. V porovnaní s maličkými kempami v predchádzajúcej časti, toto bolo na môj vkus príliš civilizované a ľuďmi nabité miesto. Treba dodať, že čím bližšie k Viedni, tým menej kempov a všetko je výrazne drahšie.

Tulln – Bratislava (109 km)

Ráno som s prekvapením zistil, že kým som spal, môj stan obkľúčilo niekoľko stanov vodákov, ktorí si svoje kajaky dotiahli na kolieskach. Vstal som skoro, podľa predpovede počasia hrozili popoludní búrky, tak som sa čo najskôr pobalil a vyrazil na poslednú etapu cesty.

Rovinu nahradili vŕšky Videnského lesa (Wienerwaldu), tesne pred Viedňou som chcel prejsť na ľavý breh Dunaja, na čo som využil priehradu Greifenstein. Tam som oprel bicykel kvôli foteniu, keď som zrazu uvidel známu tvár – bývalý spolužiak Vlado aj s bratrancom. Už toto stretnutie by bola pekná náhodička, ale všetko to umocňuje fakt, že asi rok predtým som Vlada stretol na Amonovej lúke, keď som tam táboril na víkendovej túlačke s Hugom. Aby sme na seba takto náhodne narazili dvakrát za sebou, to už bol hádam nejaký zásah vyššej moci…

Vysvitlo, že sme mali podobný časový plán, len oni prespali v Greine a potom v Tullne, čo je však predsa len veľký kemp a tam sme sa minuli. Podiškurovali sme a potom sme vyrazili ďalej v trojici na Dunajský ostrov (Donauinsel), ktorý je významnou rekreačnou oblasťou Viedne, kde sme si dali druhé raňajky. Dôležité bolo trafiť posledný most z ostrova na Lobau, po výstavnej architektúre Viedne sme kľučkovali pomedzi neprehliadnuteľné nádrže na ropu, po krátkom čase sme sa našťastie vnorili do územia Národného parku Dunajské luhy (NP Donauauen).

Išli sme popod hrádzu popri krásnych dunajských ramenách s leknami až po Schönau, kde nás bohužiaľ presmerovali na obchádzku, keďže cyklotrasa cez národný park bola práve v rekonštrukcii. Tak sme si dopriali improvizovanú jazdu po niekoľkých dedinách severne od národného parku, ale aspoň mám dôvod sa tam vrátiť a ani dedinky s kaštieľmi neboli na zahodenie. Na pôvodnú cyklotrasu sme sa vrátili prakticky až na moste do Hainburgu. Obchádzka bola hádam kvôli asfaltovaniu trasy, tu bol jediný dlhší úsek po štrkových cestách.

Prvýkrát sa objavila panoráma Malých Karpát, z tejto strany to bol pre mňa dosť nezvyčajný pohľad. Do chrbta nám rezko dulo, aj podľa prevládajúceho smeru vetra je lepšie ísť popri Dunaji skôr dolu prúdom. Na radare som videl, že od západu sa blíži dážď, ale vyzeralo to tak, že sa mu stihneme vyhnúť, tak sme si v Hainburgu dopriali na nábrežnej promenáde dobrý obed. Za mestom nás opäť odklonilo od rieky, popod vyhliadkový kopec Braunsberg je vjazd cyklistom po nábreží zakázaný, diaľková trasa bola prekvapivo vyznačená popri hlavnej ceste na Wolfsthal. Našťastie majú cyklisti cestičku úplne oddelenú od áut, nie ako u nás, kde si pod cyklotrasou predstavujeme až pričasto ikonu bicykla nakreslenú na asfalt normálnej cesty…

Po sto kilometroch som prišiel do Petržalky a zvažoval, či (ne)ísť po hrádzi až domov, ale pohľad na meteorologický radar ma utvrdil v rozhodnutí použiť na posledných 40 km vlak. S kamarátmi som sa rozlúčil a po perfektných cyklochodníkoch v Rakúsku som si na záver užil šok jazdy po hlavných bratislavských cestách. Ísť na hlavnú stanicu po Šancovej nie je najlepší nápad, ale celkový skvelý dojem zo štvordňového výletu som si nedal pokaziť.

Záver

Väčšinou som išiel po pravom brehu Dunaja, okrem úsekov z Ottenheimu po Grein a z Greifensteinu po most v Hainburgu. Stúpaní bolo málo, len sem-tam trasa na chvíľu vyjde do svahu kúsok od rieky, najmä prvé dva dni. Je lepšie mať hladké cestné pneumatiky, myslím, že netreba ani odpruženú vidlicu. Už by som nebral ani tretry, ale radšej nejaké pohodlnejšie topánky a flat pedále.

Kempov je na ceste pomerne dosť, trochu sa znižuje ich frekvencia, keď sa človek blíži k Viedni, penziónov je všade požehnane, aj možností na stravovanie. Ak by som chcel spojiť výlet s návštevou múzeí a pod., natiahol by som si ho najmenej na dvojnásobok, či už hovoríme o návšteve miest, alebo iných zaujímavostí, ale výhľad zo sedla je po väčšinu času očarujúci.

Myslím, že najmenej raz za život by mal takúto atraktívnu trasu absolvovať každý cykloturista.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek