Mladší syn išiel po obede spať, o staršieho je tiež primerane postarané, takže tato sa môže na pár hodín urvať a po dlhom čase prevetrať bicykel.

Trasa

Levoča – Levočská Dolina – Levočské kúpele – Peklianska dolina – Dvorčanka – pamätník SNP na Javorinke – Javorina-Marčulina, rozhľadňa – chata Vinná – sedlo pod Škapovou – Ľubická (Zadná) dolina – Kotenhag (Kamenná dolina) – Tankodrom (býv. VVP Javorina ) – býv. Ľubické kúpele – Zaľubica, Pod lesom – býv. Ruskinovce – Hradiská Dolka, rybník – sedlo pod Krížovým vrchom (Hubert) – Voliareň – Levočská dolina – Levoča

Javorina – Marčulina

Do pedálov začínam tlačiť okolo jednej poobede. Tomu ale predchádzajú rozsiahle prípravy, zháňanie bidónov, starostlivý výber keksov, hľadanie prilby. Klasika, keď človek bicykluje zhruba tak často, ako sneží na Sahare. Úsek mestom je krátky a rýchly. A nečakane rýchle je to aj za Levočskou Dolinou. Nie že by som to mal z kopca – práve naopak. V doline Peklo začína pravé peklo. Vpred ma okrem kapustnice ženú aj roje ovadov (ľudovo bongar), ktoré si okrem klasických miest na cicanie vyberajú aj menej tradičné – oči, ústa, nos a krk. V dolnej časti Pekla to preto nie je o kochaní alebo fotení, ale o obyčajnom prežití. Bez povšimnutia míňam pekné altánky, zastaviť sa tu nedá. Až vo vyšších partiách sa ochladzuje, dvíha sa mierny vietor a bongarov citeľne ubúda. Prvýkrát sa zastavujem, pijem vodu a cvaknem si dnešný cieľ – rozostavanú turistickú rozhľadňu na Javorine, presnejšie v lokalite Marčulina.

Cesta začína byť príjemná, a keď prichádzam k smerovníku na Kozom hrbe, rolu bongarov prebrali muchy. Oproti ním sú to ale neškodné mierumilovné zvieratká. Zvyšok stúpania prebieha v norme. Onedlho míňam lúku Dvorčanka a prichádzam k pamätníku SNP, ktorý je na Hikingu veľakrát spomínaný a fotený. Ešte rýchlo nájdem jednu kešku, kým ma dobehne neznáma partia cyklistov. Jedna fotka, aby som nevyzeral ako sociopat, a ide sa ďalej. Na rozhľadňu vedie krátka odbočka z červenej turistickej značky. Je to ale slušný a dosť rozbitý strmák, takže kým tlačím bicykel hore, dve baby tlačia aj dole. Tu asi tlačia všetci, okrem najotrlejších. Po chvíli opieram bicykel o samorast s označením vrcholu Javorina – Marčulina v nadmorskej výške 1 250 metrov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Okrem prekrásneho miesta s ťažko patetickým pomenovaním „Lavička lásky“ (ale zato s naozaj ďalekonosnými výhľadmi) sa tu nachádza budúca turistická rozhľadňa. Je nazvaná podľa lokality, kde je postavená, čiže Javorina – Marčulina, a keďže jej výstavba stále prebieha, zatiaľ nie je otvorená pre verejnosť. Po úplnom dokončení by jej výška mala presiahnuť 30 metrov. Kruhový výhľad teda ostane zachovaný aj po tom, čo okolité stromy dosiahnu svoju plnú výšku. Samozrejme iba za predpokladu, že ustojí tunajšiu drsnú a veternú klímu hlavného hrebeňa Levočských vrchov. Okolité čučoriedie ukrýva dve kešky, ale nachádzam len jednu z nich. Neprekáža, aspoň je dôvod sa sem vrátiť. Rýchly telefonát domov, či je všetko v poriadku. Je, takže sa nebudem vracať späť do Levoče, ale na križovatke odbočím doľava, smer Veľký Václavák.

Veľký Václavák a Strelnica

Počasie praje, je pod mrakom a celkom príjemne pofukuje. Občas niečo odfotím, ale hlavne otváram croissant, ktorého obal je nafúknutý tak, že keby som s ním sklesal do nižších nadmorských výšok, asi by mi vybuchol v ruksaku. Ideálne počas zjazdu v rýchlosti aspoň 50 km/h. Jedna fotka chaty Vinná, a som na Veľkom Václaváku, ktorý sa v novších mapách, netuším prečo, označuje aj ako Sedlo pod Škapovou. Ja si z piatich možných smerov vyberám zjazd do Zadnej doliny, ktorý ma privedie do Záľubice. Ďalších 9 kilometrov je teda nesmierne dynamických, aj keď často je treba náhle pribrzdiť kvôli žalostnému stavu niekoľkých úsekov inak slušnej asfaltky. Po 20 minútach sa ocitám na odbočke do Ihlian, kde žasnem nad parametrami a kvalitou vyhotovenia betónovej cesty pozdĺž bývalej tankovej strelnice. Na chvíľu sa zastavujem pri torze veže strelnice, v ktorej je ukrytá ďalšia keška. Ale prichádzam nepripravený – signál je tu slabý a až po čase zisťujem, že na jej vyslobodenie je treba rebrík. Tak nič, idem ďalej.

Ruskinovce a Hubert

Pri budove strážnice na vstupe do bývalého Vojenského výcvikového priestoru Javorina v Záľubici sa otáčam a mením smer, a klesanie strieda stúpanie. To je ale mierne, preto netrvá dlho, kým miniem kaplnku, postavenú na mieste bývalej obce Ruskinovce, ktorá bola kompletne vysťahovaná a zrovnaná so zemou po zriadení vojenského pásma. Je tu ale na môj vkus veľa ľudí, takže intimita miesta je nateraz preč. Preto ani nespomaľujem a mierim ďalej k rybníku v Hradiskej dolke. Ten je teraz úplne vypustený a vyčistený od nánosov bahna. Jedna dokumentačná fotka musí byť – kto vie, kedy ho budú čistiť znovu... Niečo pred pol šiestou prichádzam do sedla pod Krížovým vrchom. Inak Krížový vrch je odtiaľ vzdialený skoro 3 km, vlastne ho ani nie je vidieť. Asi aj preto sa viac ustálil názov Hubert podľa prístreška, ktorý tu stojí od roku 2011. Čomu rozumiem menej, sú infantilné búdky pre vtáctvo nebeské. Viete, klasika z dvorov materských škôl, kde žiadny vták v živote nezahniezdi. Ja teda nie som ornitológ, ale odborníci tak hovoria.

Dopíjam posledné deci jonťáku a čaká ma pekný zjazd, vlastne až do Levoče. Úsek po bývalú strážnicu na tzv. Dolinskom moste je slušná vytriasačka, ale potom to ide hladko. Presne po 5 hodinách a 56 našliapaných kilometroch odstavujem bicykel. Zadok cítim oveľa viac ako nohy, ale niet sa čomu čudovať - moje cyklistické sedadlo je smrť. Pri najbližšej príležitosti si musím kúpiť poriadny šezlón. A repelent.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek