1. deň

Batelov – hrad Roštejn – Vanov

Z popoludňajšieho vlaku Rožmberk, ktorý premáva na trati Brno – České Budějovice, vystupujeme v mestečku Batelov, kde práve prebieha jarmok. Preplietame sa medzi retiazkové kolotoče, nabité vzduchovky v rukách miestnych Shatterhandov mieriacich na papierové ruže, výskot detí, balóniky, stánky, tety v krojoch a voňavé klobásky. Než sa vymotáme a nájdeme koniec obce zisťujeme, že ideme zlým smerom. Namiesto trasy 5092, ktorá smeruje radostne na juh sme sa nechali zviesť východnou 5128.

Celú anabázu si zopakujeme a popri tom si obzrieme židovskú synagógu vystavanú roku 1794 na mieste bývalej synagógy, ktorá padla popolom spolu s častou židovského geta. V podkroví je drobná výstava „Vyhozeno z půdy“, kde miestni i cezpoľní nanosili veci plné spomienok na staré časy, a v časti dolnej sú zas ukážky šikovných rúk a tvorba drotárska, ukážky keramiky alebo drobní štrikovaní farební anjeli. Príjemné zastavenie a kus reči s miestnymi, ktorí sa spytujú odkiaľ a kam a prajú šťastnú cestu. S Batelovom je spätý aj život českého básnika, politika a novinára K. H. Borovského, ktorý často chodil na miestnu faru a okolie ho inšpirovalo k napísaniu básne Dumka na batelovském vrchu.

Batelov opúšťame dajúc sa na cestu po žltej a súčasne cyklotrase Vyznání a řemesel smer juh, už zmienenou 5092. Cesta je zo začiatku asfaltová, potom poľná a nakoniec nás pohltí les a vysoká tráva. Nie je to často využívaný úsek, ale my si pohodovo šliapeme do pedálov a tešíme sa z občasných výhľadov, z krížov popri ceste a nakoniec, keď sa otvorí les, tak z príjemného klesania a vetra, ktorý nám ide v ústrety. Z Lovětína je znovu asfaltka cez dedinku Růžená s malebným kostolíkom svätej Máří Magdalény a stúpanie k hradu Roštejn.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cestou sa pasieme na malinách a lesných jahodách, ktoré sa chúlia v priekopách plných lúčnych kvetov. Čím bližšie k hradu, tým hustejší šum ľudí. O chvíľku zistíme, že je to kvôli prebiehajúcemu divadelnému predstaveniu Svadobné zvony pánov zlatej ruže. Gotický hrad, ukrytý v hustých lesoch je typický svojou sedembokou hradnou vežou vysokou 45 metrov. Bol vystavaný v prvej polovici 14. storočia a odolal aj husitským vojskám. Návalu turistov zdá sa odolá tiež, na rozdiel od nás. My si dáme rýchle pivko, obzrieme si výstavu zvonov v kaplnke svätého Eustacha a prcháme, krytí korunami stromov, smer Doupě.

Po rýchlom zostupe či ústupe sa pred nami otvorí priestor lúk, s pohľadom na zvlnenú krajinu tiahnucu sa akoby do nekonečna. Spev vtákov, monotónne verše lúčnych koníkov a nad hlavou biele baránky oblakov. Do toho nám cestu prekríži konský záprah ťahajúci starý koč a idylka je dokonalá. Po pár kilometroch opustíme cyklotrasu a zamierime k Šiškůvu mlýnu, kde si brúsime príbor na niečo pod zub.

Prechádzame cez starostlivo udržované golfové ihrisko a po očku pozorujeme, na ktorom greene by sa dali večer rozložiť spacáky. Než dorazíme k plánovanej degustačnej zastávke, postaví sa nám do cesty Golf resort Telč a my, majúc plnú hlavu greenov, zosadneme a objednáme. Mysliac si, že sme v spomínanom mlyne. Nie sme, ale i tak tu majú dobré plzeňské, dobrý steak a vandrák si vždy rád posedí v dobrej spoločnosti, ktorej jedinou starosťou je trafiť sedemnástu jamku. Nájsť nejakú jamku na spanie začína byť aj našou starosťou, páč slnko sa blíži k horizontu a kraj zaplavuje magické zlaté svetlo.

Ako miesto vhodné k prespaniu určíme lesík okolo kaplnky sv. Karla Boromejského, kam nás dovedie prijemná červená značka. Osembokú kaplnku nechala postaviť okolo roku 1670 grófka Františka Slavatová ako poďakovanie. Do jednej z vlčích jám totiž spadol jej syn Ján Karel Jáchym a zachránený bol až druhý deň sedliakmi z blízkej dediny Vanov. Pri kaplnke končí krížová cesta vedúca z Telče a začína lužný les plný komárov a kuklorodiek jeleních (česky kloš jelení). Ustúpime radšej bližšie k obci Vanov do smrekového lesa. V žltom poli dozrievajúceho obilia sa stráca kaplnka krížovej cesty, na oblohu sa vylúpne lietajúci balón, a keď spadne prvá tma, lesom sa rozletia desiatky svätojánskych mušiek. Roky, dlhé roky som nevidel tiché divadlo kúziel toľkých svetlušiek. Dobre sme si ľahli.

2. deň

Telč – Dačice – Slavonice – Maříž

Ráno pretne ticho zvuk besnej motorovej píly, nenamazaného kombajnu a mrholenie padajúceho ihličia. Ako krásne dokáže byť v pondelok. Zložíme spacák do roličky, sladké raňajky zapijeme kávou a vraciame sa na červenú, ktorá nás bezpečne dovedie až do Telče. A nie hocijako, ale cez približne 1400 metrov dlhú lipovú aleju vysadenú v 18. storočí, ktorá pôvodne viedla až ku kaplnke sv. Karla. Bzukot hladných včiel v korunách dáva tušiť bohatú úrodu medu. Nádherný úsek pod ochranou takmer štyroch stoviek stromov.

V Telči zaparkujem na námestí Zachariáša z Hradce a zapadneme do podloubí historického jadra, zapísaného na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Kaviarničky, drobné obchodíky s milými drobnôstkami či nevyhnutnými zbytočnosťami, vôňa koláčov a zmrzliny, minimum turistov na začiatku sezóny. Príjemné túlanie po zákutiach ukončíme výstupom na vyhliadkovú vežu kostola sv. Jakuba vysokú skoro 60 metrov, z ktorej je skvelý výhľad na historické mesto obkolesené jazierkami, vodnými priekopami a hradbami, plné drobných uličiek a šišatých striech.

Okoštujeme kávu "U nás doma", napíšeme archaicky pohľadnice do dvoch svetových strán a dáme si ešte okružnú jazdu okolo Štepnického rybníka, ktorého hladinu čeria vlasy starých vŕb, pod ktorými sa dá krásne schovávať a myslieť na neslušnosti. Cez Dolní branu sa vrátime na námestie, aby sme prejdúc cez Kamenný most opustili centrum Horní branou. Z ulice Na Hrázi od sochy sv. Jána Nepomuckého je krásny výhľad na kostol sv. Jakuba a zámok Telč. O to viac, že vďaka odrazu v Ulickom rybníku je oboje možné vidieť dvakrát.

Pokračujúc povedľa Staroměstského rybníka nám robia spoločnosť barokové sochy z druhej tretiny 18. storočia od Kašpara Obera, ktoré lemujú cestu ku kostolu Matky Božej. Sv. Jan Nepomucký, Mária Magdaléna, sv. Vendelín, Archanjel Rafael… Keďže je židovský cintorín uzavretý a parný mlyn v začínajúcej rekonštrukcii, opustíme Telč smerom na Radkov. Napojíme sa na zelenú turistickú, ktorá je chvíľkami aj cyklotrasou a neustále sa pletie do podvalov koľajníc. Cesta má drobné stúpania a klesania a päťdesiat odtieňov šedej. A čerešne na dosah ruky.

A tak ani nevieme ako sme v Dačiciach. Práve tu bola v roku 1841 vyrobená a v roku 1843 patentovaná prvá kocka cukru na svete. Pekné Palackého námestie je žiaľbohu jedna rušná križovatka, a tak si radšej iba dokúpime vodu a ideme si obzrieť zámok Dačice, ktorý stojí trošku mimo centra. Keďže je pondelok je renesančná stavba zo 16. storočia uzavretá. Priľahlá, pôvodne renesančná záhrada bola roku 1818 premenená na park anglického typu. Ideálne na dlhé prechádzky a zamyslenie, na ktoré dnes nemáme čas.

Cesta 1006 volá, cesta ktorá sa kľukatí v poliach a vysokej tráve až do Cizkrajova, kde to predčasne stočíme vľavo a cez dedinky Holešice a Mutná si cestu do Slavoníc o pár kilometrov predĺžime. Ale zase panorámy na pokojnú krajinu chybu hravo odčinia. Slavonice sú najzápadnejším mestom Moravy s renesančnými meštianskymi domami zdobenými sgrafitami a zložitými figurálnymi scénami, ktoré lemujú dve námestia v centre. Odporúčam dať si pri fontáne sv. Floriána kávu a domáci čučoriedkový koláč a dýchať príjemné pokojné mestečko, kde sa natáčal film Po strništi bos a ktoré je vstupnou bránou do Českej Kanady. Neďaleko sa nachádza pevnostný areál Slavonice, tvorený systémom palebných a pozorovacích priesekov, s protipechotnými a protitankovými prekážkami v dĺžke takmer 200 metrov a deviatimi zrekonštruovanými objektmi ľahkého opevnenia vzor 37.

Cyklotrasa 1006 však vedie naše kolesá do Maříže, malebnej dedinky uprostred jazier a lesov, dnes známej predovšetkým vďaka keramike. V čase komunizmu bola v hraničnom pásme a kvôli tomu určená k likvidácii. Dnes sú tu krásne opravené chalúpky, rybníčky na kúpanie, kreatívne dielne svetoznámej mařízskej keramiky, príjemná hospůdka, kde varia skvelú sviečkovú a pečené rebrá a točia lahodné pivo. Dobrí ľudia, s ktorými si môžete zahrať petang, počúvať Jethro Tull a zabudnúť na svet tam vonku. Opúšťať Maříž nie je ľahké, ale vtáci už tíchnu a na rakúskej strane hromy bijú. Máme osvedčené miesto v neďalekom lese, kde sa dobre spí aj v čase búrok.

3. deň

Trojmedzie – Landštejn – Ďáblova prdel – Kaproun

S prvými krokmi do pedálov sa spustí prvý dážď. Pri hraničnom kameni troch historických území Čiech, Rakúska a Moravy sa schováme pod prístreškom a cez husté povrazy dažďa hladíme na oblohu a hľadáme miesto, kde sa to už začne konečne trhať. Netrhá sa, mrcha. Kde-tu sa zastaví zmoknutý pocestný na kus slova a zase sa rozhostí šum vody. Po pár hodinách sa povodeň zastaví a pustí nás ďalej.

V natrhaných hmlách medzi rozdivočenými potokmi ciest prekľučkujeme do Starého Města pod Landštenem, kde sme, zdá sa, jedinými živými postavami a bez zastávky začneme stúpať na kráľovský hrad Landštejn, ktorý založil roku 1222 český kráľ Přemysl Otakar I. ako strážny hrad. Hrad predstavuje ojedinelý románsky komplex a je jednou z najvýznamnejších pamiatok tohto druhu v Európe.

Keďže hrad máme prejdený, zaujímala naše vyziabnuté kosti skôr návšteva Holubníka. Je to hospůdka v podhradí s jedinečnou atmosférou, príjemnou obsluhou a skvelou kuchyňou, kde čas zastavil svoje hodinky a hrabalovskou poetikou je tu naplnený deň. Svojho času sme tu presedeli nad šachmi nejedno zmoknuté popoludnie, dnes však modro ťuká na okná, a tak, než oschnú naše háby, tiahneme ďalej voňavou krajinou.

Cyklotrasa 1115 sa lenivo tiahne vrstevnicou lesných ciest, trafí medzierku medzi rybníkmi Bochník a Pišta a postaví nám do cesty bizóniu farmu Rožnov, kde chovajú bizóny americké a ponúkajú bizónie špeciality v miestnej reštaurácii. Naše bruchá sú plné kačice z Holubníka, takže sa iba pokocháme voľne sa pasúcimi stádami a cez Terezín putujeme k Ďáblovej prdeli, žulovému balvanu zvláštneho tvaru. Cestou stretneme rybník bez mena s krásnou rašelinovou vodou a kúpeľ je nevyhnutný. Až z toho opäť na chvíľu zájde slnko. Vrátime sa druhou stranou do Terezína a okolo Šibeníka lesnými cestičkami a cyklotrasou 1241 dôjdeme do Kaprouna.

Kaproun je známy hlavne svojou zastávkou na úzkokoľajnej trati Nová Bystřice - Jindřichův Hradec. Práve na tomto mieste bol z prepravy vylúčený Jára Cimrman a roku 1930 tu bola na žiadosť kaprounských obyvateľov postavená vlaková zastávka a následne mohyla pripomínajúca onú udalosť. Nachádza sa tu Cimrmanův strom a ohnisko Járy Cimrmana, kde si majster hrial svoje premrznuté kĺby krátko potom ako sa prebral z mdlôb po svojej "detrainizácii".

A kultových miest ešte nie je koniec. Aj občerstvenie U vodníka dýcha časmi, ktoré dávno odviali hygienické normy. Kde gumové obrusy umyje dážď, kde okrem kuchyne voňajú pri správnom vetre aj dámske záchodíky. Kde hostinský má zmysel pre humor a čapuje pokiaľ mu stačia sily a pípa. Romantický pohľad na jazierko, kde občas pleskne plutvou kapor a nad hlavami zaškrieka kŕdeľ divých husí. Kde je príjemné sa vyzuť a nechať si štekliť bosé nohy opitou trávou.

V strakatom slnku sa zvezieme pár desiatok výškových metrov nižšie do blízkosti Veľkého Klikovského rybníka. Naše obľúbené miesto obsadil tábor skautov, a tak sa posunieme o kúsok ďalej do pokojného smrekového lesa a iba občas nám vietor prinesie útržok známej melódie, pri ktorej sa dobre zaspáva. Eeeeeeej, Mácejko Macéjko...

4. deň

Nová Bystřice – najsevernejší bod Rakúska – Staňkov – Veľký London – Malý London

O piatej ráno sa budíme do búrky, ktorá sa liahne priamo nad našimi hlavami. Dážď je prudký, ale našťastie krátky, tak spíme pokojne ďalej, než si nás nájde slnko. A našlo, zo zeme stúpajú obláčiky pary, po stromoch rozvešané farebné svetielka dažďových kvapiek a zmoknutí vtáci občas pípnu nejaké sprosté slovo. Krásne neskoré ráno. V plnom slnku sa pripneme na cestu 1119 a medzi nekonečnou kukuricou veselo putujeme krajinou.

Zas a znova malebné samoty, jazierka a kaplnky a sochy mučeníkov a svätých pod korunami mohutných líp alebo iba tak naostro. Na úpal. Je tu naozaj radosť sa dívať po krajine, upravené dedinky s jazierkami, pokosené lúky, dobytok vkusne rozhádzaný v ohradách, cítiť tu lásku ľudí k zemi a zem, zdá sa, im starostlivosť bohato vracia. Takže ani nevieme ako a sme v Nové Bystřici.

Okrem toho, že tu končí úzkokoľajka (otvorená v roku 1897) dá sa tu navštíviť múzeum veteránov s najväčšou expozíciou amerických automobilov v Čechách či na naše územie neobvyklý strom Kolaponax pestrý. Je tu aj súkromný pivovar Nová Bystřice, kde varia výborné pivo, ale to vieme iba z počutia. Musíme si nechať niečo nabudúce. Radšej si dáme fajnú kávu a plávame ďalej cyklotrasou 1007 vedúcou ku kameňu republiky – pieskovcový kameň s podobou ČSR a nápisom „Naše je a naše zůstane“.

Iba pár desiatok metrov ďalej sa nachádza najsevernejší bod Rakúska na hraničnom Červenom potoku. Je tu čulý hraničný ruch i keď sme uprostred lesov. Cez vodnú hranicu sa brodia deti, bicykle, pes a košík plný čučoriedok. A tu sa začína CHKO Třebonsko. Keď nás prestane baviť šliapať do pedálov, zastavíme sa a pasieme sa na nekonečných záhonoch čučoriedok, ktoré majú vďaka výrazným zrážkam miestami gigantické rozmery. Až keď máme bordové ruky a pol tváre, odlepíme sa od zeme a slastne až lenivo schádzame do nižších nadmorských výšok.

Viac-menej stále klesáme, cesta má asfaltový podklad a nemôžme uveriť toľkému šťastiu. V duchu si vravím, že musíme doraziť na upätie nejakého ozrutného kopca, ktorý nám zráta všetko klesanie, ale zatiaľ nič, zatiaľ je to dobré. Takže trasu 322 máme radi a s nami i pár ďalších cyklistov. Ale naozaj málo, takže sa dá užívať krajina a človek rád pozdraví cyklopútnika v protismere.

V radostnom rozpoložení doklesáme do Staňkova a zhodneme sa na spoločnom hlade. Akýsi šiesty zmysel pre dobré hospody zaťuká na brucho. Intuitívne zastavíme rovno pred hospodou U Trpaslíka. Predzáhradka naplnená radostnými ľuďmi do prasknutia, bicykel ani nebolo kde oprieť, a vo vnútri nebolo počuť ani ventiláciu cez hukot mľaskania, štrngania príborov a šťastného ochkania nad oroseným pivkom. Prilepili sme sa k rohu jedného stola, o chvíľku pristal jedálny lístok, o druhú chvíľku pivo a než by jeden povedal švec, pristál aj kozmický tanier so skvelým jedlom. Všetko s úsmevom, v pohode a ochote. Veľká radosť. Radi sme pobudli. Ale cesta nepočká.

Po trase 1010 sme pokračovali na juh. Niekde pri rybníku Svobodný si to moje žieňa vysnilo, že by si dalo na raňajky čučoriedkové buchty. Mrknem do mapy a vravím, dievča moje, nás dnes čaká iba divočina, husté lesy, močiare a koniec sveta. Jedine, že by sme tu urobili odbočku a v obci Františkov skúsili šťastie. I skúsili sme a hneď ako sme do obce vošli, víta nás ceduľa hospoda U Dračice: Domáce… ani sme nemuseli čítať ďalej, prudký náklon vpravo a stojíme pri pulte a pýtame si skvelé domáce čučoriedkové buchty. Krčmár sa smeje a plní začmudený vandrácky ešus.

Nasledujú osady Veľký a Malý Londýn a keďže je slnko ešte vysoko, ideme si pozrieť pieskovne U Halámek. Dali by sa tu nájsť pekné miesta na spanie, ale ešte stále tu prebieha ťažba. Tým pádom všade ceduľky so zákazom vstupu, ktorý sa však podľa neporiadku veľmi nedodržiava. Tyrkysová voda je mocné lákadlo. Vyberieme sa radšej smerom k Rapšachu a v príjemnom lese rozložíme dnešnú noc.

5. deň

Nový York – Paríž – Třeboň – Kramolín

Hádka vrán mi otvorila ucho a spánok už neprišiel. Slnko aj tak bolo hore, tak sme si zohriali čučoriedkové buchty a rýchlo sa zbalili, než začne nový dážď. Visel nám nad hlavami na tenkom povrázku. Takže hneď skraja sme zašli do Nového Yorku – osady asi 2 km od Suchdolu nad Lužnicí. Osada leží na území Vitorazska, ktoré do roku 1296 patrilo do Čiech. Keď územie dobyli Habsburgovia pripojili ho k Dolnému Rakúsku, súčasťou ktorého bolo šesť storočí. Až po prvej svetovej vojne bolo územie, už ako Západní Vitorazsko, pripojené k novovzniknutej Československej republike (Východní Vitorazsko je stále súčasťou Rakúska). Názov osady pochádza z roku 1920 ako poďakovanie západným mocnostiam.

Iba kúsok ďalej je Malá Pískovna s prázdnou plážou, a tak zhadzujem bicykel a všetko ostatné a plávam, až kým dočiahnem na dno. V čase slávnej Tour de France musíme oprieť naše bicykle o tabuľu osady Paríž a symbolicky na diaľku pozdraviť kolegov v sedle. Pokračujeme pohodlnou rovinou ďalej cez Klikov, Žabárnu, Majdalénu.

Kostrbatá panelová cesta číslo 122 vedie až k rybníku Svět, ktorý je rozlohou 215 ha siedmy najväčší rybník Třebonska, vybudovaný pánom Jakubom Krčínom v rokoch 1571-1573. Krásne mohutné duby strážia jeho hrádze aj nás pred dažďom. Názov Třeboň pochádza zo slova tříbit – šľachtiť, zlepšovať či zdokonaľovať. Tříbila sa tu pôda po zoťatých stromoch. Takmer celé Třebonsko bolo pôvodne zalesnené a podmáčané. Prvé rybníky založil koncom 15. storočia Štepánek Netolický.

Zámok Třeboň, vyhliadková veža starej radnice, plavba loďou po rybníku Svět, pivovar Regent založený v roku 1379… Je tu veľa vecí k vzhliadnutiu a okoštovaniu. Skvelé reštaurácie ako Bílý jednorožec či Šupina a Šupinka, kde sme si zamaškrtili na kaprích hranolkoch, skvele upravenom sumcovi a klasike v podobe kapra so zemiakovým šalátom. Veľká chuťová radosť.

Dážď nemal konca kraja a vytrvalo trval. Nezostalo nám iné ako pozrieť ubytovanie. I dali sme pred lesom prednosť chalúpke v neďalekej obci Kramolín – apartmány Na statku. V otvorenej krajine v divom protivetre, ktorý trhal pršiplášte, sa šliapalo ťažko. Ale cieľ bol jasný a v skuvíňaní meluzíny vyspevujeme z plného hrdla spolu s Karolom Duchoňom: V perináááááách…

6. deň

Borovany – Trhové Sviny – Nové Hrady

Za dverami čaká dážď. Drobné mrholenie pribehne ako verný pes, len čo vystrčíme koleso z dverí. Našťastie sa rýchlo unaví a iba s útržkami hmiel po ceste 1034 a 1050 (cesty 3. triedy) doputujeme do Borovian. Na autobusovej stanici je dobrá pekáreň, dokupujeme čerstvý voňavý chlebík, pár sladkých koláčikov. Na Žižkovom námestí stojí, prekvapivo, socha Jana Žižku a augustínsky kláštor upravený na zámok. Ide o ôsmy kláštor v Čechách obývaný rehoľníkmi svätého Augustína. Namiesto kláštora si ideme pozrieť rodisko slávneho vojvodcu z Trocnova a Kalicha.

Príjemné zastavenie, kde je možné vzhliadnuť obnovené základy zemianskeho statku Žižkův dvorec, majestátnu žulovú sochu Žižkovu od J. Malejovského či pamätník z roku 1908, ktorý nahradil Žižkův dub, pod ktorým sa podľa povesti roku 1360 narodil. Dub nechala cirkev v roku 1700 zoťať a spáliť. Trasa je doplnená informáciami o histórii husitstva, celý park je starostlivo udržiavaný a v malej budove múzea je možnosť uvidieť ďalšie artefakty spojené s týmto miestom. Vďaka mrzkému času sme tu skoro sami, takže v bufete nemusíme stáť frontu na dobrý grog.

Pokračujeme po 1123 cez Rankov a Březí. Cesta vedie miestami cez polia a po dažďoch je výživná. Prepletieme sa kalužami, vyhneme sa bahnitým nástrahám a za Trhovými Svinami vstúpime do Slepičích hor, ktoré sú súčasťou hôr Novohradských. Za obcou Hrádek je asi 200 metrov od zelenej turistickej cesty Kamenné jeviště. Skalný útvar, ktorý bol prv považovaný za kultové miesto slovanského kmeňa Doudlebov. Ryhy v kameni sú považované za staroveké runové písmo.

V obci Buková opustíme cestu Paměti Slepičích hor a kľučkujeme medzi kukuričnými políčkami, než sa napojíme na cestu Paměti Novohradska. Po dlhšej dobe zase začína príjemný úsek rybníkov a krásnych cestičiek po ich hrádzach. Horní Stávek, Karlův rybník, Kachní rybník či Velebil. Nasleduje krátky úryvok hlavnej cesty 156, ktorá pozvoľne klesá až pod Nové Hrady. Po pravej strane minieme náučnú cestu Terčino údolí. Ide o upravený krajinársky park v údolí Stropnice, ktorý nechala vybudovať grófka Terézie Buquoyová v druhej polovici 18. storočia. Je tu možnosť uvidieť umelý vodopád, mlyn či 260 rokov starý smrek obyčajný (Picea excelsa) s výškou 46 metrov. Alebo dub letný (Quercus robur) s obvodom kmeňa 868 centimetrov.

Hrad Nové Hrady už je dnes uzavretý, tak nám musí stačiť prejsť sa nádvorím gotického hradu vystavaného na obchodnej ceste v polovici 13. storočia. V priebehu vekov ho vypálili husiti, cisárske vojská, čelil zemetraseniu i výbuchu strelného prachu. K obnove hradu prišlo až za vlády Petra Voka z Rožmberka, ktorý v roku 1605 vyslal do Nových Hradů talianskeho staviteľa Antonia Canavela. Úpravy sa týkali aj hradnej priekopy, ktorá bola rozšírená a svojou hĺbkou 15 metrov a širokou 23 metrov patrí k najmohutnejším v Českej hradnej architektúre.

Na Náměstí Republiky prebieha zvuková skúška dávno zabudnutej rockovej kapely, ktorú miestna čašníka nechtiac premenuje na Agama. Zasmejeme sa a ideme o dom ďalej, teda o pivovar. Zevlův mlýn. Varia skvelé pivo od roku 2018, okrem iného konopné, a ako vyznávači horkých chutí sme si prišli na svoje. Dokonca sa usmialo do pohára aj slnko, a tak sa príjemne degustuje. Skôr než by nám oťaželi nohy a my podľahli neodolateľnej túžbe ubytovať sa v penzióne a dať si wellness vo forme pivných vaní či sauny, sadáme do sediel smer Zevlův rybník a po ceste 1048B k hraničnému priechodu Nové Hrady / Pyhrabruck.

Okrem Skanzenu ochrany státní hranice je tu svojrázna Hospůdka na celnici a celoštátne stretnutie kynologičiek členkových psov. Všade samí Bostonský teriér, Bichon Frisé, Bruselský griffonek a Papillon. A Jorkšírský teriér a teriér Norfolský. Až som sa bál kýchnuť, aby som niektorému neublížil. Ale inak je to príjemné miesto na pozorovanie západu slnka. I nám sa podarilo a s poslednými lúčmi zalezieme do blízkeho lesa a iba vzdialene bučanie kráv ruší ticho sveta.

7. deň

Žofina Huť – Suchdol nad Lužnicí – Chlum u Třeboně – V Texasu – Stříbrec

Ráno pozdravíme ospalé slnko a pustíme sa do trasy 34 EV13. Zo začiatku príjemná rovinatá cesta sa po chvíľke mení na kamenistú s neustálou zmenou nadmorskej výšky. U Vyšného dáme prednosť asfaltke a u Fischerových chalúp sa pripneme na cestu 1013 a následne 1012. Pohoda rovinatých úsekov, nečakané občerstvenia za zákrutou cesty s príjemnou obsluhou, kaplnky svietia bielobou vápna v žltom obilí, skupinka koscov uprostred lúky, vyplašený mladý zajac kľučkujúci pred predným kolesom než sa strmhlavo vrhne do priekopy pri ceste… Hlavou tiahnu obrazy južných Čiech. A vodácka rieka Lužnice sa vlní po pravej strane ako brušná tanečnica.

Za Suchdolom nad Lužnicí uvidíme pokojné vody Velký pískovny a bez váhania zamierime k rákosovým brehom, kde majú rybári vysekané miestečka k lovu. Príjemné kúpanie s naozaj pozvoľným klesaním dna. Aj po 30 metroch od brehu mám vodu akurát tak, aby nebolo vidieť to, čo vďaka studenej vode aj tak nie je vidieť. Prach ciest je omytý a pred nečakaným dažďom sa ukryjeme v Kiosku U jezera, kde okoštujeme údeného tolstolobika. A veru chutí dobre takto na lačno.

Obec Likov poznáme, aj cestu 1011, ale na rozdiel od štvrtka pokračujeme smerom Chlum u Třeboně. Akýmsi zázrakom sme zase kúsok od Staňkova, tak toho využijeme a okolo rybníku Hejtman, ktorý založil roku 1554 Mikuláš Ruthardem z Malešova, zaskočíme do reštaurácie U Trpaslíka. Po veľkom obede, grilovaný úhor v úprave staročeskej, máme ospalé tempo, vonku sa nevie počasie rozhodnúť, či bude pekne, alebo daždivo. Chalúpky s typickou juhočeskou ľudovou architektúrou, sme v Texasu. V obci Lutová majú v hospůdke Kovárna príjemné posedenie, domáci čučoriedkový koláč a detský gang preháňajúci sa po návsi na najpodivnejších kolesových strojoch typu čo povala dá.

1035 nás vedie okolo rybníkov Malá Žabka, Mojžíš, Toto, Káro či Doubek. A opäť nádherné mohutné duby, majestátne a trpezlivé, okamih pristávania labutí na hladinu a svet sa rozleje do stále väčších kruhov. Človek nemá pre samé kúzla kedy pozerať na cestu. Za obcí Stříbrec niekto hore povie, že romantiky už je veľa a otvorí stavidlá vody. Než sa dostaneme do kilometer vzdialenej reštaurácie Emy Destinovej, sme bez suchej nitky.

Vyriešime to čajom a rumom a plán je jasný. Keď On dážď, my čaj s rumom. Pri štvrtom čaji sa zdá, že ten vonku má lepšiu výdrž a keďže sa blíži 19. hodina a vonku je neútulne, začneme sa pohrávať s myšlienkou, či sa tu nenájde voľná komôrka. Našla sa. Nič náročné, dve suché postele s výhľadom do záhrad. A prečo u Emy Destinovej? Kúsok od nás tečie Nová řeka a na mieste Leština presedela operná speváčka svetového formátu s rybárskym prútom dlhé hodiny. Nečudo. Keď ráno prechádzame ponad pokojnú hladinu Nové řeky je cudne zahalená v ranných hmlách a v objatí stromov. Mlčí a pritom hovorí všetko.

8. deň

Stará Hlína – Rožmberk – Víra – Láska – Naděje – Veselí nad Lužnicí

Dnes nás čaká posledných 33 km do Veselí nad Lužnicí, odkiaľ nám dopoludnia odchádza vlak. Sadáme do sedla krátko po 8.30 h. Je neuveriteľné ticho. Ako po daždi. Na rybníku Starý Vdovec hypnotizuje krajinu flegmatický kormorán, zástupy divých kačíc si na brehu precvičujú nohy ako maratónsky bežci a moja žienka z bicykla zbiera na hrádzi prvé dubáky. Harmónia. Asfaltka sa strieda s pieskovými či štrkovými cestičkami a neustále fúka oproti. Aj na dvojkilometrovej hrádzi najväčšieho zachovaného rybníku Rožmberk, ktorý v rokoch 1584 – 1590 založil Jakub Krčín z Jelšan a Sedlčan. Rozloha 647 ha je úchvatná a celé to tu máme sami pre seba.

Cesta 1034 k brehom Víry, Lásky, Dobré vůle, Naději… Do Veselí nad Lužnicí prídeme s príjemným predstihom. Na tabuli odjazdov zistíme, že náš vlak má hodinu meškanie. Krátime si čas hraním kariet, dojedaním dobrého chleba z Borovian a keď sa dvíhame, že sa presunieme na perón, hlas z ampliónu oznámi, že meškajúci vlak je zrušený úplne. Ale ten, čo má ísť o ďalšiu hodinu, určite pôjde. Možno. Asi… Snáď. Viera, Láska, Dobrá vôľa… Nádej.

Záver

Nami zvolená trasa viedla približne v 70 % po asfaltových, spevnených cestách (z toho asi 20 % po štátnych cestách) a 30 % cestami poľnými či lesnými. V každej trošku väčšej dedinke sa dalo občerstviť a najesť či dokúpiť poživeň, takže nie je potreba niesť veľké množstvo potravín. V prípade, že preferujete spanie v kempoch, je ich tu všade dostatok. Zvlášť na Třebonsku. Možnosti iného ubytovania je taktiež dostatok. Cyklista, ktorý „nadýcha“, sa vystavuje riziku pokuty od 2 500 až 20 000 korún.

Fotogaléria k článku

+37 ďalších fotiek