Jednak preto, že sme tu s deťmi ešte neboli, jednak preto, že sú tu cyklotrasy a nad Bobrovcom je vodná nádrž Bobrovec, nazývaná miestnymi Baywatch, kde sa plánujeme po cyklistike zastaviť. Tip na časť cyklotrasy nám dala tohtoročná liptovská vrchárska koruna, kde bol zaradený altánok Trnovské háje ako jeden z detských vrcholov. My sme trasu prispôsobili schopnostiam detí (necelých 10 a 12 rokov) a mierne sme ju predĺžili.

Do Bobrovca

Autom sa po raňajkách presúvame z dedinky Smrečany cez Liptovský Mikuláš. Opravuje sa cestná komunikácia pri Liptovskom Trnovci, a tak kľučkujeme po cestách Liptovským Mikulášom inak ako doposiaľ, aby sme sa napojili na priechodné cesty s čo najmenšou zachádzkou. Napokon prichádzame do Bobrovca, auto parkujeme neďaleko spomínanej vodnej plochy Bobrovec, už to tu poznáme. Počasie je zamračené, ale pršať by nemalo, dúfame, že sa bude vyčasovať. Z nosiča skladáme bicykle, cyklotašku s jedlom a šušťákovými bundami, ak by predsa len chcelo pršať alebo smokliť. Deti si berú batôžky s vakmi na pitie a naše cyklodobrodružstvo začína.

Trasa

Bobrovec, VN Baywatch – Bobrovecká Vápenica – Poľovníkov vodopád – altánok Trnovské háje – Slatvina – rázcestie na Liptovské Matiašovce – Bobrovecká Vápenica, horský hotel Mních – Bobrovec, VN Baywatch

Bobrovec – Bobrovecká Vápenica

Na podhorí Západných Tatier som v okolí Bobrovca išla vždy len pešo alebo autobusom. Naše bicykle majú v lokalite svoju premiéru. Z Bobrovca vedie asfaltová cesta, dostatočne široká, stúpanie je iba mierne, je to dobré na rozbicyklovanie sa. Premávka na ceste nie je takmer žiadna. A od začiatku nás vítajú pohľady na bralnatý Mních a okolité kopčeky, ich vrcholky sú ešte v oblačnosti. Dedinku Jalovec obchádzame.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Manžel časť trasy prebicykloval pár dní predtým, a tak nám oznamuje, v akej výške sa Poľovníkov vodopád nachádza a asi kam bude treba nastúpať – ukazuje akúsi skalu pred nami. Z diaľky to vyzerá fajn, ale keď sa približujeme, je nám jasné, že sa budeme musieť popasovať so stúpaním. Tak sa snažím na to deti pripraviť. Míňame biele stany tábora po pravej strane, všímam si smerovník na salaš Pastierska po ľavej strane. Ani sa nenazdáme a sme pri smerovníku na Bobroveckej Vápenici. Až sem v minulosti zachádzali autobusové spoje, je tu krytý prístrešok a parkovisko pre autá. Stojí ich tu iba zopár.

Na smerovníku je vycapený oznam o pohybe medveďov v tejto lokalite. Tak zbystríme pozornosť. Aj keby tu upozornenie nebolo, dá sa predpokladať, že sa tu pohybujete v revíri medveďa. Spoliehame sa na to, že naše hlučné deti sú dobrá plašička šeliem, ktoré nepotrebujem stretnúť zoči-voči. Mám trochu obavu, že správanie šeliem sa mení a aj vďaka tomu, že lesov ubudlo a ich životný priestor sa neustále zmenšuje, stretov s ľuďmi pribúda. Dohadujeme sa, že budeme počas cyklistiky medzi sebou na dohľad a pôjdeme tak, aby neboli medzi nami veľké vzdialenosti.

Prudšie stúpanie k Poľovníkovmu vodopádu

Sme na Podtatranskej cyklomagistrále č. 007. Za Bobroveckou Vápenicou začína strmšie stúpanie, mňa teší, že po asfalte, čo je jednoduchšie. Po pár metroch si robíme krátku prestávku pri kalvárskej kaplnke a krížovej ceste. Je to veľmi pekné miesto, škoda ho vynechať, okrem nás tu nikto nie je. Nie som si istá, či by sa tu chcelo deťom zastaviť na spiatočnej ceste, keď budú mať zjazd a budú mať pred sebou vidinu sľúbenej odmeny v podobe obeda v horskom hoteli Mních. Kým si to tu obzeráme, zdá sa, že slnko bude postupne víťaziť.

Sadáme na bicykle. Po ľavej strane je na kraji lúk niekoľko chatiek, pri niektorých na priedomí sedia ľudia. Na lúkach sú roztrúsené balíky sena, sú tu pekné scenérie, presne tak, ako si toto miesto pamätám. Idem s dcérkou vpredu, za nami ide manžel so synátorom. Snaží sa mu vysvetliť, že keď vyjde na necelom kilometri stúpanie (asi 80 metrov), tak má najprudšie stúpanie na trase za sebou – len treba vydržať. Zdá sa, že jeho slová napokon zaberajú, lebo čoskoro sa všetci stretávame na mieste, kde asfalt odbočuje doľava.

Odpájame sa od modrej turistickej značky vedúcej na Chatu pod Náružím (to som ešte netušila, že o pár dní po nej budeme tadiaľto odhodlane šliapať pešo na chatu). Asfalt ide pomedzi ihličnatý les, potom nasleduje krátky zjazd. Zakrátko sa objavuje tesne pri ceste malá drevená šípka s textom K vodopádu a vpravo je malá chatka. To sa ľahko zapamätá, že pri chatke sa odbočuje k vodopádu, ktorý priamo od cesty nevidieť. Povyše sa dá posedieť pri stolíku s lavičkami, nechávame tu bicykle a po pár metroch prichádzame k vodopádu. Vodná riava padá popred skalnú stenu. Voda tu tečie celkom pekným prúdom, nekvapká, čo je pozitívne, lebo toto leto je šialené sucho. Miesto je veľmi pekné. Pri skalnej stienke si v tieni pochutnáva na jedle mladá rodinka. Fotíme si vodopád a potom sa vraciame naspäť, berieme bicykle a schádzame k asfaltovej ceste.

K altánku Trnovské háje

Pokračujeme po vlniacom sa teréne necelý kilometer, dolu na lúkach si všímam senník. Potom sa cesta mení na spevnenú cestu. Pre naše horské bicykle je to tiež vhodný povrch. Máme celkom slušnú výšku a páčia sa nám čoraz krajšie pohľady k blízkej Liptovskej Mare a ku hradbe Nízkych Tatier za ňou. Spoznávame Poludnicu a za ňou vidieť majestátny Chopok, obzeráme si okolie Smrečian, kde bývame, háj Nicovô či Veternú Porubu, ku ktorej sa dá bicyklovať priamo zo Smrečian. Kontrast roviny a hradby hôr je úžasný a toto ma na Liptove vždy fascinuje.

Míňame prístrešok po pravej strane. K Trnovskému altánku je to ešte kúsok. Prechádzame oblúkom lúčkami, vidím ďalšie senníky, až prichádzame ku križovatke cyklociest. Odpájame sa doľava po zelenej cyklotrase 5488 a tu nás čaká ešte jedno kratšie, prudšie stúpanie. Ja kamienkovú cestu veľmi nemusím, ale deťom to neprekáža a pri stúpaní ani nezosadnú z bicykla. Tak sa úspešne dostávame na najvyššie položené miesto na trase vo výške 909 metrov nad morom. Vpravo od cesty je hrob neznámeho vojaka. Stále máme krásne výhľady, na oblohe sa začínajú robiť biele mráčiky, nad Západnými Tatrami sa ešte drží viac oblačnosti, ale aj tá časom ustúpi.

V protismere sa objavujú na ceste dve terénne autá, tak zastavujeme a vyhýbame sa im. Sú tu aj deti, tak rozmýšľam, či sú vnuci na výlete s dedkom – poľovníkom alebo bývalým lesníkom, alebo si tu len tak chodia na autách miestni? Okrem posádky v aute sme od Poľovníkovho vodopádu nestretli nikoho. Čoskoro sa pred nami objavuje očakávaný altánok, je pomerne veľký. Zastavujeme a robíme si dlhší oddych. Z vonkajšej zadnej strany prístreška sú zobrazené mapy a terénne profily rôznych cyklotrás v regióne. Zvnútra je tabuľka s mapkou a textom pripomínajúca boje o Trnovecký háj z apríla 1945 a padlé obete príslušníkov 1. československého armádneho zboru, ktoré symbolizuje spomínaný hrob vojaka. Je tu spomenuté aj to, že telá obetí boli prenesené na vojenský cintorín na háj Nicovô nad Liptovským Mikulášom. Je to pekné pietne miesto, navštívili sme ho na bicykloch.

Deti baštia z prinesených zásob, ja si dávam plechovkové nealko pivčo a pozerám na krásu naokolo – výhľady sú krásne, netreba byť ani veľmi vysoko. Rozmýšľame, či sa vrátime naspäť, ale napokon sa rozhodujeme urobiť okruh a pokračovať okolo vrchu Hájec smerom k Slatvine. Zdá sa, že počasie by malo vydržať, vody máme dosť. Prístrešok míňa v opačnom smere cyklista nabalený na ťažko. Pri nás sa nezastavuje, poctivo šliape do pedálov. Keď sa všetci cítime oddýchnutí a deti sú posilnené, pokračujeme ďalej.

Okruh okolo vrchu Hájec a Slatviny

Nasleduje krátky zjazd, na kamienkoch je potrebné dávať pozor na prípadné pošmyknutie, potom prichádzame na krásne zelené zvlnené lúčky Terianka, kde je poľovnícky posed. Prichádzame ku križovatke. Spomínaná zelená 5488 tu vychádza zdola od Liptovského Trnovca, my však nechceme strácať výšku, ale pokračujeme doprava popod Slatvinu, za ktorou naberáme severný smer. Na ďalšej križovatke je odbočka do Liptovských Matiašoviec, od tohto miesta idú na našej cyklotrase trasy 007 a 5488 spolu.

Nás čaká krátke stúpanie, prejdeme ho bez problémov. Po ľavej strane sa ukazuje pekný pohľad na Chočské vrchy, neďaleko dolu sú Kvačany. Nechýba ani pohľad na svahy Veľkého Choča, tak máme ďalšie spestrenie. Niekoľkokrát sa zastavujeme a fotíme. Posledné metre, keď sa okruh okolo vrcholu Hájec a Slatviny uzavrie, si užívame a fotíme sa. Teraz sa pozeráme znova k Západným Tatrám, nad ktorými sa vyčasilo. Odtiaľto trasu poznáme, vieme, čo nás čaká, a tak idú deti dopredu. Snáď sú všetky šelmy niekde v pelechu na poobednej sieste. Na lúkach pri Priehonisku je nad cestou pekný senník, veľmi sa mi to tu páči, sem-tam natočím krátke video.

Návrat na asfaltku a zjazd k hotelu

Som rada, keď sa vrátime na asfaltovú cestu. Vykrúcam hlavu doprava k Nízkym Tatrám. Ako to už býva, so zmenou polohy slnka na oblohe sú pohľady krajšie, ako sme mali pred obedom. Krásu spestrujú motýle, ktorých je tu neúrekom. Dopoludnia mi pri vodopáde jeden sedel na cyklistickej rukavici a nie a nie odletieť. Miesto pri vodopáde je teraz osamelé. Na poslednom krátkom stupáčiku stretávame malého odhodlaného cyklistu so sprievodom, tak ho pochválim, že je šikovný.

Potom si všetci vychutnávame zjazd. Chalani ho prejdú bleskovou rýchlosťou, my s dcérou sme viac opatrné a brzdíme o niečo viac. Ešte spoločná fotka pri smerovníku pri Vápenici. Teraz má synátor vysmiatu tvár, tak sa oplatilo počkať s fotením. A smerujeme k horskému hotelu Mních, ktorý zakrývajú ihličnaté stromy naokolo, na sľúbený obed. Robíme si dlhšiu prestávku, sedíme vonku na terase. Cítime sa tu veľmi príjemne. Z ponuky jedál sme si vybrali opekané kuracie krídelká, ktoré boli asi najvýhodnejšie, čo sa týka pomeru množstvo / cena, ochutnávame klasiku - rezeň a ryžu. Prekvapuje ma, že je tu ľudí iba máličko. Zdá sa, že tento rok mnohí Slováci uprednostnili po pandémii more.

Zjazd k Bobrovcu a zastávka pri Baywatchi

Po neskoršom obede nasadáme na bicykle a v zjazde schádzame k Bobrovcu. Máme ešte nečakané predstavenie – stádo kráv tesne povedľa cesty sa navracia poza ohrady z paše domov. Chvíľu ich pozorujeme, chalani nám ujdú. Salaš Pastierska vynechávame, navštívime ho inokedy. Zjazd končí, zatáčame k autu, kde nechávame bicykle a smerujeme k Baywatchu.

Počasie je tip-top, pohľady na štíty ponad vodnú hladinu sú nádherné, vidieť aj odhalený Baranec. Len škoda, že tento deň je predsa len chladnejšie. Nikto z nás nemá odvahu ponoriť sa do vody celý, tak sa tam len máčame v kraťasoch. Je tu príjemne, nikam sa neponáhľame, ľudí je tu iba zopár. Potom si ešte v dedinke robíme zastávku na nanuky a mini nákup - aspoň sa nemusíme zastavovať v supermarkete v Liptovskom Mikuláši.

Záver

Cyklotrasu sme zvolili vhodne, pre deti bola náročnosťou aj dĺžkou akurát, zo začiatku to chcelo pri stúpaní od detí viac odhodlania. Vychádzali sme z nadmorskej výšky asi 660 metrov nad morom a najvyšším bodom bola výška 920 metrov, pred altánkom Trnovské háje pod vrchom Hájec (Trnovské háje). Celková dĺžka bola 22 km. Cyklotrasu odporúčam pre deti, ktoré sú zvyknuté na stúpanie do kopca. Povrch je asfaltový a spevnený kamienkami. Vhodný je horský bicykel. Ak zvládnete stúpanie za Bobroveckou Vápenicou, máte prakticky vyhraté. Hovorím, že vždy sa dá oddýchnuť a keď je najhoršie, tak sa otočiť a ísť naspäť. Vodu sme mali so sebou vlastnú, nenašli sme žiadnu možnosť doplnenia vody na trase. Trasa je výhľadovo veľmi vďačná. Čo sa týka ľudí, je dosť pravdepodobné, že za Poľovníkovým vodopádom nestretnete veľa cyklistov.

Je to čaro cyklistiky, že sa dostanete na miesta, kam by ste vzhľadom pre vzdialenosť pešo nešli, ale na bicykli je to o niečom inom. Tak neváhajte, a skúste aj vy preskúmať cyklotrasy v liptovskom regióne, je ich neúrekom. Veľká vďaka všetkým, ktorí sa starajú a udržiavajú tunajšie skvelé cyklotrasy - s orientáciou nebol problém, cykloznačenie bolo kvalitné a takmer na každej križovatke.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek