Trasa

Levočská dolina, Levočské kúpele – Podhrby – Hrby – Torysky – Nižné Repaše – údolie Torysy – Blažovská dolina – bývalá obec Blažov – Tichý Potok – býv. Blažov – Blažovská dolina – Škapová dolina – Václavák – pamätník pod Škapovou – chata Kameň – chata Vinná – Václavák, sedlo pod Škapovou – Zelený vrch – Točňa, Malý Václavák – Holumnická dolina – Ihľany, časť Majerka – Rosomák – Tankodrom – Ľubické kúpele – Záľubica, Pod Lesom – býv. obec Ruskinovce – Hradiská dolka, rybník – rázc. Pod Krížovým vrchom – Tábor – býv. chata Sklenár – Krížový vrch – Gehuľa – Kozí hrb – Peklianska dolina – Levočské kúpele – Levočská dolina – Levoča

1. deň

V Levočskej Doline vykladáme z auta štyri bicykle. Bude nás päť, ale Matúš sa k nám pripojí neskôr. Je zhruba desať hodín a vysoké letné slnko pripeká. Preto plánujeme stúpania dnešnej etapy prevažne v lese a po otvorenej krajine prevažne iba zjazdy. Vieme, že sa chceme dostať do Blažovskej doliny, jednej z častí bývalej obce Blažov, vysídlenej kvôli zriadeniu Vojenského výcvikového priestoru Javorina začiatkom 50-tych rokov minulého storočia. Odtiaľ to bude len do kopca, keďže prespať plánujeme na hlavnom hrebeni Levočských vrchov.

Začiatok výletu sa nesie v znamení plynulého stúpania po ceste medzi Levočskou Dolinou a Závadou. Až za odbočkou na Podhrboch začína byť stúpanie prudšie a aj asfaltu viditeľne ubúda. S dychom zatiaľ všetci stačíme, tak prichádza na rad debata o politike. Rekonštruujeme vládu, postupne odvolávame ministrov, potom menujeme nových. Našťastie (pre nás aj pre Slovensko) po chvíli prichádzame ku chate Hrby, kde sa na chvíľu zastavujeme. Neodbočíme vľavo po modrej cykloznačke smerom na Pomník SNP, ale pokračujeme rovno po červenej do Torysiek. Odtiaľ je to väčšia zábava, mierne stúpania sa striedajú s krátkymi zjazdami. Posledné klesanie do obce Torysky je najprudšie. Zastavujeme sa v miestnych potravinách a dopĺňame tekutiny a minerály v červeno-bielych fľašiach s nápisom „S iskrou v srdci“.

Ešte jeden pohľad do veľkej mapy na autobusovej zastávke, aby sme sa uistili o ďalšej etape, a ideme ďalej. Cesta do Nižných Repáš je neustále mierne klesanie otvorenou krajinou, sme v pohode. V Repašoch je vzhľadom na čas obeda a aktuálnu teplotu nad 30 °C absolútne mŕtvo. Aj potraviny sú na(ne)štastie zatvorené, preto tade len rýchlo prefrčíme. Za dedinou nepokračujeme po novej asfaltke do Oľšavice, ale odbočujeme vľavo na zelenú cykloznačku do Tichého Potoka. Tento úsek cesty milujem – kvalitný asfalt, prevažne hustý zdravý les, ešte mladá a neskrotená Torysa, minimum dopravy, príjemné a plynulé klesanie. Na parádu! Za jazdy sa pokúšam fotiť kamarátov predo mnou, ale väčšinou sú z toho iba abstraktné mazanice.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na križovatke v Blažovskej doline sa zastavujeme a so smútkom konštatujeme, že aj posledná tunajšia stavba, ktorá prežila zriadenie i zrušenie VVP Javorina (vraj bývalá krčma), je minulosťou. Rozhodujeme sa, čo ďalej. Jedna z možností je strmo hore vyšliapať na Chmeľov, prejsť popod Čiernohuzec a po hrebeni cez Jankovec až do sedla pod Škapovou, známeho ako Veľký Václavák či Mervova chyžka. Druhá možnosť je vyšliapať si rovno na Mervovu chyžku asfaltkou v Blažovskej doline popri potoku Škapová. Je to skoro 10 km plnotučného stúpania zo 640 do 1 140 m. Ako to už v živote býva, zvíťazila tretia možnosť – zájsť do bývalej obce Blažov, kde bývali Radovi starí rodičia.

Na mieste stojí sympatická kaplnka a nástenka s informáciami a fotografiami pripomínajúcimi neblahý osud obyvateľov Blažova. Vysídľovanie všetkých obcí na území budúceho VVP Javorina prebiehalo problematicky, no v prípade Blažova to bolo ešte komplikovanejšie. Tunajšie obyvateľstvo vystupovalo nezvyčajne jednotne a svorne sa odmietlo sťahovať. Ľudia žiadali, aby im boli postavené nové domy pri Spišskej Kapitule a úplne ignorovali ponuky na vysťahovanie sa do iných lokalít. Armáda a politickí činitelia začínali byť z odsúvania termínu vysťahovania nervózni a preto pristúpili k razantnejším metódam – armáda tu sústredila dvadsať príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ktorí mali zabrániť vstupu obyvateľov do osady, prípadne ich úteku do okolitých lesov. O vyhrotenosti situácie svedčí fakt, že podľa zdrojov z Archívu MV SR v Levoči súčasťou výzbroje každého príslušníka ZNB bol samopal s dvomi plnými zásobníkmi. Samotné vysídlenie Blažova sa začalo ráno 30. mája 1952. Ako prvé boli vysídlené osoby, ktoré boli označené za štváčov a rebelantov, a do večera 31. mája bola vysídlená celá obec s osadou Blažovská Dolina. Piati obyvatelia boli neskôr súdení za násilie na verejnom činiteľovi, ktorého sa mali dopustiť počas demolácie domov po návrate nespokojných obyvateľov do obce v júli 1954. Vysídlenie Blažova postihlo celkovo 837 ľudí.

Lajči po chvíli hľadania nachádza v neďalekých ruinách stodoly kešku. Je skutočný hic, navyše sa nemáme kam plašiť, a preto všetci súhlasíme s trojkilometrovou zachádzkou do dediny Tichý Potok, aby sme tam znovu doplnili tekutiny, opäť "s iskrou v srdci". Počiatočnú hrôzu zo zatvorenej krčmy aj potravín strieda úľava zo zistenia, že potraviny by mali otvoriť o 5 minút. A tak sa našťastie stalo. Posedenie v tieni na obecnom námestíčku je fajn. Voľná debata priniesla rozhodnutie, že trepať sa v tomto dusne hore na Chmeľov nemá význam a že si ideme „vychutnať“ stúpanie Blažovskou dolinou s jej 500-metrovým prevýšením.

Ešte predtým nás však čaká vyše 6 kilometrov jazdy rozpálenou otvorenou krajinou. Je to ale rýchle a zanedlho vstupujeme do lesa s milosrdným tieňom stromov, ktorý nám bude spríjemňovať dlhé tiahle stúpanie. Tu trošku začínam zaostávať za zvyškom partie. Cesta sa vlní dolinou a obchádza masív Škapovej. Zhruba v polovici etapy začína byť stúpanie ešte výživnejšie a moje prestávky sú tak častejšie a dlhšie. Niečo po štvrtej konečne prichádzame do sedla pod Škapovou (Veľký Václavák). Nachádzame si miesto v tieni. Partia si stúpanie užívala, ja do seba doslova inhalujem energetickú tyčinku a na ex dopíjam prvú fľašu ionťáku.

Veľký Václavák je pomenovanie z čias existencie VVP Javorina, kedy tu armáda pre svoje potreby vybudovala rozsiahlu sieť nových ciest a z časti využila existujúce lesné a poľné cesty. Vznikla tu tak významná križovatka v srdci Levočských vrchov, z ktorej sa môžete vybrať šiestimi smermi – do Starej Ľubovne, Kežmarku, Levoče, Torysiek, Tichého Potoka alebo cez Jankovec a Kuliguru do Krásnej Lúky.

My si vyberáme cestu ku Kamennej chate. Kamaráti chcú okrem chaty vidieť mohylu na mieste leteckého nešťastia z r. 1956. Od Kamennej chaty sa otvárajú výhľady na juh a východ, kde si kraľuje mýtický Čiernohuzec. Cesta k mohyle je tŕnistá – najprv psychicky a posledných 200 metrov po zosadnutí z bicyklov aj fyzicky. Vysoký tráva v kombinácií s malinčím a popadanými stromami nám dala trochu zabrať. Po návrate k bicyklom sa však nevraciame späť k chate Kameň a na Veľký Václavák, ale volíme úzky chodník cez Furmanec. Maťo neskôr zhodnotil, že tento úsek stál za prd, ale ja som si ho paradoxne celkom užil.

Krátko na to sa ocitáme na asfaltke a po pár šliapnutiach do pedálov prichádzame k chate Vinná. Studnička pod chatou aj napriek dlhému obdobiu bez zrážok úplne nevyschla, no o nejakom prúde vody sa rozhodne nedá hovoriť. Na základnú hygienu a naplnenie fliaš to ale v pohode stačilo. Večer sa k nám pripája Matúš a západ Slnka trávime v kompletnej zostave na vrchole Marčulinej pri turistickej rozhľadni, ktorá je zatiaľ vo výstavbe.

2. deň

Ráno je ako zo žurnálu – jasné, teplé a bez jediného mraku široko-ďaleko. Nohy všetkým slúžia a počasie by malo vydržať. Predpoveď síce sľubuje zrážky, ale až popoludní. Nie je preto žiadny dôvod spúšťať sa hneď dole, takže naším prvým dnešným cieľom je Malý Václavák. Necelá polhodina jazdy sa nesie v znamení pohody, výhľadov a príjemne zvlneného terénu. Ako napovedá názov, Malý Václavák je menším bratom veľkého.

Vedú odtiaľ tri cesty – do Starej Ľubovne, do Levoče a do Ihlian, plus červený turistický chodník do Nižných Ružbách. Stáčame to teda to Ihlian, čaká nás príjemný, takmer 8-kilometrový zjazd. Spočiatku je to prudšie, ale sklon sa postupne zmierňuje. Zaujala nás nová hrádza a suchý polder na Majerskom potoku tesne nad Ihľanmi, ktorý má zrejme obyvateľov obce a ich majetky chrániť pred povodňami z prívalových dažďov.

V časti Majerka si dávame prvú pauzu s povinným osviežením v potravinách - a opäť s iskrou v srdci. Je pracovný deň, sedíme v tieni a sledujeme štandardný dedinský frmol. Zelená značka nás následne zavedie za obec a po krátkom strmom stúpaní prichádzame na kótu Rosomák na bývalej hranici VVP Javorina. Odtiaľ to s nami zase ide z kopca, konkrétne skoro 8 km až do Záľubice a takmer celý čas po novej betónovej ceste.

Míňame bývalú tankovú aj pechotnú strelnicu, ďalší suchý polder na potoku Ľubica a rozsiahly areál, ktorý kedysi slúžil na uskladnenie a údržbu obrovského počtu vojenskej techniky. Tu na chvíľu opúšťame územie bývalého VVP Javorina, aby sme sa pred posledným stúpaním cez Ruskinovce do sedla pod Krížovým vrchom ešte osviežili v pohostinstve ARMA. No, posledným... čas ukáže, že to tak nebolo.

ARMU opúšťame po tom, čo sa debata rozvinula neželaným smerom. Na rozdiel od domácej politiky sa naše názory v zahraničnej politike (diplomaticky povedané) „mierne rozchádzajú“. Lepšie je vstať a vyventilovať sa v 9-kilometrovom stúpaní do sedla pod Krížovým vrchom. Zafungovalo to. Pri ruskinovskej kaplnke sme opäť jednotní. Jednota sa však na chvíľu zase otrasie hore v sedle, kde padol návrh nespustiť sa „s chladom v hlave“ do Levoče, ale trošku si to okoreniť prejazdom hrebeňa po chatu Gehuľa a cez Kozí hrb prejsť do Levočskej Doliny, kde sme pred sebou na stole videli vývar.

Po tichom, ale zreteľnom Matúšovom proteste spojenom s rezignáciou sme sa všetci piati stočili a zamierili späť na hlavný hrebeň Levočských vrchov. Výšľap na tzv. „palposty“ na kóte Tábor bol rýchly a krátky, rovnako ako zjazd na odbočku do Dvoriec. Tam ale nezachádzame, ale pokračujeme ďalej po hrebeni. Toto je suverénne najväčší hardcore našej dvojdňovky – cesta je rozbitá a strmá, vedie otvoreným priestranstvom, slnko praží, vetra niet a cyklopočítač ukazuje stredomorských 40 °C.

Prechádzame popri úplne vyschnutom prameni a krátko na to konečne prichádzame k známym ruinám chaty Sklenár. Odtiaľ to bude veľmi príjemné striedanie miernych stúpaní a klesaní po širokej hrebeňovej ceste. Čo sa však oproti nedávnej minulosti značne zmenilo, je charakter tunajšej prírody – rozsiahle rúbaniská vystriedal mladý les a takmer všetky výhľady sa nadobro stratili. Hodnotíme to pozitívne, rozhodne ide o zmenu k lepšiemu.

Pri chate Gehuľa si dávame dlhšiu pauzu. Jednak sa s Lajčim vraciam ku keške, ktorú sme tesne predtým minuli, ale aj obloha sa postupne zaťahuje tmavými mrakmi a slnko už tak nepáli. Dopíjame posledné zásoby vody – na Levočskú Dolinu to máme len nejakých 7 kilometrov a celý čas pekne z kopca. Vlastne ani nie tak celkom pekne, ale z kopca určite. Cesta je dosť rozbitá a zjazd po nej by som nezaradil k veľmi príjemným zážitkom.

Do Levočskej Doliny prichádzame vytrasení a ja, ako posledný v skupine, aj totálne zaprášený. Pred vysnívaným vývarom uprednostňujeme „šľepi guľaš“ a niečo ľahšie ako hlavné jedlo. Mňa síce čaká len pár kilometrov do Levoče, ale zvyšok partie sa potrebuje dostať do Spišskej Novej Vsi a priľahlých galaxií, preto by nebolo rozumné to s jedlom teraz preháňať. Ešte rýchla káva a vyrážame na poslednú etapu nášho výletu.

Obloha sa načisto zaťahuje, v diaľke začína hrmieť a ako doma odkladám bicykel, začína pršať. Neskôr sa dozvedám, že zvyšok partie musel prečkať dážď v krčme v Danišovciach. Ale určite to nevnímali ako trest, skôr ako zaslúženú odmenu. Počítadlo kilometrov sa zastavilo na hodnote 105 kilometrov s celkovým prevýšením 2 461 metrov. Prichádza pocit spokojnosti, príjemná únava a chuť na niečo „s iskrou v srdci“.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek