Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Výlet Dunajskými luhmi

Dunajské luhy sú od 1. mája 1998 chránenou krajinnou oblasťou, ktorá sa rozprestiera vedľa slovenského a slovensko-maďarského úseku toku Dunaja od Bratislavy až po Veľkolésky ostrov v okrese Komárno. Je poprepletená množstvom ramien, rastú tu chránené rastliny, žijú vzácne druhy vtákov a spoločne vytvárajú malebné zákutia, ktoré sa oplatí vidieť.

Vzdialenosť
52,5 km
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 01.07.2007
Pohoria
Podunajsko: Podunajská nížina - Podunajská rovina (CHKO Dunajské luhy)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 125 m n. m.
  • Najnižší bod: 115 m n. m.
Voda
Vojka, Kyselica, Šuľany, Trstená na Ostrove, Baka, Bodíky
Doprava
cestný bicykel
SHOCart mapy
» č.227 Podunajsko – západ, Br… (1:100.000)

CHKO je rozdelené do piatich samostatných častí. Prvé dve časti ležia na území hlavného mesta Bratislava, tretia časť je uzatvorená na umelom ostrove ohraničenom starým korytom Dunaja a prívodným kanálom vodného diela Gabčíkovo. Štvrtá časť zahrňuje Číčovské mŕtve rameno a piata časť zaberá Veľkolélsky ostrov. My sme si pre náš výlet zvolili červenú turistickú značku vedúcu z Gabčíkova do Čunova. Pre urýchlenie a „zakčnenie“ sme sadli na dvojkolesové približovadlá na vlastný pohon a poďho do Vojky.

Úvod

Keďže máme v „teame“ okruhomilovného člena, voľba prepravy do Gabčíkova padla na hrádzu vedúcu popri prívodnom kanáli vodného diela Gabčíkovo. Kompa medzi Vojkou a Kyselicou ponúka zaujímavé spestrenie, na ktoré sme sa radi nechali nalákať. Príjemným prekvapením pre nás bolo, že kompa premáva zadarmo. V Kyselici sme otočili bicykle na juhovýchod a išli pätnásť kilometrov rovno. Napravo Dunaj, naľavo kanál a polia, občas ozvláštnené dedinkou. Ešte že fúkalo do chrbta a išlo to takmer samo. Vidieť celých 15 kilometrov cieľ a bojovať pri tom s vetrom na optimizme veru veľmi nepridá... Na tejto časti Dunajskej hrádze už je cyklistov, korčuliarov a chodcov podstatne menej, než obvykle býva v Petržalke. Pravdupovediac, za celých pätnásť kilometrov sme stretli len jedného borca fučiaceho proti vetru.

Pri vodnom diele Gabčíkovo nás na konci cyklistickej cesty trochu prekvapil plot. Aj s bicyklami sme ho ľahko prekonali a pripojili sa k hlúčiku ľudí sledujúcich prácu plavebných komôr. Človek sa nad obrovskými betónovými stenami cíti akýsi malý... v každom prípade je zážitok vidieť, ako loď na jednej strane klesá a za chvíľu sa vynorí na strane druhej. Tu končí povinný transport z Vojky do Gabčíkova a začína sa očakávaná cesta Dunajskými luhmi.

Zauzlenie

Po prejazde/prechode vodného diela zabáča červená značka ešte pred odbočkou na hrádzu doľava a pokračuje po asfaltke, až kým sa nenapojí na starú hrádzu, ktorá sa po približne dvoch kilometroch spojí s cestou idúcou popod hrádzi vodného diela Gabčíkovo. Ide o príjemný, no ani zďaleka nie „najexponovanejší“ úsek výletu, ktorý možno pri nedostatku času, energie a podobných dôležitých faktorov poľahky vynechať a tým celý výlet o viac než pešiu hodinu skrátiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ostatné odbočky z tejto „optimisticky“ rovnej cesty by som si ale ujsť nenechala. Po obchádzke Gabčíkovského a Bačianskeho ramena sa červená turistická značka znova vnára do útrob dunajských luhov, bohužiaľ, značka upozorňujúca na odbočku chýba. Na niektorých „vjazdoch“ (na tomto konkrétnom ale nie) stojí tabuľa upozorňujúca na možnú nepriechodnosť niektorých úsekov cesty a ponúka náhradné riešenie v podobe starej dunajskej hrádze. Nás však takéto detaily neodradili, hoci sme stále netušili, čo nám tajomné značky v mape chcú povedať (prekonávali vodu, most to nebol a vysvetlivky tiež neboli veľmi nápomocné) a asi po kilometri sme narazili na prvý brod. Keďže sa ortuť teplomera už prešplhala aj ponad tridsiatku, zo skúmania jeho hĺbky sa stala celkom príjemná záležitosť - voda nesiahala ani po kolená a príjemne chladila. Po kratšom odhodlávaní sa a fotení malebných zákutí sme ho napokon úspešne absolvovali „šlapmo“ (nie „tlačmo“). Asi sme mali viac šťastia, než rozumu, no hoci bol podklad klzký, celá výprava ho v pohode ustála. To nám, samozrejme, dodalo istotu a zvýšilo sebavedomie, preto boli ďalšie brody už len akýmsi spestrením a celkom dobrou zábavkou. Po ďalších dvoch brodoch vstupuje cesta na Ostrov orliaka morského, čo je národná prírodná rezervácia vyhlásená v roku 1953, kvôli ochrane hniezdiska orliaka morského. Ako na potvoru sa v tom istom roku orliak rozhodol toto hniezdisko opustiť.

Tu sa už cesta „odasfalťuje“ a postupne sa pretransformováva na úzky vyšliapaný chodník v nie práve pokosenej tráve (rýchlosť „šlapmo“ sa začínala povážlivo približovať rýchlosti „tlačmo“). Za ďalšími dvoma brodmi začala cesta vykazovať známky stavebnej činnosti, rozšírila sa, trošku zablatila a takto pokračovala až po Žabie jazero, kde sa znova napojila na starú hrádzu (po ktorej vedie aj Dunajská cyklistická cesta). Ešte pred Žabím jazerom sme absolvovali ďalší veľmi príjemný brod. Okolo neho sa plavili člnkári, na vode bolo vidno hausboty a celý výjav bol výrazne fotogenický. Odtiaľto už nie je ďaleko do Bodíkov, kde sme, samozrejme, dočerpali zásoby. Červená turistická značka z hrádze odbočuje do dediny, no kto nepotrebuje „tankovať“, môže pokračovať ďalej po hrádzi, kam sa červená po chvíli znova napojí.

Vyvrcholenie

Po krátkom úseku červená znova opúšťa hrádzu a pokračuje pekným brodom. Tu už nás šťastie opustilo a rozum stále nedošiel... Klzká cesta, silnejší prúd, hlbšia voda a dve uzučké kolesá spravili svoje a dvaja z troch členov expedície sa veselo čľapkali v Dunaji (tretí sa, samozrejme, smial z druhého brehu). Fotky, žiaľ, nie sú, pretože aj fotoaparát sa kúpal. Splašili sme nejaké dve suché tričká (náhradné nohavice, bohužiaľ, neboli, tak sme si z mokrých aspoň spravili „vlajky“ na riadidlách bicyklov), vyzliekli mokré, od rias zelené veci a začali riešiť dilemu, ako ďalej. Mapa sľubovala ešte jeden brod, najdlhší z celej cesty. Našťastie oproti išiel štvorkolkár, ktorý nás upokojil tým, že „náš“ brod bol najhorší (keď som videla, ako ho tam prúd bral, začala som sa úprimne čudovať, že som bez ujmy došla až tak ďaleko). Keďže sme už boli za ním, vrátiť sa by znamenalo absolvovať ho ešte raz a pripraviť sa o pekné pohľady z červenej značky. Bolo rozhodnuté.

Rozuzlenie

Štvorkolkár mal pravdu, ďalší brod už bol v pohode, no po predošlých skúsenostiach a kvôli nedostatku ďalších suchých tričiek sme brali „tlačmo“ všetko, čo sa tvárilo ako voda. Pri Šulianskom jazere čakal posledný brod, ktorý vďaka nízkemu vodnému stavu dočasne prestal byť brodom. Ešte pred ním nás však prekvapil plot. Našťastie tam boli vrátka, ktoré si bolo teba otvoriť a mohli sme pokračovať ďalej. V zamknutom prípade by to bol dosť zlý vtip...

Šulianske jazero trochu sklamalo moje očakávania. Podľa mapy som mala pocit, že pôjdeme po akejsi hrádzi a po oboch stranách bude voda (vo Fínsku by si to hovorilo esker). Bola to síce pravda, no medzi vodou a nami boli po oboch stranách ešte chaty, takže bolo často dosť zložité vodu vôbec zazrieť. Za Šulianskym jazerom sa značka znova napája na hrádzu, po ktorej sa dá pokračovať až do Vojky, Červená však po chvíli znova odbáča a obchádza Vojčianske jazero. Zasa sa ide takmer výlučne medzi chatami. Ak chceme ísť do Vojky, na rázcestí Vojčianske jazero je treba napojiť sa na žltú a po 50 peších minútach by sme sa mali nájsť v srdci Vojky.

Záver

Ide o dosť dlhú pešiu túru – len cesta z Gabčíkova do Vojky Dunajskými luhmi má 37,5 km a podľa ukazovateľov by mala trvať 9 hodín a 55 minút, podľa Hikeplanera 8 hodín a 56 minút. Z Kyselice ku Gabčíkovským plavebným komorám je to takmer 15 kilometrov, čiže pekné tri hodinky pešo. Celkový čas sa teda pohybuje od 13 do 14 hodín.

Výhodou tohto výletu je možnosť rôzneho skracovania trasy (keďže popri prívodnom kanále vedie cesta, autom sa dá prísť takmer kamkoľvek, prípadne sa dá ísť po hrádzi a neodbočovať spolu s červenou značkou do luhových útrob) a pre menších dobrodruhov aj existencia viacerých cestičiek, poprepletaných pomedzi jednotlivé ramená, po ktorých možno preskúmať aj ďalšie zákutia Dunajských luhov.

Odporúčam tento výlet absolvovať v teplom bezkomárovom lete, kedy stromy a okolitá voda poskytujú príjemné útočisko, brody chladivé spestrenie a ani ten dunajský kúpeľ nie je taký zlý. Zaujímavé to tam však môže byť aj v zime, kedy ramená zamrznú a ľad pomáha vytvárať vždy nové a nové malebné pohľady a zákutia.

Fotogaléria k článku

Najnovšie