Tokajská oblasť je známa svojimi vínnými pivnicami a kvalitným vínom. Čarokrásna príroda a okolité lesy, dediny svojou súčasnosťou a históriou budú novými poznatkami aj pre mňa osobne. Vo vinohradníckej oblasti Tokaj sa nachádza niekoľko cyklotrás, ktorými budem prechádzať na železnom tátošovi. Teším sa na výhľady, ktorých dúfam bude neúrekom a potešia môj pohľad.

Trasa

Trebišov – Čongov – kóta 151 m – Zemplínska Nová Ves, časť Úpor – Zemplínsky Klečenov – Veľaty – autokemping Mária Veľaty – Toroňské kúpele – Veľká Tŕňa – Malá Tŕňa – vyhliadková veža Tokaj – Černochov – Cejkov – Kašov – Novosad – Zemplínsky Branč – Kožuchov – Trebišov

Z domáceho Trebišova odchádzam poľnou cestou cez Trebišovskú tabuľu smerom k lesíku v časti Čongov, ktorý sa nachádza juhozápadne od mesta, aby som sa vyhol premávke na štátnej ceste na Slovenské Nové Mesto. Nazriem do samotného lesíka kvôli predstave, čo všetko tam práve teraz v jari rastie a kvitne. Nakoniec v ňom objavujem pekne kvitnúce konvalinky a po jeho okrajoch tiež iné jarné kvety. Na poliach je vidieť pasúce sa srnky, ktoré sa po mojom priblížení rozpŕchnu po okolí.

Z lesíka Čongov sa vraciam po poli zakvitnutom žltými kvetmi repky olejnej späť na poľnú cestu a smerujem si to k dedine Úpor, ktorú nemám podrobnejšie zmapovanú. Prechádzam okolo kóty 151 m, kde sú umiestnené dva vykrývače mobilných signálov. Prašnou poľnou cestou zjazd do dediny netrvá dlho a som pri železničnom priecestí, ktorým vchádzam do dediny Úpor. Vľavo je vidieť železničnú stanicu. K tej však nejdem. Viac ma zaujímajú sakrálne stavby, iné historické a súčasné miesta v dedine, ktorou budem prechádzať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zemplínska Nová Ves - Úpor

Dedina v okrese Trebišov pri železničnej trati spájajúcej Michaľany a Trebišov. O jej histórii sa nebudem rozpisovať, to si môže čitateľ nájsť na obecnej stránke. Prejdem cez jej ulice, aby som sa dokázal v nich orientovať. Do výšky vypínajúce sa veže kostolov sú najlepšie navigačné body. Najbližšie od prechodu železničnej trate mám ku kostolu smerom na západ, ale musím to obísť cestami, kým sa k nemu dostanem. Stojím pred gréckokatolíckym chrámom v neobarokovom štýle s prestavbou veže z roku 1935. Od neho pokračujem ulicou k obecnému úradu, za ktorým je futbalové ihrisko. Narýchlo pokračuje obhliadka okolo úradu a po chvíľke sa zastavujem pri rímskokatolíckom kostole. Miniem družstvo a prechádzam cez trať a smerujem si to do ďalšej obce po štátnej ceste. Premávka je na ceste slabá, a tak pohodlne šliapem do pedálov. Po chvíľke vchádzam do Zemplínskeho Klečenova, ktorý tiež patrí do Zemplínskej Novej Vsi.

Zemplínsky Klečenov

Zemplínsky Klečenov (125 m) ležiaci v JZ časti Východoslovenskej nížiny sa spomína v roku 1263 ako Kulchunkatchen, v rokoch 1332 ako Keleten, neskôr ako Kelechen, od roku 1773 s názvom Klecženow, po 1. svetovej vojne od roku 1920 ako Kľačanov, v roku 1927 ho premenovali zas na Klečenov. Po roku 1948 sa menuje Zemplínsky Klečenov. Patril pod Trebišovské panstvo. Neskôr sa spojili tri obce a to Úpor, Stanča a Zemplínsky Klečenov do jednej s názvom Zemplínska Nová Ves.

Zastavujem v strede dediny pri parčíku a drevenej zvonici. Je tu zastávka a niekoľko obecných informačných tabúľ. Okolo krčmy sú umiestnené posedenia s možnosťou opekania a grilovania - "Oáza oddychu". Novo zrekonštruovaný kultúrny dom tiež svedči o činnosti a životaschopnosti zemplínskej dediny. Pred ohradou parčíka stojí kríž postavený v roku 1996. V blízkosti je rímskokatolícky kostol. Pri jednom z obytných domov na opačnej strane od kulturáku je v oplotení umiestnená kaplnka.

Po hlavnej ceste sa dostanem k družstvu pri ihrisku a po pár zatočeniach do pedálov odchádzam z dediny a smerujem si to ku križovatke na Komarove, vzdialenej asi 2 km, aby som sa na kruhovej križovatke stočil južným smerom na Slovenské Nové Mesto. Mierny zjazd k potoku Chlmec a potom zas mierne nahor vchádzam prudšie stúpajúc po 3 km do dediny Veľaty.

Veľaty

Ležia na okraji Zemplínskych vrchoch v ich severnej časti pod Halovskou horou. Spomínajú sa v roku 1220 vo Varadínskom registri ako Villa Velchea, historickým vývojom prechádzal aj názov obce. 1417 sa volala Velethe, 1786 Welatin, a názov Veľaty je od roku 1927. Spomeniem neexistujúci kaštieľ rodiny Andrašiovcov, ktorý 1928 vyhorel a z ruín dnes nič nezostalo. V 19. storočí tu boli kúpele pri prameni so slanou vodou. Prameň bol upravený a leží v juhozápadnej časti sto metrov od železničnej trate. Je tam možnosť posedieť si. Dnes k nemu však nepôjdem.

Hneď po odbočení do dediny miniem potraviny a krčmu a už sa zastavujem pri parčíku pod rímskokatolíckym kostolom. V parčíku je menšie jazierko a studňa. Niekoľko starých stromov a nové chodníky. Hneď nad parčíkom je základná a materská škola. Uličkou vedľa MŠ sa pustím nahor a potom odbočiac vľavo mierne stúpajúc sa dostanem k gréckokatolíckemu chrámu. Zastavujem sa a urobím si niekoľko záberov. Klesám dole úzkym chodníkom povedľa kostola a potom sa napojím na červenú trasu, ktorá ma bude v niektorých úsekoch počas jazdy sprevádzať.

Šliapuc nahor sa dostanem na hlavnú ulicu a štátnu cestu, kde sa odbočiac vpravo smerom ku kempingu Mária Veľaty stúpajúc hore cestou v plnej premávke. Stúpanie mám za sebou a vidím budovu a chatky kempingu. Niečo do 200 m pred odbočujem a tu pribúda na smerovníku značka jednej z tokajských cyklotrás. Lesnou cestou okrajom lesa mierne stúpam až sa po chvíľke dostanem do lesa a pokračujem lesnou cestou ďalej. Hneď na začiatku po vstupe je rampa. Cez deň je otvorená, ale býva uzamknutá.

Zastavujem na chvíľku na Grófskej lúke s tabuľou o muflónoch a danieloch, ktoré v lesoch Zemplínskych vrchov žijú. Cesta sa mierne vlní, ale vôbec to nie je náročné. Po 3 km som pri bývalých Toroňských kúpeľoch. Z nich nezostalo nič. Dnes tu pri potoku stojí menšia budova, kde bola kúpeľňa. Pod strechou sa dalo prespať, ale je riziko pádu. Prístup je len po položených doskách. Budova je situovaná dole hneď nad potokom. Hlavná budova chaty Lesov SR je na lúčke, kde je drevený sklad sena a menšia budova drevárne. Na lúke rastú statné dubiská. Pred bránou je smerovník cyklotrás a turistických trás. Červená medzinárodná trasa vedie priamo do Veľkej Tŕne a potom pokračuje cez Karlov dvor do Slovenského Nového Mesta. Žltá sa potom odkloní od červenej a ide do sedla pod vrchom Rozhľadňa (najvyšší bod minipohoria) a pokračuje do dediny Veľká Tŕňa.

Cyklotrasa, ktorou pôjdem, smeruje po panelovej ceste k tufovému lomu . Tesne pred ním odbočuje vľavo na lúky a polia, kde po poľnej ceste ma privedie na zákrutu štátnej cesty prichádzajúcej od dediny Čerhov, ktorá je červenou cyklotrasou. Počas cesty poľom mám nádherný výhľad na okolie a Zemplínske a Slanské vrchy a v jednom mieste je vidieť hrad Fuzér. Stojí tu prícestný kríž a smerovník odbočenia cyklotrás. Zo zákruty cesty sa otvára pohľad na vrcholky.

Veľká a Malá Tŕňa

Krátkym zjazdom sa dostanem do dediny a zastavujem pri prvom rímskokatolíckom kostole, ktorý mám cestou do centra. Cvak, cvak a zastavujem pri smerovníku pred OcÚ. Pozerám na turistický i cyklistický smerovník. Infotabule dve o cyklotrasách v Tokaji a jedna pri úrade o gotickej, železnej a vínnej ceste. Pokračujem ku gréckokatolíckemu chrámu s infotabuľou a potom červenou cyklotrasou necelé 2 km a z diaľky vidím vežu reformovaného kostola v Malej Tŕni.

Vchádzam do dediny, kde pri pivniciach z pravej strany sa napojí zelená cyklotrasa prichádzajúca od Čerhova. Prechádzam okolo pivníc a zastavujem sa pri jednej so zameraním na históriu. Je tu zopár sudov, lis, prístrešok a posedenie. Vraciam sa späť okolo vinárskych závodov na hlavnú cestu k staršej budove s nápisom "In vino veritas". Pokračujem do centra dediny. V jednom z dvorov je urobená drevená zvonica a som pri OcÚ v Malej Tŕni. Prechádzam na druhu stranu potoka k smerovníku a infotabuli. Pri nej je umiestnený stojan s cyklonástrojmi k oprave. Je tu zvláštny drevený smerovník, označujúci smer k reštaurácii a k vyhliadkovej veži vo viniciach. Opúšťam dedinu a zastavím sa až pri odbočke značky do Slovenského Nového Mesta s prístreškom. Tu odbočuje zelená cyklotrasa do Ladmoviec. Zároveň je tu umiestnený prístrešok na oddych.

Pokračujem po červenej a zastavujem sa pri nádhernej dominantnej vyhliadkovej veži na okraji vinice v podobe suda vytvoreného z dýh. Na informačných tabuliach je niečo o výrobcoch vína v oblasti, o Tokaji, ale aj o veži. Aj keď mám zdola veľmi pekný výhľad, nedá mi to, aby som nevystúpal na vrchol veže a tak sa rozhliadol po okolí. Slanské vrchy - Zempléni-hegység - Zemplínske vrchy a dedinky na okolí sú ako na dlani. Nádherný je výhľad k vrcholku s vežou na Magas hegy a Nové Mesto pod Šiatrom (Sátoraljaújhelyi). Na našej strane je to Slovenské Nové Mesto. Rozsiahle vinice Tokaja, zelenajúce sa polia s rastúcimi plodinami a žlto kvitnúca repka olejná dotvárajú farebnosť výhľadu. Slanské vrchy vidieť až po časť okolo Strechového vrchu. Dole naokolo kvitnúce jarné kvety svojou rozmanitou vôňou dráždia pachové bunky nosa.

Schádzam dole z vyhliadky a pokračujem trocha horšou cestou pomedzi vinice smerom na Černochov. Ten je však ešte zopár kilometrov vzdialený od veže. Hore som si trocha oddýchol, a tak môžem opäť naplno šliapať do pedálov, v rámci toho, čo mi dovoľujú podmienky časťami rozbitej cesty pomedzi vinice. V jednom mieste pri posedení pod malou čerešňou je spojovacia cyklotrasa. Od nej pomaly vidím k dedine Černochov a čaká na mňa miernejší zjazd do dediny. Táto časť cesty je v najhoršom stave, a tak je treba sledovať a brzdiť, aby som si neprivodil nedajbože úraz alebo poškodenie bicykla. Som v dedine a zastavujem sa pri pamätníku medzi žlto kvitnúcimi krikmi neďaleko cintorína s posedením. Pri maďarskom popise je letopočet 1968. Neskôr si zisťujem, že je to pamätník obetiam druhej svetovej vojny. Urobím si prestávku na jedlo, aby som vzápätí mohol pokračovať hore dedinou k parčíku pred reformovaným kostolom. Na okraji parčíka je odpočívadlo, smerovník a informácie o cyklotrasách Tokaja.

Černochov

Menšia dedina schovaná v Zemplínskych vrchoch na ich juhozápadnom úpätí. Existovala tu lúčka s poniklecmi, ale pri mojich snahách ju nájsť, sa mi to nepodarilo. Neskôr sa dozvedám, že išlo len o niekoľko jedincov a zub času a hlavne zanedbaná starostlivosť o ňu bol príčínou zániku. Dedina existovala v roku 1298 ako Chenohou. Vinohradníctvo sa spomína v roku 1715. Kostol, ktorý je hneď oproti parčíku, je z roku 1793 a je reformovanej cirkvi.

Odchádzam (vpravo) z dediny a smerujem si to k hlavnej štátnej ceste z Borše do Cejkova. Odbočujem na cestu vľavo a začínam stúpanie lesom na sever a neskôr sa točiac na SV (snmer Cejkov). Pred vstupom do lesnej časti sa ešte obzriem späť, aby som sa potešil pohľadom k Magas hegy. Dosiahnutím najvyššieho bodu len klesám až sa zastavím pri bývalom pionierskom tábore, kde je nápis súkromný majetok a niektoré drevené chaty sú zbúrané. Cestou k dedine zastavujem pri kaplnke po pravej strane, kde si trocha oddýchnem. Mám za sebou ďalších 5 km z trasy a aj keď dedinu Cejkov poznám, prebehnem si v nej najkrajšie miesta.

Cejkov

Nebudem sa rozpisovať o histórii, tú som opísal, keď som prechádzal Zemplínske vrchy ku kempingu Mária vo Veľatoch. Dnes len na rýchlo zájdem k pravoslávnemu chrámu s modrými kopulami. Ďalej to bude gréckokatolícky chrám a bohoslužobné miesto v parčíku s oltárom neďaleko Hradného vrchu (Várhegy), kde niekedy stál Cejkovský hrad. Zastavujem sa pri ďalšom rímskokatolíckom kostole, kde odbočujem vľavo a prichádzam do centra obce, kde je sústredené všetko potrebné. Obecný úrad, kultúrny dom, škola, obchody a cintorín. Pri obchodoch a krčme je pamätník gen. Milanovi Rastislavovi Štefánikovi (busta). Odchádzam povedľa cintorína a čaká ma posledné dlhšie stúpanie nahor smerom k dedine Kašov. Na vrchole stúpania sa zastavím pri prícestnom kríži z roku 1943 a potom sa z otvoreného priestranstva dostávam do lesnej časti, kde nasleduje zjazd dole. Horšia kvalita asfaltu ma núti k obozretnosti. Som dole a zastavujem pri kaplnke s pravoslávnym krížom s kvitnúcimi gaštanmi. Okolie je pekne upravené. To som na okraji dediny Kašov, do ktorej vchádzam. Vľavo mám futbalové ihrisko a vpravo menšiu kaplnku.

Kašov

Leží na svahoch Zemplínskych vrchov v ich severovýchodnej časti vo výške 159 m. Prvá písomná zmienka je z roku 1298 ako Kasow. V roku 1390 ako Kassow a neskôr sa vracia k prvému názvu. Od roku 1920 sa menuje Kašov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinárstvom. Prvými majiteľmi bolo Lossoniovci. Poďme sa previesť dedinou. Na križovatke v centre dediny sú dve drevené sochy pred bytovým domom a vľavo za obecným úradom malý park na okraji, ktorého je socha ukrižovaného Ježiša. Na jeho druhom konci je detské ihrisko. Vedľa úradu je pódium. Zo sakrálnych stavieb sa zastavujem pri rímskokatolíckom kostole svätého Jána Nepomuckého z roku 1816 a pri pravoslávnom chráme Preobraženija Hospoda Isusa Christa. Dostávam sa na okraj dediny. Cestou k Novosadu sa predo mnou otvára panoráma. Vľavo zablúdi pohľad k Zemplínskym vrchom a vpravo mám zas vrcholok Veľkého vrchu nad Brehovom a celý tiahnuci sa hrebeň Avaš od Sirníka po Hraň. Počas jazdy zaregistrujem prícestný kríž a vchádzam do Novosadu.

Novosad

Nachádza sa v juhozápadnej časti Východoslovenskej nížiny. Prvé zmienky sú z roku 1254, ale podľa vykopávok osídlenie existovalo v neolite. Prvý názov bol Vylak a prešiel niekoľkými zmenami, až kým sa v roku 1948 nepremenovala na Novosad. V 15. - 18. storočí bola dedina mestečkom, o čom svedčia pečate. Po vjazde do dediny sa dostávam najprv ku ZŠ a vedľa nej je pri križovatke gréckokatolícky chrám z roku 1795. Pokračujem dedinou a zastavujem sa v jej centre pri OcÚ, pri ktorom je pamätník bojujúcim počas druhej svetovej vojny. V križovatke ciest od Hrane je postavený reformovaný kostol, ktorý tu stál už v roku 1500 a do klasicistickej podoby sa dostal v roku 1805. Pokračujem dedinou severným smerom k ostrej zákrute smerom na západ a povedľa výrobne krmív a kovošrotu sa dostanem na jej okraj a po pár sto metroch ku križovatke a na obchvat, ktorým budem pokračovať asi 15 km domov. Mám pred sebou ešte dve dediny, a to Zemplínsky Branč a Kožuchov, ale v tých sa nebudem zastavovať. Dôkladnejšie som si ich prešiel počas inej cykloturistiky dolným Zemplínom. Posledné kilometre mestom Trebišov a môžem zhodnotiť dnešok.

Záver

Aj keď putovanie bolo o niečo dlhšie, bolo o to zaujímavejšie. Podstatné, že som chcel prejsť časť z cykloturistických trás Tokaja v Zemplínskych vrchoch a tak si to zapamätať zo sedla. V peknom májovom slnečnom počasí som počas celého dňa prechádzal podstatnú časť podhoria Zemplínskych vrchov. Spoznal som niektoré nové dediny a ich okolie, históriu, ale aj súčasnosť. Aj keď dosť unavený, ale s množstvom zaujímavých poznatkov som strávil deň. Nádherné výhľady, ktoré som mal počas jazdy, ale aj z vyhliadkovej veže Tokaj budú dlho rezonovať v mojej pamäti. Aj keď som prevažne peší turista, tak dnes som mal možnosť zažiť niečo iné. Iným pohľadom zo sedla bicykla. Túžba spoznávať nové ma vždy bude posúvať dopredu putovaním po nádhernej vlasti vzdialeného či blízkeho okolia.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek