Na úvod malá poznámka. Nešla som ako na pretekoch. Môj zámer bol prejsť trasu, navštíviť zaujímavé miesta a trocha si oddýchnuť. 70 kilometrov za deň bolo pre mňa dosť a celá moja cesta trvala štyri a pol dňa. Keďže som išla na prelome apríla a mája, noci boli chladné, vždy som spala pod strechou (obvykle stanujem, alebo spím v hojdacej sieti – hamake). Od Slovenského Nového Mesta do Humenného som si trasu vyznačila sama. Z Humenného do Przemyślu, kde moja trasa končila, vedie cyklochodník „Po stopách príhod dobrého vojaka Švejka". Išla som iba po asfaltkách.

1. deň: Slovenské Nové Mesto – Nižný Žipov – Trebišov (37 km)

Zo Skalitého do Slovenského Nového Mesta som prišla až o pol tretej popoludní kvôli meškajúcim vlakom. Neprekáža mi to, teším sa, že vlaky vôbec idú. Aj v Poľsku momentálne rekonštruujú železničné siete, u nás ale rekonštruované trasy zatvárajú a otvárajú ich iba počas zimných a letných prázdnin. A preto som na Slovensko musela ísť cez Skalité pri Čadci, hoci bližšie by som to mala cez Poprad či Starú Ľubovňu.

Začínam na maďarsko – slovenskej hranici, ktorá oddeľuje maďarské mesto Sátoraljaújhely od Slovenského Nového Mesta. Ako vieme, Švejk prišiel do Nového Mesta pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) vlakom z Budapešti a tu sa jeho vlak zastavil na železničnej stanici. Potom prešiel dnešnú hranicu a cez Lastovce pokračoval do Trebišova.

Ja smerujem na cestu č. 79, ktorá je momentálne tiež v rekonštrukcii. Je piatok popoludní a dúfam, že kamióny už nepôjdu. Počula som veľakrát, ako sa Slováci sťažujú na to, že vodiči kamiónov na ceste nerešpektujú cyklistov. Ja by som povedala, že u vás to nie je veľmi zlé. Na celej trase cez Slovensko ma len jeden kamión predbehol bez toho, aby dodržal bezpečný odstup, a bolo to práve na tejto ceste.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po 16 kilometroch odbočím doľava do obce Luhyňa a konečne zídem z cesty č. 79. Teraz ma čaká 6,5 km príjemnej jazdy cez Michaľany a Lastovce až do Nižného Žipova, kde začína jazda do kopca, teda drina. Toto je najťažší úsek dňa, a keď dosiahnem najvyšší bod dnešnej trasy, čaká ma veľmi príjemná jazda z kopca. Potom ešte kúsok cez Čelovce a Malý Ruskov a tesne pred Trebišovom sa znova iba na chvíľočku napojím na cestu č. 79. Z tejto cesty odbočím doľava do centra mesta, ďalej pokračujem na železničnú stanicu a tu moja dnešná túra končí.

2. deň: Trebišov – Michalovce – Humenné (66 km)

Ráno úplne náhodou stretnem kamaráta z VhT stretnutí organizovaných Prešovským vysokohorským klubom. Jožo je Trebišovčan a veľmi dobre pozná svoje mesto. Vezme svoj bicykel a urobí mi krásnu cyklistickú exkurziu. Navštívime veľmi pekný mestský park s Mauzóleom grófa Andrássyho a zachovalými zrúcaninami hradu, prejdeme cez pekný mostík, popozeráme zvonka (bol zatvorený) kaštieľ Andrássyovcov a staré poľnohospodárske zariadenia. Od Joža sa dozviem o vzácnych trebišovských kostoloch a o cukrárni. Vďaka takémuto sprievodcovi teraz viem, že Trebišov nie sú iba bytovky, ale naozaj zaujímavé a krásne mesto. Potom ma ešte Jožo sprevádza do obce Vojčice a tu sa rozlúčime.

Za Vojčicami musím ísť kúsok cestou č. 8, potom sa mi už podarí držať na vedľajších cestách. Idem cez Trhovište, Bánovce nad Ondavou a Laškovce. Konečne stretnem nejakých cyklistov – všetci idú na starých bicykloch, sú to Rómovia a pozdravujú ma. Zaujímavé, že keď Švejk išiel cez Slovensko, stretával Maďarov, Slovákov, Rusínov, Židov a Poliakov, avšak nestretol žiadneho Róma.

Po 25 km od Vojčíc prídem do Michaloviec. Švejkov vlak cez Michalovce iba prešiel a zastavil sa až v Humennom. Ja sa v Michalovciach na chvíľu zastavím na železničnej stanici. Keď ma uvidí jeden psíčkar, opýta sa, kam idem. Keď mu poviem, že idem za Švejkom, odpovie, že Švejk je predsa fiktívna postava. Asi to v slovenčine zle vysvetľujem, lebo aj môj poloninský kamarát, keď som mu napísala, že chcem ísť za Švejkom na bicykli, mi odpísal, že veď on je už mŕtvy.

Z Michaloviec som sa znova musela napojiť na rušnú cestu. Po piatich kilometroch odbočím doľava do obce Suché a odtiaľ je to veľmi príjemná trasa. Vo vzduchu cítiť kvitnúcu repku, naokolo sú krásne výhľady, iba občas prejde auto. Ľahko šliapem do pedálov a pozerám na Zemplín z bicyklového sedla, tento kraj sa mi veľmi páči. Aj keď nejaký kúsok trasy ide do kopca.

Cez Lesné a Strážske prídem do obce Brekov. Tu sa už cítim ako doma, veď túto oblasť dobre poznám. V Brekove sa nachádzajú zrúcaniny hradu. Hrad je na vysokom kopci a chodník, ktorý naň vedie, je trocha náročný. Ale odporúčam ho aj tak navštíviť, lebo stojí za to.

Hneď za Brekovom je Humenné. Šliapem do pedálov silnejšie, ako keby som sa nevedela dočkať stretnutia so Švejkom. O chvíľu som na železničnej stanici pri jeho soche. V Humennom nadporučík Lukáš potajomky poslal Švejka po koňak. Na ceste späť dobrý vojak stretol poručíka Duba, ktorému povedal, že nesie vo fľaši vodu a na dôkaz, že to je voda, ten alkohol celý vypil. Potom mu ukázal studňu, z ktorej údajne nabral vodu, a preto sa pri soche nachádza hydrant. Pri tejto soche začína cyklochodník „Po stopách príhod dobrého vojaka Švejka". Značený je pásovými značkami čiernej a žltej farby a piktogramom hlavy Švejka, ktorú nakreslil Josef Lada.

3. deň: Humenné – Medzilaborce – Laborecký priesmyk / Przełęcz Radoszycka – Komańcza (70 km)

Je nedeľa a toto je prvý deň, kedy vyrážam už o ôsmej. Cesta je celkom rovná a vedie takmer celý čas pozdĺž koľají. Pri odbočke na Udavské začína pršať, tak si oblečiem pršiplášť. Dážď mi neprekáža, už som ho zažila. Keď však prídem do Krásneho Brodu, začína lejak. Rýchlo si pozriem pozostatky starého monastyra (kláštora) a smerujem na Medzilaborce. Lejak pokračuje, tak už čakám iba na železničnú stanicu, aby som sa mohla zachrániť pred dažďom.

Na stanici v Medzilaborciach stojí ďalšia socha Švejka. Tu sa predsa zastavil vlak dobrého vojaka a v tomto meste sa odohráva scéna, v ktorej chcú vojaci kúpiť od Rusínov ošípané. Ja sa zastavím kvôli dažďu. Dám si suché ponožky, suché topánky a opätovne si uvedomím, ako málo človek potrebuje, aby sa cítil dobre.

Keď skončí dážď, pokračujem na mojej dnešnej trase. Ešte pred Palotou ma zastavia Poliaci, ktorí idú autom a opýtajú sa, či som videla v meste nejaké otvorené potraviny. V Poľsku sú v nedeľu obchody zatvorené, tak keď ma minú ešte dva poľské autá, predpokladám, že prišli tiež kvôli nákupom.

Z Medzilaboriec vlak dobrého vojaka išiel cez Lupkovský priesmyk, kde mali vojaci obed. Asfaltka tu ale nie je, cyklochodník ide cez Palotu a ďalej na Laborecký priesmyk. Od Paloty na sedlo je najnáročnejší úsek slovenskej časti trasy – má 3 kilometre a stále ide do kopca. Viac-menej v polovici toho úseku sa nachádza vojenský cintorín, je udržiavaný a pripomína, že 1. svetová vojna nebola o Švejkovi, ale o tisícoch padlých vojakov.

Keď dosiahnem Laborecký priesmyk, na vrchu čaká ma odmena – až do Radoszycov ide trasa z kopca. Teším sa ale iba chvíľu, lebo znova začína pršať. V Radoszyciach dážď prestane, tak navštívim starú drevenú cerkev. Potom sa zastavím až v Komańczy a tu si nájdem nocľah. Pozriem si tiež ďalšiu starú drevenú cerkev a ďalší vojnový cintorín.

Občas mi nejaký Slovák napíše, či by som mu mohla pomôcť rezervovať ubytovanie v Poľsku. Zavolať a opýtať sa na nocľah, to pre mňa nie je žiaden problém. Problém je nájsť ubytovanie na internete, lebo časť ubytovacích miest na internete nie je. Ja si väčšinou nerobím rezerváciu (okrem Tatier, kde sú vždy návaly ľudí), a keď prídem do obce, kde chcem nocovať, až vtedy hľadám ubytovanie. Ešte sa mi nestalo, že by som niečo nenašla, ba čo viac – obvykle mi ponúknu nocľah hneď na prvom mieste, ktoré nájdem. Píšem to preto, aby sa Slováci netrápili, že nemajú rezerváciu. Stačí nájsť tabuľku s nápisom Noclegi (nocľahy) a opýtať sa na ubytovanie. V juhovýchodnom Poľsku, cez ktoré prechádza Švejkov cyklochodník, sú ceny oveľa nižšie ako u vás: od 60 do 120 zlotých za jednu osobu za jednu noc, pričom 60,- zl. som zaplatila za izbu s kúpeľňou a televízorom.

4. deň: Komańcza – Mokre – Sanok – Tyrawa Wołoska (67 km)

Ak si niekto myslí, že trasa po stopách Švejka cez Slovensko je náročná, mal by prísť do Poľska. Vlastne až tu začína skutočná drina. Od hranice so Slovenskom až do Przemyślu trasa vedie doslova neustále hore-dole okrem jediného úseku. Kopce vedia byť vysoké a cesty veľmi kľukaté. A ešte vás občas míňajú kolóny áut. Od Radoszyc až do konca mojej túry mi stále chýbali kľudné vedľajšie slovenské cesty.

Úsek z Komańczy cez Rzepedź (tu sa nachádza ďalšia stará drevená cerkev) je celkom ľahký a toto „hore” ešte nie je „veľmi hore”. Potom dorážam do obce Szczawne a tu odbočím vľavo, ešte kúsok idem pozdĺž koľají a hneď začína makačka. Na ceste stretnem skupinu cyklistov, zdravíme sa. Však sú to sakwiarzi ako ja.

Sakwiarz je poľský výraz pre cykloturistu, ktorý cestuje aspoň pár dní a na bicykli má cyklistické vodotesné brašne. Názov sakwiarz pochádza od slova sakwa – cyklistická brašňa a ja by som to do slovenčiny preložila ako cyklobrašniar. Sakwiarz vezie okrem brašní často aj stan, lebo v ňom obvykle nocuje. V Poľsku je veľmi populárne stanovanie na gospodarza (doslova: na hostiteľa). Robíme to tak, že sa v dedine opýtame miestneho, či môžeme prenocovať v stane na jeho dvore. Obvykle s tým súhlasí prvý opýtaný. Existuje ešte bikepaker (od anglického slova bikepacking) – cyklistický minimalista. Ten spí v hamake v lese.

Po dlhšej jazde hore-dole pri smerovníku „Morochów 10 km" odbočím doprava (trasa je na tomto úseku zle označená, preto upozorňujem na smerovník) a po ďalšom dole-hore cez dedinu Wysoczany sa znova napojím na koľajnice. Toto je jeden z najkrajších úsekov celej cesty: napravo tečie meandrujúca rieka Oslava (Osława), naľavo sa nachádzajú koľaje, po ktorých išiel Švejkov vlak a v strede je asfaltka, ktorou pokračuje cyklochodník. Autá tu jazdia veľmi zriedkavo, je kľud, cesta jemne klesá, šliapanie do pedálov sa stáva veľmi príjemným. Celý tento úsek má niečo vyše 7 km.

Pred dedinou Morochów (tu je tiež stará drevená cerkev) sa rozlúčim s koľajami a potom znova hore-dole prídem do obce Zagórz, kde sa napojím na rušnú cestu vedúcu do Sanoku. V Poľsku je predĺžený víkend, na ceste sú zápchy. Idem teda chodníkom pre chodcov a v Sanoku som rýchlejšie ako vodiči a ich autá.

Hneď na začiatku mesta mi cestu skríži čierna mačka – onedlho sa dozviem, čo mi to prinesie. Zatiaľ smerujem do centra (znova drina hore), kde sa nachádza ďalšia socha dobrého vojaka. Tu si pozriem tiež hotel „Pod troma ružami", v ktorom Švejk našiel opitého poručíka Duba, keď trávil čas so slečnou Elly, potom idem na námestie a tu si urobím prestávku.

Sanok je bývalé haličské mesto. Jeho názov je odvodený od rieky San, pretekajúcej mestom. Stará časť mesta leží na kopci, nachádza sa tu krásne námestie s úzkymi uličkami, hrad, vzácne kostoly. Na druhej strane rieky sa rozprestiera obrovský skanzen s "haličským mestečkom" a rusínskymi chyžami. Stojí za to zastaviť sa tu aspoň na pár hodín.

Ešte si pozriem železničnú stanicu, kde končí Švejkova vlaková túra (odtiaľ dobrý vojak pokračuje peši) a vyrážam zo Sanoku. O chvíľu už viem, čo mi prinesla čierna mačka – pokazila sa mi jedna brzda. Trápim sa, lebo predo mnou je najhorší úsek celej trasy – veľmi kľukatých a strmých 11 km. Začína pri dedine Wujskie, najprv je to 6 km stále hore (veľmi, veľmi hore) a potom 5 km stále iba dole (veľmi, veľmi dole). Ak je cesta veľmi kľukatá (táto má 18 zákrut na dĺžke 4 km), bicykel je ťažký (bicykel sakwiarza vie byť ťažký a kvôli tomu veľmi rýchly), a ešte chýba jedna brzda, treba dávať pozor, aby sa v zákrute dolu kopcom bicykel nevymrštil do priestoru a nestal sa lietadlom. Cestu hore som akosi zvládla, na niektorých úsekoch som bicykel tlačila. Cesta dole ma stála veľa nervov a celý čas som rozmýšľala, ako to bude, ak sa mi pokazí aj druhá brzda. Vydýchla som si, keď sa "strmé dole" skončilo.

Celý úsek vedie cez Góry Słonne a na jeho najvyššom bode sa nachádza rozhľadňa, z ktorej vidno Slovensko a Ukrajinu, tak odporúčam sa tu zastaviť a dlhšie si oddýchnuť.

Dole na konci kľukatej cesty leží dedina Tyrawa Wołoska. Odtiaľ išiel Švejk do obce Liskowate hľadať nocľah. Ja do Liskowateho pôjdem zajtra.

5. deň: Tyrawa Wołoska – Liskowate – Krościenko – Przemyśl (88 km)

Prakticky prvých 15 km dnešnej časti sa ide väčšinou hore, občas aj veľmi hore. Našťastie drinu mi odmenia úseky dole, aj keď sú krátke a príliš rýchlo končia. Trasa tadiaľ vedie stále priamo a prechádza dedinami s novými stavbami, poľami, občas lesom. Nič tu nie je.

V dedine Ropienka odbočím doľava a prídem do dediny Wojtkówka, v ktorej odbočím doprava a napojím sa na rušnú cestu vedúcu k poľsko-ukrajinskej hranici v Krościenku. Cestou ide veľmi veľa ukrajinských odťahovacích vozidel a každé z nich vezie dve osobné autá a smeruje k hranici. Vyzerá to tak, ako keby Ukrajinci momentálne najviac potrebovali osobné autá.

Prejdem 8 km a som v dedine Liskowate. V Haškovom románe si prečítame, že tu sa nachádzala krčma, kostol, za kostolom včelín a liehovar, Židia mali kravy a v dedine žilo veľa poľských šľachticov. Popravde vtedy to bola bojkovská (rusínska) dedina, je celkom možné, že v dedine bola aj krčma a žila tu nejaká židovská rodina. Dnes má Liskowate iba pár domov. Zo starých čias sa zachovala gréckokatolícka cerkev z prvej polovice 19. storočia, ktorá je momentálne v rekonštrukcii.

O 4 km ďalej sa nachádza Krościenko, cez ktoré Švejk prešiel do Felsztynu. Kto čítal román, ten vie, že potom sa dobrý vojak dostal do zajatia a ako zajatec prišiel peši do Przemyślu. Ja sa zastavím v Krościenku iba na chvíľu a potom tou istou rušnou cestou prídem cez Liskowate do dediny Jureczkowa (ktorá sa nachádza medzi dedinami Wojtkówka a Liskowate). Tu odbočím doprava hore, kde pokračuje cyklochodník. Samozrejme, tadiaľ Švejk nešiel, ale chodník je vyznačený pre tých, ktorý chcú ísť do Przemyślu. Trasa ide stále hore-dole, a hoci vedie vedľajšími cestami, stretávam veľa áut, lebo tadiaľto sa ide do populárneho a luxusného hotela v obci Arłamów.

Keď už prejdem dediny, konečne si oddýchnem od civilizácie, lebo značný kus cesty ide hustým lesom. Toto je časť Pogórza Przemyskieho (Przemyské pohorie) a podľa milovníkov prírody je to momentálne najdivokejšia časť Poľska. Hneď za Arłamowom míňam pri lese tábor, v ktorom si veľmi mladé dievčatá varia obed. Vidím transparent s nápisom „Chceme Turnický národný park". Dievčatá mi ponúknu kávu a chvíľu sa porozprávame. Dozviem sa, že sú z rôznych kútov Poľska a prichádzajú sem už dva roky, lebo chcú zachrániť tunajšiu divočinu. Jedna z nich mi povie, že miestni sú proti parku, lebo sa boja, že im to zoberie prácu a zárobok. Neverí, že tu vznikne park, ale protestuje, lebo sa nechce vzdať. Nechám dievčaťom moje vegánske keksíky a idem ďalej do dediny Makowa, kde konečne nájdem potraviny a kúpim si vodu.

V dedine Makowa ma vítajú transparenty s nápismi: „Nechceme Turnický národný park" a „Nechceme ekoteroristov". Ekoterorista je teraz v Poľsku veľmi populárne slovo. Vymyslel ho jeden politik kvôli protestujúcim proti ťažbe v Bielovežskom pralese a časom sa u nás stalo bežne používané. Ekoterorista je u nás človek, ktorý bojuje za prírodu a snaží sa ju zachrániť. Ekoterorista je tiež človek, ktorý nebojuje, ale verejne povie, že je proti ťaženiu lesov. Ekoteroristky sú tie dievčatá, ktoré som stretla za Arłamowom.

Z Makowej do Przemyślu je iba 25 km. Za dedinou Huwniki, pár kilometrov od Makowej, sa nachádza už posledný náročný kopec. Po takmer piatich dňoch šliapania som unavená, tak tlačím bicykel hore. Predo mnou ide ďalší cykloturista, chvíľu sa porozprávame – aj on je už pár dní na ceste, tiež je unavený a tiež tlačí svoj bicykel. Keď už prejdem tento posledný kopec, ďalšiu časť trasy zvládnem ľahko.

Do Przemyślu vstúpim cez Dobromilskú bránu, tú istú, cez ktorú vstúpil Švejk. Smerujem do centra, kde sa nachádza socha dobrého vojaka a potom sa pôjdem ubytovať. V Przemyśli trávim ešte dva dni – pôjdem po mestských stopách Švejka a navštívim časť ďalších zaujímavostí. Przemyśl je veľmi krásne mesto a dva dni je málo, aby sa dalo spoznať. Leží na šiestich kopcoch a stredom mesta preteká rieka San. Do dnešných čias sa tu zachovalo veľa starej architektúry. Obrovskou atrakciou sú dávne pozostatky Pevnosti Przemyśl obklopujúcej mesto.

Posledný deň pôjdem na železničnú stanicu, tú istú, z ktorej dobrý vojak Švejk vlakom odišiel na východ. Aj ja z Przemyślu odchádzam vlakom. Moja cyklotúra tu skončila.

Záver

Cyklochodník „Po stopách dobrého vojaka Švejka“ (Szlak „Śladami Dobrego Wojaka Szwejka“) bol vyznačený na podnet Przemyského združenia kamarátov dobrého vojaka Švejka (Przemyskie Stowarzyszenie Przyjaciół Dobrego Wojaka Szwejka), poľská časť v roku 2004, slovenská v roku 2014. Zámer iniciátorov bol vyznačiť celú trasu, ktorou prešiel Švejk, teda z Čiech cez Rakúsko, Maďarsko, Slovensko a Poľsko na Ukrajinu. Pokiaľ viem, v ďalších krajinách tento chodník zatiaľ nebol vyznačený. V Poľsku okrem cyklistického chodníka (ktorý viac-menej kopíruje Švejkovu cestu), máme ešte turistický peší chodník s dĺžkou 131 km, ktorý začína v obce Nowy Łupków, končí v obce Krościenko a vedie cez pohoria.

Podľa mňa je cyklochodník vhodný pre skúsenejších cyklistov s dosť dobrou kondičkou. Neodporúčala by som túto trasu rodičom s deťmi kvôli autám, ktorých ide hlavne na poľskej strane občas priveľa. Cez prázdniny a víkendy premáva poľský vlak „Švejk“ (Szwejk) na trase Rzeszów – Medzilaborce, cez obce Sanok, Zagórz, Komańcza a Łupków (Lupkovský tunel) a keď som ním išla dva roky dozadu, nemusela som mať rezerváciu na bicykel.

Jazyková spolupráca: Pavol Timko

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek