Zobúdzajúc sa vytopený pod mostom pod Mrvovou Kykulou, za absolútne hmlistého a oblačného rána konštatujem, aké mám v živote šťastie, že nie som vodofobik. Nielen vzhľadom na to, že je 11. 6. 2012, si pre seba ospalo mrmlem a nadávam sám sebe snáď jedenásťkrát v prečvachtanom a vodou napitom spacáku a vytopenom stane kompletne mokrý niečo o tom, že na kieho frasa som stan včera staval, keď som ho v smršti musel beztak v noci iba zbytočne ratovať. Nuž, čo vám poviem. Vzhľadom na danú situáciu a na plánovanú 120-kilometrovú trasu, ktorá ma čaká, som hneď zrána opäť nútený, tak ako predvčerom, preriecť nasledovné a rozhodne neprekvapivé slová. Do riti!