Okruh po vodopádoch

Na Hrebienok sa môžete legálne dostať dvoma spôsobmi, po svojich asi za štyridsať minút (zelená) alebo dnes už legendárnou pozemnou lanovkou za 130 Sk. Seniori netešte sa, zľavy majú len deti. Obojsmerne zaplatíte 150 Sk a dolu 40 Sk. Kroky z hornej stanice lanovky môžu smerovať do samoobslužnej reštaurácie hotela Hrebienok, hotelovej reštaurácie alebo Bílikovej chaty (tá sa medzičasom cenovou úrovňou priblížila k hotelu). Odporúčam zvoliť radšej zelenú značku, ktorá popri chate serpentínkami klesá až k Doline Studeného potoka k rázcestiu so žltou. Žltoznačený chodník vedie do Tatranskej Lesnej, po kalamite bol dlhší čas uzavretý, no v teraz je už znova priechodný. Pozor, chodníky boli počas druhého májového víkendu miestami pokryté zľadovatelým snehom a blatom. Od rázcestia je krátka zostupná odbočka k prvému z vodopádov – Dlhému vodopádu. Klasická vyhliadka z balvanov, ohradená reťazou. Postupom po žltozelenej proti prúdu potoka onedlho prídete k impozantnejšiemu – Veľkému vodopádu. Možno si ho obzrieť priamo z mostíka, ktorým vedie modrá značka do Tatranskej Lomnice. Kúsok povyše je opäť skalná vyhliadka na Malý a Skrytý vodopád. Potom už nasleduje výstup na Starolesniansku poľanu so známou Rainerovou chatou. Ešte prejdete cez malý polom, ktorý umožňuje pohľady na strmé steny Slavkovského štítu a Prostredného hrebeňa. Samotná Rainerova chata je kamenná chatka bez elektriny, ktorú osvetľujú len dve petrolejky a plynová lampa. Chatár v trekovom odeve a s goralským klobúkom na hlave je vysokohorský nosič a aj interiér chatky je múzeom s touto tématikou. Tu si môžete od manželky-chatárky zakúpiť občerstvenie, teplé jedlá z technických príčin v ponuke nie sú. Od chaty sa môžete po červenej magistrále vrátiť späť na Hrebienok. Z cesty sú výhľady na protiľahlý Lomnický hrebeň ako aj na dno pravekého plesa, ktorého hrana nevydržala nápor vôd a tak sa zmenilo na kamenistú plošinu. Tento pekný okruh zvládnu aj menšie deti a starší ľudia za asi jednu hodinu. Kto má viac síl a času, môže si odskočiť po červenej zo Starolesnianskej poľany k Obrovskému vodopádu a pokračovať ďalej na Zamkovského chatu. Trasu týmto smerom opisujem v nasledovnej časti.

Trasa

Hrebienok – Obrovský vodopád – Zamkovského chata – Lomnická vyhliadka – Skalnaté Pleso (červená značka) – Tatranská Lomnica (zelená značka). Časť trasy je zároveň náučným chodníkom.

Opis trasy

O tri štvrte na deväť vyrážame spolu so synom Matúšom po červenej magistrále. Po upršanej sobote, keď sme sa len prechádzali a vozili električkou, nastal čas na skutočnú túru. Teda aspoň na túru, ktorú by malo zvládnuť dieťa, ktoré až o mesiac dovŕši päť rokov. Deti v tomto veku nezaujímajú nadmorské výšky, prevýšenia, vyhliadkové body. Preto je treba zvoliť inú taktiku – lákavé ciele. Ako prvý poslúžil Obrovský vodopád. Kráčame po magistrále, ktorá v tejto časti len mierne stúpa. Sem-tam bezpečné snehové pole. Za Starolesnianskou poľanou chodník prudšie klesá k Studenému potoku, tu mu radšej podám ruku. Lávkou cez potok, chvíľu stúpanie a sme pri vodopáde. Syna až tak nezaujal, videl ho už ako trojročný. Viac sa mu zapáčil potok stekajúci po kaskádovej skalke kúsok povyše. Vyhlasujem ďalší cieľ: Zamkovského chata. Pomaly stúpame ruka v ruke chodníkom cez odlesnenú strž, kde sa otvárajú výhľady na Hrebienok, steny Slavkovského štítu, Veľkú Studenú dolinu a Prostredný hrebeň, oddeľujúci Studené doliny. Míňame trojicu zostupujúcich horolezcov a Matúš, nadšený premenlivou oblačnosťou, parafrázuje správy o počasí. Po chvíli dorazíme na chatu, nakuknem dnu, je plná. Nevadí, oddýchneme si a najeme sa pri potôčiku pred ňou. Ja zatiaľ premýšľam, či sa vrátiť alebo pokračovať až na Skalnaté Pleso. Však nejako to zvládneme a lanovkou sa zvezieme do Tatranskej Lomnice. Vyťahujem teda tromfa – visutú kabínkovú lanovku, ktorá síce nepremáva nad morom ako v Spidermanovi, ale nad lesami. Takže stúpame ďalej, bojového ducha udržiavam rečami o ceste do mesta Jioto a za horskými pokémonmi. Veľmi to nepomáha, stále dostávam otázku, kedy budeme pri tej lanovke.

Keď vyjdeme z pásma lesa, začína na chodníku pribúdať sneh. Je tu obrátené garde ako doteraz, len sem tam je chodník suchý. Navyše vietor, predtým tlmený lesom, zúrivo dobiedza. Čo ďalej? Z batoha zložím palice a jednu upravím pre Matúša. Poteší sa hračke, štuchá s ňou do snehu. Vysvetľujem mu, načo to je. Po chvíli to pochopí a ideme vedľa seba ďalej. Chodník je však priúzky. Pred seba ho pustiť nechcem, vietor mu fučí do tváre. Tak nakoniec vytvoríme vláčik, pravú ruku si dám za chrbát a chytím jeho ľavicu. V druhých rukách palice a ideme ďalej. Keď vystúpime na Lomnickú vyhliadku, za ktorou sa svah lomí, uvidím, čo nás ešte čaká. Chodník v traverze cez nespočetné množstvo snehových polí. Takých polí, kde sa pošmyknete a zhučíte aspoň sto metrov niekde do kosodreviny. Systémom vláčik sa prebíjame pomaly dopredu. Aspoň, že tú lanovku už začína byť vidieť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keď dorazíme na rázcestie pred Skalnatou chatou, vykukne slnko a ožiari Belianske Tatry a Malú Svišťovku. Necháme sa zvečniť okoloidúcimi na pamiatku. Som spokojný, už len pár metrov k Enciánu a sme v suchu. Chatu minieme, dorazíme do monštróznej budovy lanovky a hľadám pokladňu. Je uzavretá roletami. Od pani, ktorá upratuje na terase v bufete, sa dozvedám, že lanovka kvôli vetru nepremáva už druhý deň a ani nebude. Úsmev mi skysol na tvári. Hlavne, že včera som si v stanici pozemnej lanovky overoval, či premáva aj kabínka do Tatranskej Lomnice. Všade viseli letáčiky pozývajúce na „jedinečnú májovú lyžovačku do Lomnického sedla“. Na svahu však nebolo živej duše a v bufete pár bláznov, ktorí sa sem dotrepali pešo ako my. Čo ďalej? Zostup do Lomnice po zelenej so svojim 900 m prevýšením nie je príjemný ani v lete, vracať sa na Hrebienok sa mi však nechce. Nadávať na prevádzkovateľa dráh tiež nepomôže, oddýchneme si teda vo vykúrenej hale, najeme sa a pokračujeme ďalej. Za Skalnatou chatou na rázcestí zeleno značený chodník prudko klesá medzi kosodrevinu. Na privysokých skalných schodoch Matúša znášam dole. Inak ho stále istím rukou. Nižšie na zjazdovke je ešte hodne snehu. Pre syna je to veľká psina, zabára sa a váľa v snehu. Vyberám palice a ruka v ruke kráčeme ďalej. Chodník prekríži trasu lanovky a ešte prudšie klesá nadol. Občas sa zaborím po kolená do snehu. Veľmi opatrne schádzame po skalnato-snehovom chodníku pomedzi omladinu až do smrekového lesíka. Za ním už nasleduje zjazdovka bez snehu, to najhoršie už máme za sebou. Schádzame po lúke vedľa vleku a cez les až k medzistanici Štart. Postraší nás dážď, stanica je však uzamknutá. Už nás čaká len asfaltka až do Lomnice. Les onedlho vystrieda gigantický polom po víchrici z roku 2004. Dole pod nami je už vidieť osadu, ale asfaltka hadiaca sa úbočiami nemá konca. Mokrade medzi pňami sú pokryté kobercami žltých kvetov. Obloha sa začne zlovestne zaťahovať a o chvíľu sa dážď zmení na prudký lejak. Hodím na syna moju nepremokavú bundu, drží si ju oboma rukami ako pršiplášť. Na klzkej ceste, zablatenej od lesných mechanizmov, sa neborák pokĺzne a spadne. Znovu si v duchu nemilo spomeniem na lanové dráhy. Do Tatranskej Lomnice prídeme úplne mokrí. Našťastie električka do Smokovca je už pristavená, tak sa v nej zohrejeme.

Toto sú prvé skúsenosti môjho syna s vysokohorským terénom, čiastočne za zimných podmienok (predtým sme si len dvakrát vyrazili na vychádzky do Malých Karpát). Ani raz nereptal, že nepôjde ďalej. Samozrejme, sem-tam si posedel na kameni či na pníku. Takže nebojte sa detí, že vás „pripravia“ o hory. Len ich nesmiete od malička všade vyvážať autom a nechať stále sedieť pri televízore či počítači.

Fotogaléria k článku

+8 ďalších fotiek