Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra S Túlavými topánkami na Makovicu

Nezvyčajne pomalý nástup pani Zimy nám dovolil absolvovať aj rozlúčkovú turistiku bez brodenia snehom, ktorý by bol pre našu 14-mesačnú turistku ešte priveľkým sústom. Motiváciou na spoznávanie ďalšieho okruhu plného krás Slanských vrchov nám bolo stretnutie priateľov z geocacherskej komunity, na ktorom sme nechceli chýbať.

Vzdialenosť
14 km
Prevýšenie
+570 m stúpanie, -570 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 10.11.2012
Pohoria
Slanské vrchy
Trasa
Doprava
Košice (vlak, bus) - Herľany (bus) alebo Vranov nad Topľou (vlak, bus) - Banské (bus), provizórne parkovisko v Herlianskom sedle
SHOCart mapy
» č.1111 Košice sever (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: makovica.gpx

Trasa

Herlianske sedlo – Vyžník – Makovica – Skaly pod Pariakovou – Herlianske sedlo

Ako už tradične pri turistike s naším drobcom, snažíme sa skracovať zbytočné nástupy a vzhľadom na dodatočnú záťaž v nosiči aj prevýšenia. Inak to nie je ani v hmlisté novembrové ráno, kedy demolujem nápravy na serpentínach do Herlianskeho sedla. Provizórne parkovisko sa už zaplnilo účastníkmi zájazdu, ktorí vyrazili nejakú hodinu pred nami, takže to vcelku s radosťou zaťahujem hlbšie do lesa na rázcestie. Nasleduje taká rutinná baliaca predohra, kedy sa vychystávame na všetky možné aj nemožné scenáre, ktoré nám môže pobyt s našim drobcom priniesť.

Konečne vyrážame. Dobre, dobre, tak trochu hneď na začiatku kufrujeme, pretože príjemná lesná cestička nás zlákala na zlé chodníčky, a tak s GPS-kom v ruke snorím po značkovanej trase. Logika-nelogika, po malej zachádzke a prechode krížom cez popadané konáre sme zorientovaní na správny smer a môžeme sa už oddávať nasávaniu atmosféry lesa, akú môže poskytnúť len neskorá jeseň. Nie ponurá, ale taká, kde už o sebe vetrík dáva vedieť, no ešte stále s ním slnečné lúče dokážu zvádzať súboj o hrejivé teplo. Drobca v nosiči sme ale preventívne obliekli do chladnejších podmienok, veď na pohyb veľa možností nemá.

Šuštím lístím pod nohami, obzerám prerednuté lesy a pohodlne zdolávame malé pahorky pri našom putovaní sa sever. Ticho prerušujú len občasné úteky bielych zadkov a jedno mysteriózne stretnutie. Lebo natrafiť na chlapíka v tesilákoch, košeli, mokasínkach a s "buzitaškou" pod pazuchou je možno bežné v Auparku. No nie na hrebeni, päť kilometrov od najbližšej dediny. Okolie chodníka postupne redne, a tak sa otvárajú aj prvé výhľady. Väčšinou na západ, no "krabičkárske" súradnice postupne ukazujú aj luxusnú skalu poniže chodníka, z ktorej vidíme napenenú vatu inverznej oblačnosti, ktorá zakrýva okolie Humenného.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pri starom kríži dokonca nechýba ani stolička na posedenie. No nestíhame ju obsadiť, priebežne nás totiž predbieha skupina geofilov v snahe odhaliť umiestnenie pokladu. Laura by si aj zdriemla, no v zmesi kriku a nadšených ovácií nad objavom sa jej to veľmi nedarí. Dobre, pokračujeme teda na Makovicu, hlavný to náš dnešný cieľ. Štvrťhodinka cesty a sme tam. Z hlbín lesa sa postupne vynárajú všetky stožiare vysielačov. Maskáčový vzor patrí asi obrancom demokracie, tie zvyšné oceľové aj betónové si pravdepodobne rozdelili poskytovatelia mobilného internetu, dopravného servisu a seriálovej vaty.

Znova sme dobehnutí skupinkou turistov, a keďže sme dorazili na miesto hromadného diškurzu, tak rozkladáme svoj bufet na schodoch od miestneho majáku. Takto pracovne som si nazval najromantickejší stožiar. Bez pohybu nie je Slniečko až tak výhrevné, takže dolujeme tepelné vrstvy a prebieha ich transport z batoha na telo. Na svetlo sveta sa zázračným heslom "ham ham" dostáva aj termoska s jedlom a pitím. Na striedačku sa dopuje celá rodina a po zlikvidovaní prebytočnej záťaže hodnotíme, že je čas na ústup. Geokolegovci by radi zotrvali v družnej debate, no vietor je pre nášho drobca veľmi nepríjemný a dožaduje sa úkrytu, ktorý jej batoh nedokáže poskytnúť. Opúšťame teda partiu a v predstihu sa znova vnárame do šumu lesa na východnej strane hrebeňa. Vietor tu naozaj ustal, a tak sa môžeme bez nepríjemných pocitov venovať rodinnej prechádzke. Najprv sa držíme modrej značky, no na výraznom ohybe ju opúšťame a pokračujeme traverzovou lesnou cestou. Po chvíli nad sebou vidíme vyhliadkovú skalu, na ktorej sme pred nejakou tou hodinou stáli. Je celkom príjemné nevracať sa rovnakou trasou, najmä keď vieme, že ešte máme pred sebou objavovanie tajomstiev miestneho lesa. Cesta sa skončila, a tak je najvyšší čas poradiť sa s navigačnou mašinkou. Nachádzame sa totiž pri skalách pod Pariakovou. Na prvý pohľad vidno len skalné terasy, a tak si musíme zvoliť správne poschodie. Usudzujem, že správny smer bude tesne pod aktuálnu vrstevnicu. Hlbokým lístím prechádzame popod lávou vymodelované provy Titanicu, Carpathie a v diaľke vidieť aj Queen Mary. Po ľavej strane pre zmenu vybiehajú ostré rebrá a keď na jednom z nich rozoznám chodníček, je rozhodnuté. Na konci braliska nás čaká vzdušný výhľad na lesy obalené holandskými národnými farbami. A konkuruje im aj modrobiela fínska vlajka na obzore. Pri akcii fotím, fotíš, fotíme sa zo zvukov lesa oddeľuje vrava skupiny krabičkárov, ktorá si rozhodla doplniť štatistiku miestnych bodíkov. Spoločne objavujeme aj tento poklad a nechávam partiu na vyhliadke, nech si tiež naplnia karty fotoaparátov. Srnčími chodníčkami sa derieme k neďalekej skale. Súradnice ukazujú jednoznačne, a tak strmo klesám do skalného žľabu, z ktorého najlepšie vynikne ďalšia chuťovka, vytvorená pani Prírodou. Chvíľu hľadám najlepší uhol a zrazu v duchu vykríknem "je tam!". V pukline medzi dvoma skalami sa zjavuje kamenné srdce dopĺňajúce siluetu bozkávajúcej sa dvojice. Presne takéto "lakocinky" mám pri túlačkách prírodou najradšej. Vyskytujúce sa znenazdajky na tých najmenej čakaných miestach. Takmer nikým nepoznané, no pritom čarokrásne.

Naháňačka s roduvernými geokešermi pokračuje a moje nabádanie, nech si prídu dole obzrieť skalný útvar, veselo ignorujú. V stanici Hoštice sa dnes zjavne nezastavuje, máme spoždení... Po chvíli už spoza skaliska počujem výkrik "mám" a tak je mi jasné, že si aj my takpovediac zadarmo doplníme ďalší bodik. Pokračovanie cesty nie je úplne jasné ani starým zálesákom, no vedúci zájazdu si mančaft okamžite zorganizuje a nasmeruje ich pohľady na starú cestu hlboko pod nami. Začína sa opatrná obchádzka obrovského brala, zjavne čela sopečného prúdu. Cez napadané stromy a hromady lístia sa prebojujeme až k staručkej ceste, ktorá znova stúpa nahor. Riadny demotivátor, ktorý sa niekoľkí spolupútnici rozhodli ignorovať traverzom krížom cez les. Časovo to máme zajedno, množstvom blata na nohaviciach a kropají na čele jednoznačne vyhrávajú križiaci.

Na ceste sa znenazdajky objavujú žlté turistické značky. S oficiálnym značením KST to asi veľa spoločného mať nebude. No Slanské vrchy sú známe množstvom miestnej partizánčiny, ktorou podhorské turistické spolky propagujú tento, tak trochu zaznávaný, kút Slovenska. Osobne som zvedavý, ako sa tento živelný proces vytvárania chodníkov skončí a aký bude jeho (nielen mapový) výsledok a trvácnosť. V každom prípade sa nám po tejto ceste ide pohodlne. Hrubá vrstva lístia pôsobí upokojujúco a radosť z panenskosti terénu kazí len nevýrazná, no predsa čerstvá stopa od LKT, ktorá sa objavuje v strmších úsekoch, kde sa musel traktor do terénu aj zahryznúť.

Čakajú nás už len posledné skalné útvary, akýsi strážcovia chodníka. Dokonca nechýba ani informačná tabuľka, a tak si robíme drobnú zastávku. Laura si striedavo mrmle, drieme, ťahá ma za uši aj pozostatky vlasatej pokrývky hlavy. Mamka ju dotuje piškótami aj drevenými paličkami, ktoré s obľubou poobzerá a po desiatich minútach zahodí v sprievode hlasnej notifikácie "BAM". Čas ale pokročil, a tak je vhodné sa poobzerať aj po návratovej trase. Krátky náhľad do navigačnej mašinky a vsjo je jasno. Stačí sa držať cesty a prídeme rovno k autu. Pridávame do kroku a značne podmáčanou cestou napredujeme v ústrety záveru dnešnej túry. Ku koncu mi to už pripadá celé akési zdĺhavé a posledný kilometer už len monotónne odpochodujem. Novembrový deň sa povážlivo skracuje, no sme v cieli. Nikto nám nevypustil pneumatiky, a tak sa môžeme nalodiť do nášho naftového korábu a s pocitom príjemne stráveného dňa si vychutnávať návrat domov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie