Trasa

Starý Smokovec – Hrebienok – Nad Rainerovou chatou – Zamkovského chata – Téryho chata a späť

Od ubytovania do Starého Smokovca Kubko šliape po vlastných, aby sa trochu unavil. Samozrejme, nemôžeme len tak minúť potok pred Grandhotelom, treba sa tam trošku pohrať. Potom sa ešte zastavujeme v Horskej klubovni na trochu vody. Snažíme sa dať pár hltov aj malému, ale nie veľmi úspešne.

Náš plán výstupu, ktorý zahŕňa Kubkovu obľúbenú pozemnú lanovku na Hrebienok, prehodnocujeme hneď v Smokovci pri pohľade na autá, ktoré sa sem valia a smerujú na medvedí festival na Hrebienku. Vyrážame rovno po zelenej značke popri lanovke. Tá pri nás o minútku prefrčí s ľuďmi natlačenými ako sardinky. Obloha je bez obláčika, slnko pripeká zhora, rozpálený chodník sála teplo zdola. Ľubo nasadil vysoké tempo, nemá rád davy, a tak sa mi vzďaľuje napriek nosiču s dieťaťom na chrbte. To moja ješitnosť nedovolí, a tak fičím za nimi. Na Hrebienok sa dostávame za polhodinku. Ľubo tam do seba kopne pivko, ja vodu, ale vo festivalovom hurhaji sa dlho nezdržujeme a vyrážame príjemným chodníkom takmer po rovinke smerom k Rainerovej chate. Neďaleko smerovníka Kubko hlasným mňam-mňam upozorňuje na prítomnosť čučoriedok, a tak bohapusto porušujeme hneď dve ustanovenia návštevného poriadku, odbočíme zo tri metre z chodníka a oberáme čučoriedky, ktoré rekordným tempom končia v juniorovom brušku. Dostať do Kubka jedlo a vodu (okrem bobuľového ovocia a piškót) je všeobecný problém, a tak sme radi za tento zdroj vitamínov a tekutín.

Prichádzame k mostíku nad Studeným potokom a hneď na jednom malom prítoku vľavo v tieni zastavujeme a vypúšťame tigra z klietky. Obúvam sandálky, Kubino sa čvachce v potoku a na striedačku ho vyberáme, aby nedostal reumu, a tak hádže z brehu do vody kamienky a šťastne výska. Núkam mu vodu, ale viac než pár hltov nechce. Všetka radosť raz skončí, a tak mu vyzúvam mokré sandálky a obúvam ponožky a pevné celé topánky. Ako ho dávam do nosiča, zacítim neomylný pach z plienky. Bližšia obhliadka ukáže, že nakládka postihla aj všetky vrstvy oblečenia, ďalej plienku a moju bundu, na ktoré som ho položila. Dieťa sa pokúšame očistiť v ľadovej vode, síce len šetrne, ale jeho rev vyplaší asi všetku zver na dva kilometre okolo. Tatko v rámci možností operie veci (snáď si v tej chvíli nikto poniže nenaberá vodu), dieťa oblečiem do čistých a suchých vecí a konečne vyrážame miernym stúpaním po magistrále ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ľudí je naozaj požehnane, slnko pripeká a uľaví sa nám, keď dorazíme na Zamkovského chatu. Nápor turistov zvládajú celkom dobre. Dáme si dve polievky a nejaké pivká. Cesnačka je síce slabá, ale pre dieťa fajn, a tak sa ho snažím nakŕmiť. Celková bilancia Kubkovho obeda je žalostná, trocha vody, trocha polievky a kukuričný chlebík. Síce vieme, že keď je smädný, tak si vypýta, ale aj tak máme obavy. Je unavený a vtedy nemá význam na niečom nástojiť, lebo to má presne opačný efekt. Aspoň, že sa vybehá a pohrá.

Počasie je stále, pre drobca nastáva čas spánku, a tak sa rozhodujeme pokračovať na Téryho chatu. Rozlúčime sa s jedným z našich nízkotatranských stíhačkových ex-pretekárov, ktorý tu pracuje, a vyrážame. Malý v sedačke okamžite zaspáva, má klobúčik, striešku nad hlavou, natretý opaľovacím krémom, vetrík pofukuje. Svižne napredujeme nenáročným plynulým stúpaním voňavým ihličnatým lesom. Len mne občas vôňu prehluší vykakaný náklad zabalený v batohu, ktorý nosím so sebou až do večera.

Chodník vedie stále mierne dolinou a už pred sebou vidíme Téryho chatu na vrchole kopca, kam ešte musíme vyšliapať. Malý sa zobudí až pod stenou pri vodopáde. Opäť raz sa pokúšam naliať do neho vodu, ale po pár lyžičkách už nechce. Ešte že sme teraz v tieni, ale na chate ho musíme poriadne zavodniť. Tiež som hladná, stúpať sa mi nechce, chata sa približuje len pomaly. Výhľad do doliny je úchvatný. Vychádzame na vrch svahu, troška po rovinke popod Žltú stenu a doprava posledný výšľap na chatu. Hurá, sme tu! Kubko s tatkom boli samozrejme rýchlejší a privítajú nás potleskom. Na chate si posedíme pri pivku a polievke, porozprávame sa s ďalšou NTS pretekárkou Laurou a necháme Kubka vybehať sa. Šantí s autíčkom po celej jedálni. Konečne zje veľkú ovocnú výživu a vypije dve tretiny hrnčeka chatárskeho čaju, a tak sme spokojní. Pôvodne sme sa chceli vyvaľovať pri plese, ale pri pohľade na hodinky nás také nápady rýchlo opúšťajú. Je 5 hodín a ak chceme prísť za svetla, musíme fičať dole. Nakladáme juniora, mrkneme na nevestu so ženíchom, ktorí sa fotia na skale, fantastické obrázky, a bežíme dolu. V doline sme vzhľadom na čas takmer sami, a tak si užívame ticho a pohodu. Kubko vidí svojho prvého svišťa. Chlapi mi utekajú, ale nedá mi, musím sa niekoľkokrát zastaviť a nasať krásu doliny, ticho prehlušované len piskotom svišťov, posledné lúče slnka osvetľujúce západnú stenu Lomnického štítu.

Na Zamkovského chate tiež nie je takmer nikoho. Kopneme do seba dve malé pivká a chystám sa Kubkovi priobliecť nejaké vrstvy, keďže on nemá na rozdiel od nás pohyb. Keď ho idem vybrať z nosiča, vidím, že ciká aj cez oblečenie a na nosič. Uff, plienka sa asi nejako posunula. No nič, utierame, prezliekame, necháme ho pobehať si a ideme ďalej dolu. V lese je trocha prítmie, na Tatranskej magistrále ešte pohoda. Na Hrebienok dorážame za súmraku, darmo, dni sú už kratšie než v júni. Ponáhľame sa popri lanovke, od polovice cesty ideme radšej po asfaltke, nohy majú zvŕtania sa na kamienkoch celkom dosť. Kubko sedí pokojne v nosiči, asi má toho tiež dosť a pred finálnym zakončením túry v Smokovci zaspáva. Je nám jasné, že ďalší deň ho musíme nechať vyspať v postieľke a poriadne ho nakŕmiť a zavodniť. Každopádne, bol to krásny deň pre nás a snáď aj pre neho.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek