Liptovskú Tepličku si vyberáme v jeden júnový deň, keď Aladin straší mrakmi vo Vysokých Tatrách a pohľad na čistú oblohu nad nízkotatranským hrebeňom je prvým lákadlom. Máme chuť na peknú túričku s kočíkom, veď len nedávno nám pribudol nový člen rodiny. Trochu googlime a potom sa tešíme na zaujímavý náučný chodník okolo Liptovskej Tepličky.

Okolím Liptovskej Tepličky

Náučný chodník Okolím Liptovskej Tepličky vás prevedie 6 km dlhou trasou s deviatimi zastávkami. Každá z nich je venovaná inej pozoruhodnej oblasti – Národnému parku Nízke Tatry, mokradiam, lesom, Považskej lesnej železnici, rastlinstvu, živočíchom a, samozrejme, aj tradičnému životu v obci. Celá trasa náučného chodníka je vytvorená tak, aby v okolitej prírode nepôsobila rušivo, vedie po pôvodných chodníkoch a pôvodných cestách. Jeho časť zasahuje do ochranného pásma aj NAPANT-u.

Prameň Škverkovec, zemiakové pivnice a Turnička

Štartujeme pri cintoríne, je tu pekné parkovisko. Vraciame sa do obce okolo prameňa Škverkovec, prečítame si niekoľko zaujímavostí, zaopatríme nemluvňa, doplníme vodu. Ďalej poobdivujeme múdrosť našich predkov, ktorí si v tejto lokalite budovali zemiakové pivnice unikátne svojím hruškovitým tvarom, hĺbkou 2-3m, a najmä stabilnou teplotou 2 - 6 st. Celzia. Len pár krokov ďalej je vŕšok Magadzin s amfiteátrom, kde sa zvyknú konať Folklórne slávnosti pod Kráľovou hoľou. Dozerá na ne neveľká skalná vyvýšenina Turnička, odkiaľ je prekrásny výhľad na obec a okolie. Oplatí sa sem vyliezť a pokochať sa pohľadom aj na okolité terasovité políčka. Za jasného počasia je pekne vidieť hrebeň Vysokých Tatier. Dnes nad ním visia mraky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sedlo Záploty a Národný park Nízke Tatry

Z minulosti si matne pamätáme miesto, kde by malo byť prvé zastavenie náučného chodníka, na námestí pri hasičskej stanici. Žiadnu tabuľu nenájdeme, tak sa pýtame v miestnom kvetinárstve. Pani nás naviguje za dedinu, k Božej muke, kde je vraj začiatok hľadaného náučného chodníka. Tak sa vrátime, od cintorína pokračujeme nespevnenou poľnou cestou možno 300 metrov k Božej muke v sedle Záploty, s kočíkom je to ťažšie, ale zdoláme. Tu je značka, ktorá nás posiela doľava. Poľným chodníkom sme o chvíľku pri tabuli s číslom 2, ktorá je venovaná Národnému parku Nízke Tatry. Kde je jednotka, to nevieme. Neprekáža. Výhľady na nízkotatranský hrebeň sú ovešané mrakmi, ktoré podľa Aladina mali zostať vo Vysokých Tatrách. Chodník vyzerá vcelku pohodovo, tak sa tešíme. Nasleduje malá rozdvojka, smer ale nie je jasný. Vidíme vľavo kúsok dolu pána kosiť lúku, Soňa zbieha po informácie, ja čakám, či sa mám vybrať tiež dolu strmou kamenistou cestou. Kýva mi, že áno. Ponatriasam drobca riadne, ale je napapaný a tak si spinká, aj keď ho hádže z jednej strany kočíka na druhú.

Voda a Matejov prameň

Zídeme na asfaltovú cestu možno štvrtej triedy a pokračujeme k ďalšiemu panelu. Okolie je zarastené, ponúka informácie o vode. Na úbočiach neďalekej Kráľovej hole pramenia rieky Hron, Hnilec, Hornád a Čierny Váh. Pobavíme sa pri pohľade na novú studničku s názvom Matejov prameň. Nečudujte sa, náš najmenší turista spokojne spiaci v kočíku sa volá Matej. Ďalej absentuje akákoľvek značka, iba v diaľke vidíme nový mostík, ktorý vyzerá rovnako ako ten z info na webe. Ako sa k nemu dostaneme? Pátrame úspešne, nájdeme uzučký chodníček v tráve, potreboval by trošku vykosiť. Vidíme, že veru s kočíkom to nebol práve najlepší nápad a vzdávame to. Máme aj obavy, že by sme nemuseli nájsť správnu cestu, keďže chýbajú značky medzi jednotlivými zastaveniami. Čas máme limitovaný povinnosťou včas vyzdvihnúť druhé dieťa zo škôlky.

Popri riečke Čierny Váh

Chceme sa vrátiť späť do Tepličky tak, aby sme nemuseli ísť cez už zdolaný kopec, hore by to bola iná zábavka. Zastavujem okoloidúce auto a uisťujem sa, že pokračovať doľava po ceste je správne. Nepýtajte sa, prečo sme sa jednoducho nepozreli do mapy. Musím sa priznať, že ako správne "ceperky" sme žiadnu nemali, veď načo, keď ideme iba na prechádzku náučným chodníkom. Naša tatranská domácnosť doteraz disponovala iba mapami Vysokých Tatier. Medzičasom sme tento handicap už napravili a knižnicu sme obohatili o veľký turistický atlas celého Slovenska.

Cesta popri toku Čierneho Váhu je prekrásna, meniace sa scenérie zmiešaného lesa, rozkvitnutých lúk a okolitých kopcov nás tešia a tak si nedáme pokaziť náladu tým, že náučný chodník sme museli vzdať. Určite sem prídeme, keď Maťko bude už skamarátený s nosičom a samozrejme vezmeme aj Kubka.

Považská lesná železnica
Na jednom mieste riečku premosťuje široký mostík, zjavne patriaci k pozostatkom Považskej lesnej železnice, za ním je široký pohodový chodník. Absentujúca mapa by nám povedala, či môžeme aj po tejto strane, my sa však vraciame späť na cestu.
Doma nám wikipédia doplní vedomosti: Výstavba začala v roku 1913, mala tri etapy. Hlavná trať viedla z Liptovského Hrádku cez Liptovskú Tepličku do Staníkova s dĺžkou 40 km. Po dokončení mala trať až 109,64 km. Bola to druhá najdlhšia lesná železnica na Slovensku po Vychylovke. Prevádzka začala v roku 1921. Pre nerentabilnosť bola trať k 31.12.1971 zrušená. V súčasnosti je jej časť umiestnená v múzeu Liptovskej dediny v Pribyline.

Opäť zastavujeme domácu posádku auta, aby sme zistili, ako ďaleko sme od obce. Vraj kilometer. Pohodička. Sadáme k vode na čistinku a vybaľujeme "lepeňáky". Slniečko znásobuje našu radosť. Cesta sa odkláňa od brehu Čierneho Váhu, na veľkej pestrofarebnej lúke je rad úľov. Tesne pred obcou máme po ľavej ruke lyžiarsky vlek, odhadujeme ho ako super možnosť pre rodinky s deťmi, ďalej popod poľnohospodársky podielnícky podnik a už sme v obci. Musíme dávať pozor na nákladniaky, ktoré tu jazdia kvôli ťažbe dreva. Určite by som odporučila túto cestu najmä cez víkend, keď majú ťažiari voľno. Každopádne treba vodičov pochváliť, míňali nás pomaly a ohľaduplne.

Liptovskou Tepličkou

Vchádzame do obce po zelenej značke, na viacerých miestach absentuje chodník, čo nás núti do permanentnej ostražitosti. Pri ceste sa pasie niekoľko kozliatok. Vľavo v parku Mikroregiónu Pramene Hornádu a Čierneho Váhu rastú lipy, ktoré sem zasadili zástupcovia desiatich zúčastnených obcí popradského okresu. Môžeme si tu prečítať, aký vzácny je tento strom, ktorý sa stal symbolom Slovanov.
Ďalej obdivujeme množstvo dreveníc, mnohé sú opravené, zrekonštruované a slúžia na rekreačné účely.
V strede obce Pri kríži začína pešia zóna, pekne vydláždené ulice s množstvom lavičiek, altánkom, tu si môžu deti voľne zajazdiť na bicyklíku či odrážadle, prípadne sa občerstviť. Aj my si kúpime v miestnych potravinách niečo malé na zahryznutie a chvíľku nasávame tunajšiu atmosféru.

Cez námestie pri hasičskej zbrojnici smerujeme cez Stodolište k parkovisku. Stretneme konský povoz ako zo starého filmu. Na tabuli si prečítame, že Humno alebo Stodola je drevená zrubová stavba určená na uskladnenie sena, slamy, náradia a vozov. V Liptovskej Tepličke boli stodoly umiestnené na konci dediny, blízko k poliam. V súčasnosti je Stodolište v Liptovskej Tepličke najväčšie na Slovensku, tvorí ho 70 zachovalých humien.
Výlet končíme opäť pri prameni, doplníme si vodu a frčíme do škôlky.

Záver

Aj napriek tomu, že sme Náučný chodník neprešli, strávili sme v Liptovskej Tepličke a okolí niekoľko príjemných hodín, prešli sme sa rozmanitou prírodou, poobdivovali výsledky práce ľudí v minulosti aj dnes. Ak máte doma zvedavé deťúrence, určite sa oplatí ich sem zobrať. V obci je niekoľko predajní potravín, aj reštauračných zariadení, hladní ani smädní nebudete.

Autorky fotografií: Daniela Mäkká a Soňa Mäkká