Naozaj skorý štart znamená, že s Kubkom tesne po siedmej opúšťame Vysoké Tatry a keďže dopravná situácia je bezproblémová, hoci sa neponáhľame, pri hoteli Diery parkujeme pred 9.30 h. Zbalíme si len turistické mačky pre mňa a "nesmeky" pre Kubka, k tomu foťák a môžeme vyraziť. Predpokladám totiž, že prejdeme len Dolné diery na Podžiar a rovnakou cestou sa vrátime späť, takže zásobami sa mi obťažkávať nechcelo. Chyba – dve horalky a trocha čaju by sa veru boli hodili, lebo k pôvodnému plánu sa nakoniec pridali aj Nové diery.

Smer Ostrvné

Mnohokrát prejdená lokalita mi dáva možnosť sa plne venovať Kubkovi, najmä prívalu otázok typu "Prečo?", ktoré preverujú moju pripravenosť. Tiež si však vychutnávam krajinu obsypanú čerstvým snehom, ktorý navyše stále padá. Teplota je niekde okolo nuly, sneh je pomerne ťažký a lepivý. Príjemné je, že pred nami v ten deň išli nanajvýš dvaja-traja turisti a počas celej túry nikoho nestretávame, takže túra má pre Kubka správny expedičný nádych. Snehu je tak akurát, aby mala krajina krásne zimný charakter, ale zároveň ho nie je príliš veľa na Kubkove malé nohy.

V úvode trasy prechádzame lesom po širokom chodníku, vchádzame do NPR Tiesňavy – pričom treba náležite vysvetliť, čo to je a prečo to je. Zastavujeme sa pri prameni, ktorý vyviera zo skaly napravo. Vysvetľujem, že je to vodička, ktorá ani v zime nezamŕza a dá sa z nej piť. Tu prichádza prvý nedostatok v podobe chýbajúceho hrnčeka a teda vodičku neochutnávame, čo ale tak trošku oceňujem, lebo by ho zachladila.

Pokračujeme popri Hlbokom (Dierovom) potoku a vďaka mostíkom striedavo po pravej a ľavej strane. Oceňujem početné drevené mostíky už v jednoduchšej časti, ktoré pribudli aj na miestach, kde predtým neboli. V zimných podmienkach a navyše s dieťaťom to veľmi pomohlo. Jednak z hľadiska jednoduchého postupu a bezpečnosti, ale aj zaujímavosti, pretože z každého mostíka mal Kubko radosť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dlhší lomený mostík nás privádza do tiesňavy tesne pred rázcestím Ostrvné. Rozprávkový charakter otvoru v skalách dokresľujú početné ľadové kvaple, ktoré vznikli znovuzamŕzaním roztopeného snehu. Opäť čelím návalu otázok prečo, ktoré končia až vtedy, keď Kubko začne mať trošku rešpekt z úzkeho priechodu skalami po úzkej kovovej lávke, ktorá zo začiatku nemá zábradlie.

Nové diery

K rázcestiu Ostrvné prichádzame tesne po 10-tej a tak ide pôvodný plán (Dolné diery – Podžiar a späť) bokom a odbáčame doľava do Nových dier. Pod skalným previsom si robíme pauzu a následne stúpame úzkym chodníčkom až k prvému rebríku a lávke, ktoré nás privedú do kľúčového miesta celej túry. Je to vytečený poriadny ľad. Obúvam preto mačko-retiazky a Kubkovi dávam "nesmeky". Vyložím ho čo najvyššie a pomaly na istotu to vyhopnem za ním. Všetko dobre dopadne, nálada ostáva výborná. Želiezka z nôh dolu, lebo na kovových rebríkoch a lávkach by boli na obtiaž.

Pretlačíme sa okolo skalného brucha a tu začína dlhý rebrík, avšak s plochými nášľapmi, takže je to skôr schodisko. Pomaly to Kubko dáva po vlastných. Keď však prídeme k ďalšiemu rebríku, už s bežnými priečkami, radšej využíva ponuku a pokračuje hopi. Napredujem pomaly, priečky sú zasnežené, preto treba ísť na istotu. Vyše 20 kíl na pravej ruke, ľavá sa pridržiava zábradlia. Zvládneme to dobre. Kubko je síce na začiatku trochu zakríknutý, ku koncu mu už bolo veselo. Už len posledná lávka, úzky chodníček pri skale a otvára sa nám opäť les. Ešte záverečný mostík a sme pri náučnej tabuli v lese, kde sa značka prudko stáča doprava. Trochu oddychujeme pri pozorovaní, ako sa z mnohých stromov zošuchujú malé lavínky.

Pokračujeme ďalej lesom, pomerne strmo hore. Tuz už musím Kubka výrazne motivovať všakovakými spôsobmi, aby sa mu chcelo ďalej. Vysoké stupy schodíkov pritom nepomáhajú a ľutujem, že nemám so sebou ani horalku, ani hroznový cukor, ani nič. Po vlastných to dotiahne k prvému výhľadovému miestu, kde opäť oddychujeme. Ďalej využíva moje plecia a ide "na koníka". Jemu sa ide dobre, len čo je pravda, no mňa jeho vyše 20 kíl celkom slušne ťaží. Viac či menej stále stúpame až k druhému výhľadovému miestu. Opäť oddychujeme, fotím pekný výhľad, hoci nie ďaleký, lebo stále sneží a viditeľnosť nie je práve najlepšia. Nezáživným lesom potom klesáme k Podžiaru. Kubko je sklamaný, že bufet v chalúpke nefunguje. Zdržíme sa krátko, lebo je 11.30 h preč a od raňajok sme obaja nejedli.

Dolné diery

Od Podžiaru pokračujeme Dolnými dierami. Chodník je spočiatku široký, postupne sa však zužuje až nakoniec ideme opäť v zajatí skalnej tiesňavy. Mostíky výdatne pomáhajú, však obaja toho máme celkom dosť. Väčšinu cesty Kubka nesiem. Občas sa však nájdu miesta, kde treba ísť po zasneženej klzkej skale, ktorá končí v potoku. Vtedy ide Kubko po vlastných s mojou pomocou. Celkom sa mu to páči. Nevie, že keby sa zošuchol, tak by skončil vo vode. Informačnú kampaň vediem iným smerom, takže aj ťažké miesta prejde poľahky. Jediné miesto, ktoré nás trochu vytrápilo, bolo asi v strede Dolných dier. Potok nebol dostatočne zamrznutý, takže bolo treba ísť po skale a tá celkom prudko klesala. Keby bolo viac snehu, šupneme to po zadkoch, to sa však nedalo. Improvizácia sa nakoniec podarila a bezpečne sme sa dostali dolu. O chvíľu nasledovala dlhá kovová lávka a na konci s rebríkom, ktorá nás priviedla až k rázcestiu Ostrvné. Okruh sa uzavrel.

Záver

Od Ostrvného pokračujeme rovnako ako hore. Stále sneží, no už sa to mieša s dažďom, takže keď o 12.30 h prichádzame do hotela Diery, sme mokrí. V reštaurácii sa povyzliekame, Kubka nechám pobehovať len v termoprádle, aby sa mu zvyšok usušil na radiátore. Doplníme tekutiny, najeme sa. Kubko zbadá detský kútik, zmobilizuje v sebe všetky sily a šantí, akoby nikde nebol. Keď vyzerá, že zaspí opretý o stenu, odchádzame. V aute sa postupne spŕška prečo otázok spomaľuje a ešte nie sme ani v Belej a Kubko tvrdo zaspáva. Pozerám na stav paliva, vychádza mi domov len-tak-tak, takže idem čo najúspornejšie, akékoľvek zastavenie by znamenalo pre Kubka budíček a vyspať sa po náročnej túre musel.

Upozornenie
Pre menšie dieťa a navyše v zime ide o pomerne náročnú túru. Je preto určená skúseným rodičom, ktorí lokalitu dobre poznajú, majú istý krok v skalnom teréne a ich dieťa je trénované početnými výletmi tak v lete, ako aj v zime. Zároveň musia byť pripravení dieťa dlhší čas niesť v prípade, ak to preň začne byť ťažké, či už z dôvodu náročného terénu, vyčerpania alebo nezáujmu o fádny les. V prípade náznaku nespokojnosti v rebríkovej časti Nových dier odporúčam návrat na Ostrvné a prípadné preskúmenie hornej časti Dolných dier obomi smermi.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek