Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

V sedle pod Schneebergom
V sedle pod Schneebergom Zatvoriť

Túra Sedlo pod Schneebergom - skúška lopára

Pri snežnicových túrach večne závidím skialpinistom, ako sa pekne a rýchlo dostanú dolu z kopca. Vyšliapu si to, dajú si pásy z lyží dolu a šup ho – za pár minút sú dolu v údolí pod kopcom. Zato ja dám dolu len pätku na snežniciach a musím to absolvovať po svojich a omnoho dlhšie. Síce hore to je ešte dlhšie, ale aj dolu musím šliapať. Videl som pár turistov na snežniciach ako si to šinú do kopca a za sebou na povraze majú priviazané malé sánky - zaujímavý nápad. Nie všade sa dá na sánkach spúšťať, ale predsa len pomôckou sa vyrovnávajú snežničiari skialpinistom. Treba trošku pošpekulovať, no nie?!

Vzdialenosť
7 km
Prevýšenie
+449 m stúpanie, -449 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 17.02.2017
Pohoria
Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) – skupina Rax a Schneeberg (Rax - Schneeberg-Gruppe) – Schneeberg
Trasa
  • Najvyšší bod: 1232 m n. m.
  • Najnižší bod: 854 m n. m.
Voda
Chaty v sedle
Doprava
Parkovisko pri lyžiarskom vleku nad obcou Losenheim

Investícia

Zhodou okolností som si bol v jednom športovom - ľudovo prístupnom obchode kupovať nové lyžiarky. Lebo sem-tam lyžujem, aj keď je to fakt zriedkavo. Ako tak idem popri množstve športových vecí, ktoré boli práve v akcii, oči mi padnú na lopáre – teda oficiálne sa to nazýva klzák pre deti. Ale budem to volať lopár, dobre?

Fúúúúha – najlacnejšie tam v akcii stáli nejaké 2,- €. Boli síce menšie, ale za tú cenu - kto by to nevyskúšal?! No nikto!!! Len 57-ročný dedo, ktorý má odvahu nabaliť si lopár do batohu (inak, je skladný) a spustiť sa na lopári, ako 5-ročné decko, dolu kopcom. A to zo sedla pod Schneebergom. Jasné, že nie priamo. Ešte si chcem požiť, ale za 2,- € sranda stojí za to, čo poviete?!

Takže šup s lopárom do nákupného košíka. Jednoducho bol neodolateľne pekný, hráškovo zelený sa bude pod mojim zadkom pekne vynímať. Dosť o nákupoch.

Prifrčal som do Losenheimu pri Puchbergu - lokality pod prvou dostupnou dvojtisícovkou pri Viedni. Zaparkoval som pod lanovkou do sedla pod Schneebergom. Len tak pre informáciu – jednorazová jazda hore do sedla je za 5,- €, to keby si chcel niekto cestu ušetriť. Lebo predsa len, hore na Schneeberg je dlhokánska cesta. No nejdem na Schneeberg, chcem si spraviť len snežnicový výstup hore do sedla. Jednoducho pohoda.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Výšľap

Z parkoviska sa vybralo priamo hore vcelku dosť skialpinistov. Je to vo svojej podstate priaznivá lokalita pre tento druh športu. Ja som nasadil snežnice. Podobných turistov tam tiež bolo dosť. Dal som sa do stúpania po svahu, na ktorom skoro nikto nelyžoval. Možno preto, že nebol najudržiavanejší. Tým pádom bol vhodný pre nás – nelyžiarov. Obehol – he-he-he, si fandíš – no dobre, pomalým krokom som obišiel jazierko na zasnežovanie a stočil som to doprava. Postrehol som tam smerovník, ktorý ma naviedol na lesnú cestu smerom nahor. Nechcel som ísť priamo hore do sedla. Chcel som si užiť chodenie a nie prudký výstup. A tak som cestičkou pekne serpentínovo vpravo od svahu naberal výškové metre.

Les okolo bol krásne zasnežený a vôkol mňa sa rozprestieralo príjemné ticho, nikde nikto. Všetko to makalo hore prudkým svahom. A tak pekne naberajúc výškové metre som si užíval prírodu okolo seba. Veľké výhľady tam síce neboli, to teda nie, ale stačilo mi ticho a dobrý vzduch. Zhruba po 1,5 hodine som sa vynoril z lesa v sedle. Odtiaľto sa dá ísť na rôzne smery. Chcel som ísť k chate Almröserlhaus a následne k Edelweisshütte.

Zatiahlo sa, to ma dosť mrzelo. Tešil som sa na pekné fotky, ktoré som odtiaľto mohol nasnímať. Ale aspoň malá radosť ma premkla, že sem-tam sa ukázal aspoň kopčisko Schneeberg, týčil sa mohutne za mnou. Bolo to pekné, len koľkokrát kým som vytiahol foťák z vaku, Schneeberg sa schoval za mraky ako zahanbená deva. Štvalo ma to. Ale pár snímok som predsa len stihol. Hlavne som si užíval lokalitu. Stojí za preskúmanie – podľa mňa aj v lete. Takže sa tam ešte určite budem snažiť dostať.

No nič, keďže sa počasie ukazovalo ako nič-moc, zakotvil som na chate Almröserlhaus. Kávička bola o chvíľu na stole. Trošku opatrne som vybalil zlepenec z batoha, ale nikoho netankovalo, že si nekupujem z ich ponuky. Tak som sa najedol a pochlipkávajúc z kávy, som sa tešil na skúšku jazdy na pribalenom lopári.

Keď som vyšiel z chaty, objavil sa krásny fotogenický úsek medzi Almröserlhaus a Edelweisshütte. Tu som nafotil pár snímok z východnej a západnej strany sedla. Už sa trošku vyčasilo, tak som to patrične využil. No trvalo to len moment, lebo po chvíli som postrehol ďalšiu pribúdajúcu oblačnosť, ktorá si to namierila priamo do sedla, v ktorom som sa nachádzal.

Zjazd

Tak som neváhal. Zbehol som pod konečnú stanicu sedačky z Losenheimu, vybalil lopár z batoha a poďme na akčnú jazdu. Trošku bol problém posadiť svoju obstarožnú sedaciu časť na menší lopár, aby som sa zadkom nezaryl do snehu. Chodník sa tiahol úvozom na zjazdovku, kde nikto nebol. Snežnice som nechal pre istotu na nohách. Lenže nebol to úžasný nápad, lebo som musel mať nohy zdvihnuté v poriadnej výške a roztiahnuté, aby som videl pred seba, zadok na lopári a vzadu batoh. Musel som vyzerať ako korytnačka s roztiahnutými nohami. Zbadá ma nejaký rakúsky korytnačiak a bude si myslieť, že to je korytnačka pripravená k intímnemu aktu.

Síce som nabral akú-takú rýchlosť, ale nebolo to vôbec pohodlné. Zastavil som, cez brucho som sa nejako preklopil na snežnice. Dal som ich rýchlo dolu a pripevnil po stranách k batohu. Teraz to už musí isť lepšie – pomyslel som si. Nasadol som na lopár a poďho dolu cestičkou. Nabral som celkom dobrú rýchlosť, to áno, nohy hore, ale záklon spôsobil problém so snežnicami na batohu, ktoré sa mi zarezávali do svahu, brzdili ma a určite som musel pôsobiť ako fréza na úpravu a odhŕňanie snehu. Sneh fŕkal a striekal poriadne za mnou. Našťastie snežnice držali a aj vydržali fajnovú rýchlosť.

Brzdenie...

Prišiel čas pribrzdiť. No áno, ono sa to ľahko povie. Zaťal som pätami do snehu, lenže takú masu mäsa na mojej postavičke nie je ľahké len tak čo i len pribrzdiť. Spod topánok začal tryskať sneh. Všetko rovno na mňa a do tváre. Zastavenie nebolo jednoduché, hlavne keď mi nefungovali stierače na sklíčkach okuliarov a bol som v podstate slepý. Pod dávkami snehu som bol asi celkom neidentifikovateľný. Mojím jediným identifikačným znamienkom bol nový farebný detský lopár. Aj ten sa ale akosi strácal pod mojim sedacím ústrojenstvom. Naveľa-naveľa som zastavil. Zdvihol som svoju telesnú schránku, stočil lopár a pripevnil k batohu.

Skúška to bola dobrá – to priznávam, ale nemal som z toho očakávaný pôžitok. Predsa len asi sánky by boli lepšie. Neprekáža, musím pouvažovať o tom, ako lepšie a inak upevniť snežnice k batohu tak, aby som z nich nemal pluh na odpratávanie snehu z cesty. Ale to je úloha do budúcna. Zas som sa spoľahol na svoje nohy a po starom závidel všetkým skialpinistom ich zjazd do údolia. Ale niečo som na lopári predsa len zišiel. Takže som považoval dvojeurovú investíciu za užitočnú.

A lopár nedám nikomu! Idem na Roháče, tam sa mi zíde. Určite – verím tomu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie