Trasa

Štrbské Pleso – Mlynická dolina – pleso pod Skokom – vodopád Skok – pleso nad Skokom – Zadná poľana – Nižné Kozie pleso a späť

Kvôli flexibilite, tak oceňovanej pre deti, zvyčajne uprednostňujeme auto, no tentokrát sme to vzali výletnícky - vlakom do Štrby a zubačkou na Štrbské Pleso. Kombinácia letné prázdniny, víkend, pekné počasie znamenala preplnené vagóny, čím takýto výlet hneď na začiatku stratil na svojej príťažlivosti. S davom sme preputovali areál Štrbského Plesa a sme na jeho konci pod zjazdovkami. Pred nami je symbolická drevená závora a za ňou vstup na našu prvú tatranskú túru. Zatiaľ čo obzor je impozantný, presne podľa očakávaní, blízke okolie je číre zúfalstvo. Dolámané kýpte stromov, haldy vysušených koreňov a konárov, to všetko pekne prerastené burinou a namiesto malebného turistického chodníka jedna veľká škaredá hlinená jazva. Ešteže bolo sucho...

Útek syna

Takže úloha znie čím skôr prejsť Mordorom a vnoriť sa do zatiaľ ešte stojaceho lesa. Našťastie bol na dohľad. Už prvé metre v lese nám ukazujú asi základný rozdiel, a to že v Tatrách chodíme po tvrdých kameňoch. Uvidíme, ako na tom budeme na konci túry. Les postupne prechádza do kosodreviny a s tým sa nám otvárajú prvé krásne pohľady hore do Mlynickej doliny a na jej úbočia. Napravo vidíme Patriu, na ľavej strane Soliskový hrebeň. Veľmi rýchlo zisťujem, že tu to chce širšie ohnisko, než akým disponujem, tak sa aspoň vyžívam vo fotení mladšej dcéry v najrôznejších malebných zákutiach, ktoré okolo chodníka vytvára potok Mlynica. Staršieho syna fotiť nemôžem, ten nám totiž ušiel! Keď zbadal jeden z prvých pohľadov do otvorenej doliny, jednoducho mu narástli krídla a už ho nebolo. Objavil v sebe netušené možnosti a zrazu nebolo koho ťahať do kopca.

Nepanikárili sme, vedeli sme, že po vodopád Skok je chodník nenáročný a dúfali sme, že najneskôr pod vodopádom nás počká. Tak aj bolo a to doslovne. Pred tým sme ale ešte dorazili k drobnému Pliesku pod Skokom, ktoré sme patrične poobdivovali, a keďže synáčika nikde, tak sme vyrazili k vodopádu Skok, ktorý neďaleko prepadáva cez prvý skalný prah Mlynickej doliny. S rastúcimi obavami skenujeme celý chodník pod vodopádom a keďže ho nikde nevidíme, začínam veriť tomu, že bez nášho dovolenia pokračoval ďalej hore. Neviem zhodnotiť, či vo mne prevládala viac zlosť či obavy. Nakoniec sa ale našiel sediac si na strmom svahu balvanov priamo hore medzi dvomi ramenami vodopádu. Čosi nám kričal, čo v hluku vody nebolo počuť a neustále mával, aby sme asi išli za ním. Jedno je isté, nezdalo sa, že mieni ísť k nám.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hubová polievka

Skladám batoh, po chvíľke váhania beriem foťák i kameru a idem za ním. Keď som sa tam dostal, tak mi šťastím bez seba ukazuje, aký je odtiaľ krásny výhľad dole a aj pohľad na vodopád, ktorý sme mali takmer nad hlavou. Ani som sa naňho nemohol veľmi zlostiť, naozaj to bolo pekné miesto. Tak to rýchlo dokumentujem a padáme naspäť dole na chodník. Teraz si dovolím kľudne sa porozhliadať po okolí. Na východnej strane vodopádu lemuje Mlynickú dolinu hrebeň Bášt, na západnej strane dominuje mohutný vrch, ktorým by malo byť Štrbské Solisko. Samotný vodopád je naozajstnou ozdobou Mlynickej doliny a kľudne môže slúžiť (a aj slúži) ako samostatný cieľ prechádzky zo Štrbského Plesa.

Nasleduje ešte krátka prednáška o nebezpečenstvách tatranských chodníkov a povinnosti držať sa pri rodičoch a začíname výstup cez skalný prah vodopádu Skok. Len párkrát som sa zastavil kôli zopár záberom a jediný, kto pri mne ostal, bola moja manželka. Aspoň že to. Deti sú zase fuč a tentokrát obidve! Moje nervy! Toľko k účinku mojej prednášky. Keď prechádzame skalné platne istené reťazami, naozaj nám nie je všetko jedno. Chodník teraz vedie miernym stúpaním okolo potoka Mlynica už nad vodopádom, keď ich vidíme, ako si v pohode sedia na jednom balvane pri chodníku, akoby sa nechumelilo. A s krásnym hrebeňom Bášt v pozadí. Tak si ich aspoň vyfotím pred dvojitou dávkou hubovej polievky, ktorú musia vzápätí stráviť. Na jednej strane chápem, že sa nechávajú uniesť nádherným prostredím, v akom sú po prvýkrát vo svojom živote, na druhej strane oni musia pochopiť, že tu sa za chyby platí obzvlášť.

Snehový tunel

Tentokrát slová asi padli na úrodnú pôdu, nakoľko to bol posledný dnešný incident. Po chvíľke teda prichádzame k druhej dnešnej atrakcii, ktorou je Pleso nad Skokom. Musíme byť v slušnej nadmorskej výške, pretože aj keď sa slnko na bezoblačnej oblohe snaží, od vody pofukuje vyslovene chladný vietor, a preto vyťahujeme vetrovky. Dosiahnutím Plesa nad Skokom sme splnili nevyhnutné minimum, čo som mal na dnes naplánované, tak sa tu nejakú chvíľu zdržíme. Na dohľad od plesa na soliskovej strane doliny pod skalnou stenou žiari veľký snehový závej, ktorý sa automaticky stáva ďalším objektom na detské preskúmanie. Odtekajúca voda vymyla pod ním doslova tunel, ktorým decká pri miernom sklonení môžu behať z jednej strany na druhú. Tým sa atrakcia stáva naozaj zaujímavou a keďže času máme zatiaľ dosť, tak etapa túry získava doslova ležérny charakter.

Medzitým pozorujem, že časť turistov ostala dole pod Skokom, časť končí na oblých bralách okolo plesa, a keď sa vydávame ďalej hore dolinou, sme takmer sami. Určite je to dané aj tým, že všetci, ktorí mali v pláne prejsť sedlom Bystrá lávka, tam zamierili skôr. Kráčame teraz pomerne miernou časťou doliny, vegetácia redne, okolo nás sú len ojedinelé ostrovčeky kosodreviny, ináč len skaly a zelená tráva. Vidím, že najmladší člen našej rodiny sa začína dostávať do krízy, doterajšie nadšenie je definitívne preč. Pred nami neďaleko je druhý skalný prah Mlynickej doliny, nad ktorým sa nachádza Nižné Kozie pleso, tak aj s ohľadom na čas bude toto definitívne naša dnešná konečná. Len s vypätím posledných síl (skôr psychických) zdoláva dcéra túto métu a je jasné, že ďalej by sme aj tak nedošli.

Zložíme sa a dávame si zaslúžený oddych. Je odtiaľ krásny pohľad dole do doliny, ktorou sa vinie chodník až po Pleso nad Skokom. Doslova vidím ľadovec, ktorý to tu vytvaroval. Za koncom doliny je vidieť Štrbské pleso s okolím a na obzore dominuje Kráľova hoľa. Vlastne sa teraz nachádzame takmer presne na jej výškovej úrovni. Je vidieť v podstate celý východný okraj Nízkych Tatier klesajúcich do Slovenského raja, konkrétne Prednú hoľu a vrch Koreň. A pred nimi stojí Kozí kameň, kde sme boli celkom nedávno (viď náš predchádzajúci článok). Pri pohľade do blízkeho okolia vidíme, že sme v zajatí trojuholníka skalných velikánov. Na východnej strane doliny stojí Satan (nie som si istý, či vidíme aj samotný vrchol), rovno oproti nemu sa týči Veľké Solisko a zo severu dolinu uzaviera Štrbský štít. Na dohľad je aj časť hrebeňa Bystrá lávka - Furkotský štít - Hrubý vrch (Triumetal), no predsa len sú o čosi ďalej. Zatiaľ je to pre nás príliš náročný cieľ, tak sa utešujem faktom, že aspoň máme čas a priestor spoznať detailnejšie samotnú dolinu.

Návrat

Poobzeráme sa ešte po našom okolí a ide sa naspäť dole. Pohodovým tempom, bez nejakého náhlenia si pri Plese nad Skokom dávame fotozastávku. To isté sa zopakuje pri vodopáde Skok, až nakoniec zisťujeme, že na nás nečaká auto, ale konkrétny vlak, a tak je po pohodovom tempe a úsek Skok - Štrbské Pleso mašírujeme slušným tempom. Zostalo nám pár minút na povinné suvenírové stánky, zaslúženú zmrzlinu a šup na zubačku do Štrby. Rýchlik je prípoj, tak naň nečakáme dlho a unavení, ale spokojní s vydareným výletom sa vraciame na chatu, kde sme bývali.

Zhodnotenie

Túru v tomto rozsahu asi nemá zmysel veľmi odporúčať. Bežní výletníci končia pri vodopáde Skok, tí odvážnejší z nich si dajú tiež výstup k Plesu nad Skokom. No a praví turisti urobia okruh cez sedlo Bystrá lávka a Furkotskú dolinu naspäť. Ten máme v pláne aj my, ale až o pár rokov. V hornej časti Mlynickej doliny jednoducho chýba nejaký magnet typu chaty či plesa, ktorý by slúžil ako samotný cieľ túry. Beriem to skôr tak, že sme mohli viac spoznať jednu tatranskú dolinu a pri naozajstnej túre cez sedlo sa už nebudeme musieť zdržiavať, čo pri detských turistoch nie je celkom nezmyselná stratégia. Dokonca zvažujem, že kým sú pre nás kilometrové a viac prevýšenia tabu, mali by sme týmto štýlom prejsť každú tatranskú dolinu a aj takto pripraviť našich menších homo androidus na pravú vysokohorskú turistiku.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek