Zaparkujeme pri cykloodpočívadle vedľa horárne Šarpanec, kde stojí prvá náučná tabuľa. Na paneli je zaujímavá fotografia lúky s množstvom drobných jazierok, urobená niekedy v neskorú jeseň alebo skorú zimu. Vyzerá zaujímavo, nás však asi vo vrcholiacu tatranskú jar čaká iný zážitok.

Od prvej tabule pokračujeme po poľnej ceste k neďalekému lesíku. Po asi desiatich minútach hneď po prekročení potôčika treba odbočiť vpravo na najzarastenejšiu cestičku na križovatke. Na stromoch je značka náučného chodníka, ale dosť nenápadná.

Ďalších päť minút kráčame po lesnej ceste s hlbokými koľajami a blatom, k tomu vysoká tráva. Dúfam, že to nepotrvá dlho, nosič som nevzala, že dvaaštvrťročný drobec prejde krátky náučný chodník sám, a tak ho nesiem na rukách. Odporúčanie z geocacherskej stránky, že je dobré si vziať nepremokavé topánky, som ignorovala, tak dúfam, že to nebude ešte horšie.

O chvíľu sa vynárame na obrovskej, rozľahlej, sčasti pokosenej lúke. Čaká nás tu ďalšia náučná tabuľa. Dozvedáme sa, že rašelinisko je staršie ako 10 000 rokov a hĺbka rašeliny dosahuje tri metre. Hm, dúfam, že to nebude príliš riedke, keďže dnes mám so sebou to divokejšie z mojich detí. Dočítam sa ešte, že v strednej Európe sú dnes nenarušené rašeliniská veľmi vzácne a ostatné v tejto lokalite boli vyťažené. Toto sa vraj zachránilo v poslednej chvíli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pokračujeme rovno ďalej, v tráve vidieť náznak chodníka, ktorý nás cez krátku húštinu privedie na ešte rozľahlejšiu lúku. V diaľke sa činí traktor. Nie, nie je to žiadna devastácia národnej prírodnej rezervácie (NPR). Z tabúľ sa dozvedáme, že lúky sa raz ročne kosiť musia, inak by zarástli a predmet ochrany by sa stratil. Vykonáva to aj špeciálne upravený traktor, aby nestláčal rašelinisko. V minulosti sa kosilo ručne.

Prichádzame na hranicu pokoseného, kde na strome nachádzame šípku doľava. Nech pozeráme, ako chceme, netušíme, kadiaľ ďalej. Ideme teda okrajom pokosenej lúky smerom k ďalšej dosť vzdialenej náučnej tabuli. Ešte prehľadáme ďalšiu húštinku, chodníka nikde, a tak sa jednoducho k tabuli nejako prederieme. Závisí od toho, aká podmáčaná bude pôda. Beriem dieťa na ruky a v tráve po pupok opatrne napredujem k tabuli. Pôda robí pri každom kroku čvach čvach, ale nikde sa neprebáram. Najhoršie to je na pár posledných metroch pred tabuľou. Ešteže je suchá jar.

Pri tabuli vidíme vyšliapanú poľnú cestu smerom späť. Pre nasledovníkov: pri strome so šípkou doľava treba ísť rovno k trom ďalším mladým stromom, ktoré rastú na lúke v jednej línii, z ich ľavej strany je táto cesta, ktorá bola viacmenej suchá. Vo vysokom poraste ju však z horného konca lúky vidieť nie je.

Okrem náučnej tabule tu začína drevená lávka (chodník), ktorá vytvára 250-metrový okruh. Postávame hodnú chvíľu a kocháme sa, lúky sú nádherne zakvitnuté, kulisa tatranských štítov v pozadí, krásne počasie. Na tabuli sa dočítame, že Belianske lúky boli vyhlásené v roku 1983 za maloplošné chránené územie a v súčasnosti majú štatút NPR. Rozloha chráneného územia je 89,42 ha a platí v ňom 4. stupeň ochrany. V rezervácii sa chráni unikátny komplex biotopov slatinného rašeliniska a vlhkých lúk. Konkrétne rastliny a zvieratá si obvykle nezapamätám, ale zaujme ma, že niektoré z nich sa v tejto lokalite vyskytujú nepretržite už od doby ľadovej, nazývajú sa preto glaciálne relikty.

Maťkovi sa chodník veľmi nepáči, beriem ho teda na ruky, ale po chvíli sa osmelí, pobehuje hore-dolu, nakúka cez medzery medzi latkami. Ešteže viem, že to nie je také podmáčané a neutopí sa mi tu. Ej, ale som vedľa s terénom, ako sa ukáže o chvíľu. Zatiaľ si užívame príjemný chodníček spestrený ďalšími náučnými tabuľami o flóre a faune. Potom nastáva menší zádrh, celý chodník je v zajatí vŕby či jelše. Cez strom sa prediera len veľmi ťažko. Maťo pri tom spadne z chodníka. Okamžite ho ťahám naspäť, šťastná, že tu nie je žiadny hrôzostrašný močiar.

Náučná tabuľa číslo sedem ma vyvádza z omylu. Za ňou je pod nízkymi konármi stromov tzv. trasovisko. Vidím blatistú hladinu a som rada, že mi Maťo nespadol tu. Neviem, ako by som ho lovila z viac ako dva metre hlbokého močiara. Tabuľa hovorí o legende z Lendaku, podľa ktorej tu kedysi zmizlo celé vojsko. Radšej sa rýchlo vzdialime, lebo dieťa je živel. Beriem ho na ruky a predieram sa s ním cez ďalšie zarastené pasáže.

"Zasa raz náučný chodník, ktorý sa len postaví a už sa oň nikto nestará," nadávam cestou. V normálnom teréne by som si povedala, že veď to obídeme, žiadny problém, ale obchádzať močiarom sa mi teda nechce a stromy sú mimoriadne húževnaté a husté. Netrvá to však dlho a sme opäť pri náučnej tabuli. Odtiaľ sa už príjemným terénom vraciame napäť k autu. Snažíme sa ešte zahliadnuť diviaky v obore, ale neúspešne.

Doobedňajší výlet završujeme kočíkovým okruhom okolo Belianskeho rybníka na začiatku Spišskej Belej. Je to príjemné miesto, celý okruh trvá asi 20 minút, ak máte čas, určite odporúčam skombinovať.

Súvisiace odkazy