Trasa

Klokočov, Vrchpredmier – Vjadačka – Chata Doroťanka – Vjadačka – usadlosť Repové – traverz Súľova – rázcestie pod Súľovom - horský hotel Súľov - bufet - Chata Kysuca – rázcestie pod Súľovom – usadlosť Jančíkovci – Klokočov, Vrchpredmier

Východisko Klokočov-Vrchpredmier

Naším východiskovým bodom bola obec Klokočov – presnejšie jej časť Vrchpredmier. Na dopravu sme zvolili auto, čo je najrýchlejší spôsob prepravy a výhodný pri drobcoch. Od Kysuckého Nového Mesta, kde sa postupne nakladáme do auta, prechádzame Čadcou, potom Rakovou, Staškovom a Turzovkou. Od rána panuje pekné počasie, a tak sa všetci tešíme na nové zážitky a miesta, ktoré ešte nepoznáme. Ani nefúka a slniečko pekne svieti. Čo viac si priať?

Od Turzovky smerujeme do Klokočova – Vrchpredmiera. Cesta autom nám trvala asi hodinu. Parkovanie je jednoduché. Na mieste, kde sa otáča autobus, je väčšia vyasfaltovaná plocha. A tak tu nechávame auto tak, aby sme čo najmenej zavadzali. Len čo vystúpime z auta, hľa, prichádza autobus a vystupuje niekoľko domácich. Je deň matiek, čo prezrádzajú kvety v rukách ženského pohlavia. Využívam chvíľku na komunikáciu. Prezrádzam, kam sa chystáme a máme šťastie, jedna pani má chvíľku s nami spoločnú cestu.

K Chate Doroťanka

Pri zastávke míňame smerovník so žltou značkou – sme vo výške takmer 600 metrov nad morom. Na žltej značke však nezostávame dlho, s paňou odbočujeme z nej doľava. Hore na hrebeň, kde by sme sa mali napojiť na červenú značku, ideme tak mimo značky, cez miestne usadlosti. A práve pani nám radí, že treba len sledovať cestu, po ktorej kráčame. Dozvedáme sa, že horská Chata Súľov, kde sa budeme otáčať na spiatočnú cestu do Klokočova, nefunguje, pretože je momentálne v rekonštrukcii. Ale funguje bufet, ktorý nám určite bude postačovať. Pýtam sa jej aj na horskú chatu Doroťanka na začiatku trasy a som rada, keď mi pani potvrdzuje, že slúži svojmu účelu. Dokonca o chvíľu ukazuje priamo z chodníka smerom k hrebeňu, kde vidieť strechy domov so slovami, že v týchto miestach chata stojí. To sú cenné rady, za ktoré ďakujeme, keď pani zostáva pri jednom z domov. Ďalej pokračujeme sami. Cesta je spočiatku asfaltová, potom sa mení na spevnenú cestu. Sú tu roztrúsené domy, niektoré sú murované, ale hore, pod lesom, sa nájdu aj veľmi pekné drevenice. Fotím. Deti sa tešia na chatu. Zakrátko vchádzame do smrekového lesa, kde stretáme mládenca na motorke. Pomaly stúpame lesom. Ale nie dlho, zakrátko sa dostávame na lúku a vidíme ďalšie domčeky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pár výškových metrov a okolo pekných chalúpok dosahujeme hrebeň, kde je spomínaná červená značka, ktorá nás bude ďalej viesť. Podľa mapy by mala byť chata vľavo – áno, stojí obďaleč pod lesom. Zakrátko k nej prichádzame. Sme vo výške asi 700 metrov nad morom. Chata je otvorená a varia. Deti po schodíkoch nad chatou vychádzajú k trampolíne, ale nie je v prevádzke. Sadáme si teda na lavičky pred chatou a vyberáme poživeň. Ochutnávame aj z ponuky nápojov a varených jedál – guláš aj cesnaková polievka nám chutili. Okrem nás je tu početná skupina malých cyklistov so sprievodom. Prišli z Moravy a tiež sa tu občerstvujú. Deti sa chvíľu hrajú na malom ihrisku poniže chaty a pred odchodom si dávajú ešte na posilnenie nanuky. Do zápisníka pribudla pečiatka.

Beskydami k hotelu Súľov a Chate Kysuca

Po červenej sa kúsok vraciame a pokračujeme ďalej hrebeňom. Za Vjadačkou začíname mierne stúpať, to sú cyklisti už dávno preč. Vchádzame do lesa, no nie na dlho. Sme na hranici a sú tu početné biele hraničné kamene s písmenami S a C. Deti našli zábavku a hádajú podľa kameňov, kde je Slovensko a kde Česká republika. Keďže je detí viac, ako to už býva, medzi sebou súperia, kto bude prvý, a tak ideme celkom svižne. Ja, keďže chcem fotiť, som beznádejne vzadu.

Z lesa vychádzame na horskú lúku. Je tu niekoľko samôt, domy sú pod stromami, ktoré poskytujú dôležitý tieň. Veľmi pekné miesto. Lúky sú šťavnato zelené a na ich okraji ako aj v lese je hojné čučoriedie. Neskôr v lete tu musí byť čučoriedok asi neúrekom. Nasleduje les a potom znova horská lúka a po ľavej strane usadlosť. Podľa mapy zisťujem, že sú to Repové. Na kraji pri chodníku je drevená závora. Hoci tu domáci nie sú, rešpektujeme to a zostávame na chodníku. Fotím a snažím sa dobehnúť ostatných.

Nasleduje dlhší úsek lesom, v ktorom sú vysoké smreky, aj mladé stromy napravo od chodníka. Ten sa zužuje. Stále sa na ňom striedajú hraničné kamene. Stúpame. Les naberá na divokosti. Sama by som sa tu na úzkom chodníku asi bála. Na jednom mieste na okraji strmého svahu objavujeme výhľadové miesto. Z neho nad hrebeňom oproti vidíme špičku blízkej Lysej hory s vysielačom. Len ruku natiahnuť a človeku sa zdá, že bude tam. Pod stromami je príjemný chládok, čo je fajn, lebo slniečko začína čoraz viac zohrievať vzduch. Áno, tento rok jar v pravom slova zmysle vlastne ani poriadna nebola a rovno sme vhupli do leta. V opačnom smere stretávame troch turistov. Oni klesajú, my stúpame. Na samotný Súľov, ktorý je s výškou 903 metrov nad morom najvyšším bodom našej trasy, značka priamo nevedie, ale ho obchádza. So značením nie je problém, odbočku bez problémov identifikujeme, pomáhame si s lokalizáciou na mobile.

Potom krátko klesáme dolu, kde sa zdola a zľava objavuje asfaltová cesta. Po pravej strane poniže je lúka a cez ňu schádza žltá značka do Klokočova – práve tadiaľto sa chceme vrátiť. Čoskoro je na strome smerovník Súľov - podľa neho sme vo výške 870 metrov nad morom. Je tu križovatka viacerých turistických ciest. Stojí tu tabuľa náučného chodníka Grúň – Biely Kríž.

Pokračujeme pár minút vyššie k horskému hotelu Súľov. Pani mala pravdu, hotel nie je momentálne v prevádzke. V zastrešenom bufete za ním pri ceste kupujeme deťom niečo na pitie, sadáme si na lavice pri stoloch a mám chvíľu čas na prvú kávu dňa. Pribúdajú ďalšie pečiatky. Zdá sa, že sú všetci spokojní. Fajn. Deti o to viac, že odtiaľto budeme iba klesať. Teda vlastne, po chvíľke oddychu ešte posledných pár výškových metrov vychádzame ku kamennej chate Kysuca, ktorá stojí na svahu povyše. Bohužiaľ, nefunguje vôbec, ani sa nezdá, že by ju ktosi opravoval.

Od Chaty Kysuca sa v smere na Slovensko objavuje na obzore nezameniteľný hrebeň Malej Fatry. Lepšie a širšie výhľady sú však na moravskú stranu. Lysá hora sa schováva. Na lúkach je roztrúsených veľa ľudí, peších aj cyklistov. Z moravskej strany sa sem dá vyviezť autom. Keby sme pokračovali ešte kúsok vyššie do lesa, našli by sme tu kríž, podľa ktorého sa osada volá Biely Kríž. Vraciame sa ku križovatke turistických ciest poniže a odbočujeme na žltú značku. Čas uvedený na smerovníku uvádza 50 minút. Ostatné trasy z moravskej strany nie sú uvádzané v časoch, ale v kilometroch.

Cez Klokočovské rašeliniská a osadu Jančíkovci

Trasa žltej značky je veľmi príjemná, klesá iba mierne. Prechádzame okolo zaujímavého Klokočovského rašeliniska, na čo upozorňuje tabuľa. Ďalšie tabuľky hovoria o miestach Európskeho významu. Hore na lúke neujde našej pozornosti zariadenie na meranie zrážok. Chodník je sčasti kamenistý. Aj napriek upozorneniu, deti na kameňoch utekajú a prichádza aj na malé odreniny na kolenách, ktoré pri kraťasoch zostávajú holé. A tak vyberáme leukoplasty. Našťastie, nič vážne to nie je, vody na omytie máme dostatok a poniže napravo od chodníka je prameň.

Veľmi pekným miestom na žltej bola usadlosť Jančíkovci. Tvorí ju niekoľko domov, z ktorých niektoré boli vskutku upravené na parádne chalúpky, pričom boli pekne zasadené do krásnej panenskej okolitej prírody. Jednoducho – parádička. Páči sa nám tu veľmi a určite tu nie sme naposledy. Neskôr sa objavujú ďalšie obydlia patriace ku Klokočovu. V opačnom smere stretávame pešieho turistu. Ten nám prezrádza, že k zastávke autobusu je to asi 600 metrov. To poteší najmä deti, nám dospelým sa z krásnych končín veru vôbec nechce.

Najspodnejšia časť žltej značky je napokon najstrmšia, a tak rýchlo strácame nadmorskú výšku. A čoskoro sme na rozdvojke, kde sme ráno odbočovali doľava, teraz prichádzame sprava. Auto stojí na svojom mieste. Ešte využívame posledné chvíle pred odchodom a mamine dvoch deťúreniec zbierame malú kytičku kvetov k sviatku. Potom nasadáme do auta a deti dopĺňajú tekutiny. Po štyroch hodinách na čerstvom vzduchu sme si mysleli, že deti v aute rýchlo pospia, ale oni naopak, začínajú spievať pesničky. Cestou domov a ešte hodne dlho potom pri fotkách čerpáme energiu z nádherných miest, ktoré sme objavili. Ak sem znova prídeme, možno zvolíme pre zmenu opačný smer, aby sme mali Chatu Doroťanku na konci trasy a aby sme od Súľova na trase klesali. Od Doroťanky to odhadujem pešo do centra k zastávke autobusu nanajvýš na pol hodinku.

Záver

Klokočov a jeho okolie má peknú panenskú prírodu. Sú tu početné osamelé usadlosti na horských lúkach. Na červenej značke sa striedajú s neporušeným lesom, kde sme nevideli stopy ťažby, čo je dnes naozaj vzácne. Aj preto sa nám tu tak veľmi páčilo. Horská chata Doroťanka iba kúsok nad Klokočovom – Vrchpredmierom a je dobrou motiváciou i spestrením pre detských turistov. Jej okolie je veľmi pekné. Môžem bez váhania napísať, že pešie potulky okolím Klokočova prekonali naše očakávania. Oplatí sa sem prísť a na vlastné oči vidieť a precítiť krásu. Dúfam a verím, že tieto končiny zostanú ešte dlho také, aké sú teraz.

Zaujímavé odkazy

• Obec Klokočov
• Atraktivity Klokočova (na stránke obce)
• Horská chata Doroťanka
• História Bieleho Kríža
• Biely Kríž
• Náučný chodník Klokočovské skálie
• Na Doroťanku z Klokočova
• Klokočovské rašeliniská

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek