Chôdza je určite najprirodzenejší a najzdravší pohyb človeka. Žiaľ, v dnešnom svete výťahov, pohyblivých schodov a všetkých možných dopravných prostriedkov používame chôdzu len obmedzene. Ľudské telo je geneticky stavané na to, aby sa hýbalo, aby chodilo. Najväčšie svaly máme prirodzene práve na dolných končatinách.

Aby človek urobil jeden krok, musí zapojiť okolo 200 svalov. Keď sa k tomu pridá chôdza po nerovnom teréne, tak svalov zapojí oveľa viac.

Nestačí sa venovať len nejakému športu?

Keď chce človek mať nejaké výsledky v športe, musí nevyhnutne posilňovať určité svalové partie na úkor iných, a tak väčšina športovcov má svalovú nerovnováhu. Preto napr. hokejisti nezvládajú jednoduché rovnovážne cviky a mnohým športovcom, pravidelne trénujúcim, robí problém aj stredne ťažká túra.

Rodičia sa často kvôli nebezpečiu úrazu, boja dieťa púšťať na preliezky alebo do horského terénu. Ale to je chyba. Odrenina, modrina, škrabanec, podvrtnutie ba i prípadná zlomenina sa rýchlo zahoja a dieťa nadobudne ďalšiu skúsenosť, ktorú neskôr určite zúročí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Avšak následky z nedostatku pohybu – metabolické, tráviace, bojazlivosť a podobne – sa s ním budú vliecť celý život.

Kedy začať s deťmi turistiku? Od narodenia!

Príprava

  • dávať kojencov čo najčastejšie na bruško a tam sa s nimi hrať – posiľňovanie chrbtového svalstva a nácvik rovnováhy,
  • lezúcim batoľatám dávať do cesty prekážky (vankúše, valce, hračky i vlastné nohy), nech preliezajú – nácvik obratnosti,
  • keď sa učia chodiť, držať čo najmenej za ruku, nech chodia okolo stola či nábytku – nácvik samostatnosti,
  • nechodiť len po chodníkoch, ale aj po tráve, lese, štrku – nácvik stability,
  • čím skôr ich učiť chodiť šikmo hore a dole v teréne, chodiť po brvnách a úzkych múrikoch, využívať všetky možné preliezky – nácvik sebavedomia.

Turistika

  • malé deti samozrejme v šatke alebo v nosiči,
  • keď už dieťa chodí, vybrať ho občas z nosiča, nech skúsi ísť po chodníčku,
  • motivovať ku chôdzi – zbierame šišky do vedierka, skalky, lesné plody, pozorujeme zvieratká, chytáme koníky, hráme sa na pátračov, dávať si hádanky a pod.,
  • neunaviť príliš, aby sme ho neodradili – dieťaťu sa musí v prírode páčiť,
  • stanoviť cieľ, ktorý ich motivuje,
  • malé deti – potôčik, jazierko, jaskyňa,
  • väčšie deti – vrchol, chata,
  • ideálne aspoň občas ísť v skupine (turistický oddiel, partia rodičov), deti majú rady kolektív,
  • vyberať dĺžku túry a náročnosť primerane veku dieťaťa a jeho schopnostiam.

A čo je podľa mňa veľmi dôležité – na turistike máme čas rozprávať sa. Zvlášť v dnešnej ére mobilov a počítačov sa tu nájde čas na rozprávanie, dozvedieť sa čo dieťa trápi, z čoho sa teší a tiež rodič môže povedať dieťaťu svoje názory alebo priania. Mnohé, aj dobre mienené rady či pripomienky pôsobia doma v uzavretom priestore direktívne, ale v prírode, keď sú obe strany uvoľnenejšie, to dieťa určite prijme lepšie. Najmä, keď sa rozhovor odľahčí humorom.

Ale, samozrejme, všetkého veľa škodí a turistika má byť hlavne o poznávaní a vnímaní krásy prírody, tak aby vás po túre neboleli viac ústa ako nohy.

Každé dieťa je však individualita a rodič by mal poznať, čo jeho dieťaťu vyhovuje, čo na neho platí. Turistika by mala byť predovšetkým radosť a nie povinnosť.