Prvý príchod zimy na hory je vždy zaujímavá udalosť, žiadne iné ročné obdobie nedokáže vizuálne tak premeniť krajinu z večera do rána. Inak tomu nebolo ani v novembri 2015, kedy studený front priniesol sneh aj do stredných horských polôh. Keďže sa potom celkom pekne vyčasilo, beriem manželku a decká do auta a ideme si zimnú krajinku obzrieť osobne. V pláne mám nájsť niečo menej náročné, pretože pôjdeme po snehu. Keďže v nížinách nie je po snehu zatiaľ ani stopy, vyberám niečo dosť vysoko a dosť na severe. Podmienky presne spĺňa kraj pri sedle Besník, čo je malebné miesto pod Kráľovou hoľou, na ktorom sa stretávajú Nízke Tatry, Spišsko-gemerský kras a Stolické vrchy.

Priamo zo sedla Besník vyrastá riadna hora, ktorej dlhý, pretiahnutý chrbát kulminuje na svojom južnom okraji v slušnej nadmorskej výške 1390 m, zo sedla je to však len nejakých 400 metrov vyššie. Má viacero mien, najčastejšie Trsteník, ale aj Trestník či Tresník, v každom prípade - toto bude cieľ našej dnešnej túry.

Celá cesta autom nám ubieha v typickej novembrovej krajine a keďže snehová pokrývka začína až niekde pod nadmorskou výškou 1000 m, do bielej krajiny prichádzame až v samom závere. Prvý sneh mal na deti odjakživa magický účinok, a teda nečudo, že atmosféra na zadných sedadlách začína v posledných kilometroch náhle a prudko gradovať. Záverečné metre pred sedlom Besník sa dá hovoriť o eufórii a začínam mať obavy, že mi deti zo samej radosti vystúpia z auta ešte počas jazdy. Snažím sa situáciu krotiť informáciou, že vonku je mínus 11 °C, len čo sme však zastali, nebolo sily, ktorá by ich udržala v aute. S jasotom a výskotom vybehli von bez vetroviek, čiapok či rukavíc, len tak, ako sedeli vo vyhriatom aute. Faktom je, že ešte nikdy neprejavili také nadšenie na začiatku túry. Darmo sme však dôrazne volali, že sa najprv musia obliecť. Prvý sneh je prvý sneh. Nasledovalo nevyhnutné. Nepreháňam, len asi pol minúty trvalo dcére, najmladšej členke našej výpravy, kým si v snehovej eufórii uvedomila okamžitý, vyše 30-stupňový prepad teploty. A potom, fyzika nepustí, zrazu v jednom okamihu, ako lusknutím prsta sa nadšený smiech zmenil na žalostný plač.

Trasa

Sedlo Besník – Pred Čuntavou – Pod Trsteníkom – Buchvald – Trsteník – sedlo Besník

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Celý úvod túry až po vyhliadku pri kríži máme spestrený žalostným plačom a jedinou vetou: „Je mi zima.“ Až tam sa konečne dostatočne zahriala a všetko sa vracia do normálnych koľají. Možno to je čarom miesta, pretože je naozaj malebné. Vzdialené len asi kilometer od sedla Besník ponúka pekný pohľad na krajinu okolo sedla a hlavne na Kráľovu hoľu, ktorá absolútne dominuje celému okoliu. Výhľady sú prítomné takmer počas celého nenáročného stúpania sem, keďže vedie po okraji lesa s lúkami všade pod nami, tu pri kríži sú však najmalebnejšie. Hneď blízko kríža je vhodne postavený prístrešok, vzhľadom na dnešnú teplotu sa tu ale, logicky, veľmi nezasedíme.

Priamo odtiaľ sa na juh začína dvíhať masív Trsteníka a jeho severný okraj nesie názov Kozovec. Chodník sa tu okolo neho obtáča na juh a traverzuje jeho východné úbočie v doline Spišského potoka. Kráčame čerstvo posneženým smrekovým lesom po pohodlnej širokej lesnej ceste. Dvíha sa pozvoľna, snehu je len pár centimetrov, mrazivý vzduch sa ani nepohne, takže si čaro zimnej krajinky naozaj užívame. Pri rázcestníku Pred Čuntavou odbočujeme na modrú značku, ktorá nás zakrátko privedie do sedla Jama medzi vrchmi Buchvald a Trsteník, dvomi najsevernejšími horami Stolických vrchov. Západný okraj Buchvaldu, ktorý máme pred sebou, je až po vrcholový hrebeň úplne odlesnený, vedie naň zreteľná zvážnica, tak sa nechávame pozvať na malú odbočku.

Hore si doprajeme horalkovú pauzu, počas ktorej môžeme obdivovať prvé výhľady. Je trochu smola, že práve v smere Kráľova hoľa - Vysoké Tatry sa tiahne úzky pás nízkych obláčkov, ktorý dokopy nezakrýva nič, akurát Tatry. Západným smerom rozoznávam na obzore Kľak (Muránsky) a Klenovský Vepor, do očí však najviac bije (v negatívnom zmysle) susedný Trsteník. Celé jeho rozľahlé južné svahy sú totiž absolútne bez lesa, akoby pripravené pre priemyselný park. Len priamo po vrchole sa tiahne úzky pásik lesa. Ako úzky, o tom sme sa mali zanedlho presvedčiť.

Prestávka na Buchvalde netrvá dlho a vraciame sa naspäť do sedla Jama, odkiaľ začíname stúpať na opačnú stranu priamo na Trsteník. Zvážnica sa dvíha hore po okraji obrovského rúbaniska, a keď nás vyvedie hore k vrcholovému hrebeňu, postupne sa stráca. Pri pohľade späť sú odtiaľ krásne výhľady do údolia Slanej, tiahnucej sa z Dobšinej do Rožňavy, ako aj na všetky kopce a pohoria okolo nej. Menovite Stolické vrchy vpravo, v tejto hodine proti nízkemu slnku, Volovské vrchy vľavo, bližší dvojhrb Radzima či hneď oproti lysina Buchvaldu, na ktorej sme stáli pred chvíľou. Vo výške (cca 1350 m) je aj snehu o ďalších pár cm viac a keďže sa zvážnica kamsi stratila, kráčame zasneženým rúbaniskom a začína to byť nepríjemné.

Vrcholový hrebeň sa tiahne ešte dosť dlho juhozápadným smerom k svojmu najvyššiemu bodu, ktorý je len o 40 metrov vyššie. Absencia použiteľnej cesty ma núti k zmene plánu. Kráčať týmto terénom ešte ďalší hádam kilometer nemá cenu, takže prekrižujeme pás lesa hocikde na druhú stanu hrebeňa, kde by mal byť prirodzene lúčnatý terén. Vrcholový pás lesa nemôže byť širší ako 50 metrov, takže to bude raz—dva. Lenže nebolo.

Len čo sme vošli medzi stromy, začala tortúra. Na zemi je pováľaných práve toľko stromov, že v lese vytvárajú prakticky nepriechodný terén. Neustále sa musíme vracať a hľadať inú cestu. Pováľané stromy s konármi ako obrovské dikobrazy vytvárajú dokonalú hrádzu, ktorú prekonať vyžaduje obrovské úsilie a trpezlivosť. Viackrát to vyzerá, že sa to jednoducho prejsť nedá. Opakované slepé uličky testujú naše nervy a do toho prispieva doteraz krásny prašan, ktorý sa na nás sype pri akomkoľvek dotyku konárov zovšadiaľ. Ani neriešim, koľko ho mám za golierom, len nech sa cez to nejako prebijeme.

Nakoniec sa to podarilo, akurát zhruba 50 metrov lesa nám trvalo pol hodiny! Keď sa dostávame konečne na druhú stranu, víta nás majestátny pohľad na Kráľovu hoľu a ďalšie pokračovanie Nízkych Tatier cez Ďumbier až kamsi po Prašivú. Napravo klesá hrebeň Nízkych Tatier cez Prednú hoľu do Slovenského raja a spoza nej nás zdravia vrcholky Vysokých Tatier. Tak to nakoniec predsa len stálo za to.

Pozerám, že lúčnatý terén na tejto strane nie je práve typu pasienkov. Už to síce nie je rúbanisko, ale pomerne vysoká zasnežená tráva sa správa podobne, akoby sme kráčali v hlbšom snehu. Práve keď hľadám nejakú cestičku či aspoň chodník, kadiaľ by sme pokračovali na vrchol, manželka si všimla, že deti majú od kolien dole akúsi inú farbu nohavíc. Na opatrnú otázku, či nie sú premočené, jej suverénne odpovedám, že určite nie, je to len trocha snehu. A na podporu svojich slov idem dcére sniežik oprášiť. Nemal som to robiť. Pod mojou rukou sa turistické nohavice ani nezachveli. Boli úplne zmrznuté, ako odkvapové rúry. Deťom to zjavne bolo fuk, avšak ich maminka spustila príval panických slov, z ktorých si pamätám len zápal pľúc a okamžite k autu...

Darmo ju upokojujem, že to je určite len povrchová vlhkosť od vločiek, že im nič nebude a ešte čosi o otužovaní, nič mi to nebolo platné. Moje reči o tom, že zmrznutejšie viac nebudú a vrchol je pár minút od nás, mali váhu cigaretového popola. Ešteže som stihol pár urýchlených cvakov fotoaparátom, aby sme mali dôkaz, že sme tu naozaj boli a už som musel ukazovať, kadiaľ k autu. Aspoň že z tohto miesta bolo vidieť zvážnicu, ktorou som plánoval zostup do doliny naspäť na značku. Takto som získal minútku-dve na fotenie krajiny. Opäť len splašené výcvaky a boli sto metrov odo mňa. Zúfalo hľadím vľavo hore na vrchol Trsteníka, na Kráľovu hoľu pred sebou a na miznúcu rodinu vpravo dole. Chvíľa pokušenia, ale nakoniec mierim dole. Zrýchlene kráčajúc za nimi sa utápam v hlbokých úvahách o tom, kto je tu vlastne šéf. Ako každá výprava, aj naša musí mať svojho vodcu a nič, naozaj nič nenaznačovalo, že by som to nebol ja. A zrazu, v jednom okamihu, sa ukázalo, ako to je v skutočnosti.

V neveselých myšlienkach schádzam dole Trsteníkom. Pred očami mám rozľahlý, rovný chrbát Malého Trsteníka, akéhosi predstupňa hlavného vrcholu. Pôvodne sme mali za ďalším výhľadom prejsť až na jeho okraj za vykrývače, tak snáď niekedy nabudúce. Teraz mierim na jeho východné úbočie, kadiaľ sa šikmo dole vinie výrazná zvážnica, mieriaca do doliny. Aj odtiaľ sa otvárajú pekné výhľady na Slovenský raj a Volovské vrchy za ním. Postupne dobehnem zvyšok rodiny, ktorý mašíruje poriadnym tempom. Deti bez náznakov omrzlín a ľahko schodný terén pomaly upokojujú situáciu, navyše sme týmto tempom za hodinku v aute, takže sa postupne vracia dobrá nálada. Z vyhliadky pri kríži opäť obdivujeme tunajšiu krásnu prírodu a zakrátko uháňame domov vo vyhriatom aute.

Deťom nakoniec nebolo nič (veď som to vravel). Vrchol Trsteníka však zostal nedobytý, a preto naďalej ostáva ako výzva v našom turistickom plánovači. Ale už to asi bude iná trasa, iné ročné obdobie a možno iný článok. V každom prípade sme sa presvedčili, že zabudnutý kút našej krajiny má svoje čaro a určite neľutujeme, že sme sa sem vybrali. Či už sedlo Besník, či okolité kopce, malebná krajinka týchto končín rozhodne stoja za návštevu.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek