Janina budíme o pol siedmej, pomaly sa chystáme, cestou ešte musíme natankovať. Pred ôsmou opúšťame Bratislavu a mierime na Viedeň. Tam sa pri rafinérke OMW držíme smeru Linz/Graz a pokračujeme viedenským obchvatom až do tunela, kde sa cesty rozdeľujú. Jedna ide ďalej na A2-ku do Grazu, druhá na A21-ku a potom na A2-ku, ktorej sa držíme až po odbočku na Ybbs an der Donau (pár kilometrov za Melkom).

Hneď za zjazdom z diaľnice je kruhová križovatka, ktorú si pamätám aj po toľkých rokoch vďaka motorestu Rasthaus. Na jeho priečelí je totiž pripevnené drobné autíčko. Kruhovú križovatku opúšťame posledným výjazdom, smerujúcim na Lunz am See, Gaming a Göstling an der Ybbs. Väčšinu cesty máme za sebou a Janino už je netrpezlivý. Jeho pocity začínam zdieľať hneď vo Weiselburgu, kde sa dostávame za krásne športové BMW. Za volantom sedí postarší pán a vedľa neho dáma v rovnakom veku. So sklopenou strechou si užívajú slnečné lúče a, na rozdiel od nás, nikam sa neponáhľajú. Našťastie niekde pri Neubrucku uhýbajú z hlavnej cesty a my môžeme pokračovať vlastným tempom. Až po horský priesmyk, kde pre spestrenie stretávame staručičký Renault. Na šťastie cesta sa už kľukatí horami, a tak si ju pre zmenu začínam užívať ja a so mnou aj najmenší člen našej výpravy, ktorý moju lásku ku kopcom zdedil.

Prechádzame Gaming, po ktorom poškuľujem už niekoľko rokov, aby som tam našla vhodné ubytovanie na výjazdy na Otscher a do roklín pod jeho majestátnymi úbočiami, ktoré zvyknú nazývať aj rakúskym Grand Canyonom. Začínam bojovať s pokušením stočiť to na Lackenhof a Mitterbach, vo Wasserloklamme som už predsa bola a môj syn netuší, aký je cieľ našej cesty. Z rozmýšľania ma preberie ostrejšia zákruta a moje plány sú zavrhnuté najstarším členom výpravy – mojím manželom, ktorý tiež ešte vo Wasserlochklamme nebol.

Blížime sa k odbočke na horskú cestu pod Hochkar. Nevieme sa rozhodnúť, či tam ideme teraz alebo to necháme na poobedie, keď bude slniečko vyššie a nad horami bude snáď väčšia viditeľnosť. Hochkar som navštívila v predošlých rokoch viackrát, preto rozhodnutie nechávam na chlapov. Mladý zavelí roklinu, a tak pokračujeme ďalej. V Palfau prichádza najvtipnejšia časť našej cesty. Martinka si nepamätá odbočku. Orientujem sa len podľa toho, že roklina bola pri príjazde po ľavej strane, rovnako ako rieka Salza. Keď vidím vodákov, ako na maličkom parkovisku pri hlavnej ceste vyberajú z minivanu člnky, stáčam to doľava. Značenie som si, samozrejme, ako správna žena nevšimla, a tak po prvých metroch začínam tápať. Rieka je na pravej strane. To nie je dobre. Čo teraz? Navigácia Wasserlochklamm nemá. Zastavujeme teda pri nejakom rodinnom dome, Janko pozerá do mapy v mobile a velí otočiť sa nazad na hlavnú. Nuž, čo by sme sa netočili ako lienka na chrbte. Vraciame sa na hlavnú cestu, a keď chcem už už pokračovať odbočením doľava k vodákom, zastaví ma smerová tabuľa s nápisom „Wasserlochklamm“. Nejdem veľmi rýchlo, stáčam to teda do protismeru a ideme nazad. Míňame dom, pri ktorom sme pozerali do mapy v mobile a pokračujeme ďalej. Po pár sto metroch prechádzame cez most ponad Salzu a hneď je všetko ako má byť. Stačilo nepanikáriť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Auto nechávame na štrkovom parkovisku pri Wasserlochschenke. Pred siedmymi rokmi sa lístky kupovali až na druhej strane rieky, Rakúšania však medzičasom stihli postaviť nové informačné centrum rovno pri reštaurácii. Kupujeme lístky, kontrolujeme kvalitu miestnych toaliet a presúvame sa k drevenému mostu (mimochodom, zdvihli aj ceny – momentálne dospelý človek zaplatí 6,50 € a dieťa od šiestich rokov 4,- €). „Maminka, a ten most sa bude kývať? Nieeeee, prečo by sa mal?“ No, možno preto, že je zavesený na lanách a nestojí na oporných stĺpoch. Malý detail, ktorý radšej dieťaťu neprezrádzam, aby sme túru neskončili skôr, ako ju začneme.

Za mostom míňame mne známu búdku a turniket a pokračujeme úzkou štrkovou cestou vysoko popri Salze. Chodník je kde tu istený dreveným zábradlím, na ktorom je zvýraznený rok výstavby (asi aby sme vedeli, že zdvihnuté vstupné má svoje opodstatnenie). Prichádza prvé stúpanie a prvé konštatovanie „bolia ma nožičky“. Hladoš zje jednu palacinku s džemom a zjednáva oddych. Keďže chceme ísť ešte na Hochkar, trváme na oddychu až hore. Ešte chvíľu stúpame a dostávame sa do lesa, kde sa miernym klesaním chodník pripája na prvý most ponad potok, ktorý vyhĺbil Wasserlochklamm.

Rozdeľujeme sa. Chlapi letia hore, kým ja sa realizujem s foťákom. Sem-tam sa na drevených lávkach, schodíkoch a mostíkoch stretávame, keď drobec potrebuje oddych od svojho vlastného tempa a ja ich vďaka tomu dobieham. Slniečko pripeká a mne začína byť zle. V snahe nezdržiavať pánsku časť výpravy sa po hrátkach s foťákom vždy snažím chlapcov dobehnúť a nemám stále rovnaké tempo. V hlave si dávam záväzok, že znova začnem cvičiť, aby sa mi zlepšila kondička, pretože moje 5-ročné dieťa ma s prehľadom prekonáva.

Najvyšší vodopád nám vďaka slnku vykúzľuje dúhu. Konečne miesto, kde aj to moje neposedné šidlo zastavuje na viac ako dve minúty a túži sa so mnou podeliť o svoje nadšenie z dnešného výletu. Spoločne pokračujeme ďalej, ale mne je stále zle. Vyzliekam tričko s dlhým rukávom (mikina a bunda sú už dávno v batohu), míňam posledný vodopád rokliny, kde si rodinka českých turistov doplňuje vodu, a pokračujem hore. Viem, že už nás čaká len pomerne nudné stúpanie úzkym štrkovým chodníkom k Wasserloch – výveru potoka. Dobieham Jankov, ktorí už sedia na lavičke. Mladý muž pýta ďalšiu palacinku, vyzliekam ho z bundy aj mikiny a robíme dlhšiu prestávku, aby mu na slniečku preschlo tričko. Míňa nás množstvo turistov rôznej národnosti, vrátane rakúskej rodinky s border kóliou Sue. Takmer po pol hodine pokračujeme, hore už vidieť drevenú búdku postavenú nad výverom potoka.

Vyštveráme sa až na vyhliadkovú plošinu, kde si mládež púšťa dron a baví tým najmladšie ročníky. Po chvíli sa vraciame nazad do búdky, dojeme zvyšky zásob a hráme sa so Sue. Rozhodujeme sa, kadiaľ ďalej. Roklina nie je jednosmerná a dole sa dá ísť rovnakou cestou ako hore. Je to síce 900 m po schodoch, ale zdá sa mi to lepšie ako druhý variant, kde tých 900 m musíme prešliapať strmým úzkym chodníkom cez les. Som prehlasovaná. Ide sa zostupovou trasou cez les. Posledné upozornenie, že Janino by možno ľahšie zvládol schody sa nestretáva s úspechom, a tak klesáme nazad k odbočke na zostupovú cestu. Najskôr stúpame úbočím hory do sedla a následne nás čaká hodinové klesanie niekde po hrebeni, niekde popod hrebeň. Odkladám foťák, Janinovi beriem jeho malý ruksak a striedavo ho držíme za ruku raz jeden raz druhý. Pred rokmi sme toto strmé klesanie s kamarátom Jurajom doslova zbehli asi za 30 minút. S 5-ročným dieťaťom si však na rovnaký postup netrúfam. Namiesto toho trpezlivo počúvam jeho (oprávnené) fňukanie na terén a na to, že ho bolia nožičky. Pohľadom doslova magnetizujem Salzu, aby sa približovala rýchlejšie.

Konečne sme dole. Akoby mávnutím čarovného prútika mám z ufňukaného a zúfalého klbka nešťastia spokojné a šťastné dieťa, ktoré je hrdé samo na seba, že taký náročný terén zvládlo. Pýta zo svojho ruksaku foťáčik a fotí si pod vodou odrazy svetla. Späť k Wasserlochschenke prichádzame po pol tretej. Posledná lanovka z Hochkaru odchádza o štvrtej. Obaja chlapi sú unavení, a tak volíme zastávku v reštaurácii a posilňujeme sa výdatným teplým jedlom. Hochkar na nás počká. Späť do Bratislavy volíme „scenic road“ pomedzi Alpy a na diaľnicu sa pripájame až pri Semmeringu. Janino väčšinu cesty samozrejme prespí a v pondelok ráno ma chváli, akú super túru som vybrala, lebo sa mu aj doma po nej dobre spalo. Ja si robím v mysli poznámku, že ďalšia v poradí bude Bärenschutzklamm – ak samozrejme jesenné počasie dovolí.

Viac faktov k samotnej rokline nájdete v mojom staršom článku z roku 2011: Lunzer See, Wasserlochklamm a Hochkar

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek