Trasa

Valaská Dubová – Stredná poľana – Veľký Choč a späť

Do našej rodinnej turistickej partie medzitým pribudol aj mladší Max, a tak sa nám chočský výstup odkladal. Zaradili sme ho až do tohoročnej edície dovolenky na Liptove. Aj počas dovolenkového týždňa bol Veľký Choč v ústraní, až prišiel deň pred odchodom a s ním „správny“ čas. Chalanom som povedal, že vyrážame na túru (bez miesta určenia). Starí horskí vlci sa prežehnajú, keď poviem, že v ten júlový deň sme vyrazili z domu až po jedenástej a túru začali takmer o dvanástej.

Vo Valaskej Dubovej sme odignorovali zónu „Zákaz státia“ a odstavili nášho tátoša priamo na námestí pri požiarnej zbrojnici. V rámci projektu „šetrenie detských síl“. V horúcom poludňajšom slnku sme stúpali dedinkou a oproti občas prešiel turista schádzajúci z Veľkého Choča. Za dedinou chalani zhodili tričká, vykasali nohavice, bolo teplo a sparno. Vyhľadávali sme každý tieň, aby sme si oddýchli. Po ľavej strane sa ukázali bralá a zaznela otázka, či ideme až tam hore. Nechcel som klamať, a tak som povedal, že oveľa vyššie. Konečne sa chodník skryl v lese a my s ním. Tu kdesi zdvihla Janka telefón a oznámila, že využívame posledný voľný deň na expedíciu na Choč. Ihneď sa do mňa zabodli dva pohľady: „Čooo? My ideme na Choč?

Na skrátenie dlhej chvíle som počas monotónneho stúpania začal rozprávať rozprávku o Červenej Čiapočke. Samozrejme v originálnom a už neopakovateľnom prevedení. Detská myseľ, nezaťažovaná úvahami o únave nôh, je prístupnejšia na prekonávanie veľkých prevýšení, a tak som neváhal a nabaľoval seriál o Zelenú Čiapočku, Modrú i Žltú. Len hladný vlk si to nakoniec vždy odskákal. Radšej som prestal, toto už bolo na Slobodu zvierat.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pred Strednou poľanou sme prekonali sériu lesných serpentín a konečne sme vyšli na slnkom zaliatu poľanu, na ktorej stojí Hotel Choč. Chlapci sa zasmiali, keď uvideli pastiersku kolibu nesúcu honosný názov. Na lúke sa páslo stádo oviec, ich štvornohý pastier si nás prišiel hneď omrknúť. Prekvapilo ma, že sme tu našli funkčný salaš. Až potom som si uvedomil, že na Choči som bol len raz v decembri a dvakrát v marci, čiže mimo sezónu.

Chlapci sa usadili do koreňovej sústavy starého mohutného smreka, s výhľadom na vrcholové chočské bralá, a pustili sa do jedenia. „Toto už bude pohodička, najhoršie máme za sebou,“ upokojoval som posádku. Janka spomenula reťaze, ktoré som si veru nepamätal. Ako motivácia to však zabralo neskutočne, chlapci sa na ne začali tešiť. Menej motivujúci bol opar, ktorý pokrýval takmer celú oblohu.

Začali sme posledný úsek stúpania na vysnívaný Choč. Prišiel sľubovaný reťazový úsek, ktorý chlapci poňali s náležitou pozornosťou a zodpovednosťou. Les pominul a v kosodrevinových partiách sme sa počas prestávok posadili a kochali sa pohľadom najmä na vrcholky Malej Fatry. Detský miniatúrny kolektív bol prekvapený, ako vysoko sme vystúpali nad krajinu. Chodníčkom pomedzi kosodrevinu sme sa poponáhľali na vrchol, aby sme obdivovali aj ďalšie smery kruhového výhľadu, ktorý sa považuje za jeden z najkrajších u nás.

Teplý letný deň bol svojou povahou klasický. Modrú oblohu sme videli ráno, poobede sa už všade prevaľovali mračná, v diaľke pohrmievalo a v smere na Liptovskú Osadu, odkiaľ sme prišli, zjavne pršalo. Prechádzali sme sa po vrchole, ukazovali a menovali blízke horské masívy, chlapci náš výstup zaznamenali v chočskej „knihe návštev“. Šesťročný sen bol naplnený. Výstup nám trval 3,5 hodiny, v príjemnom tempe.

Zostup bol výrazne kratší, čomu dopomohla aj prichádzajúca búrka. Chvíľku by sme ešte vydržali hore, ale zahrmelo o čosi bližšie ako dovtedy. Zdvihli sme sa na odchod a ponáhľali sa nekrytým terénom pod stromy. Asi v polovici cesty medzi vrcholom a Strednou poľanou začalo pršať. Vytiahli sme pršiplášte a vetrovky, dážď hustol, hromy duneli už pomerne blízko. Niekoľko minút sme zostali pod ochranou korún stromov, ale keď sme zistili, že to nemá význam a začína nás „vytápať“ aj tu, pokračovali sme v ceste. Dážď čoskoro odhalil medzery v našom oblečení, mokré sme mali tričká aj kraťasy, voda nám čľapkala v topánkach. Až teraz som skutočne ocenil to, ako sa chlapci pri chytaní rybiek dennodenne otužovali v studenom potoku. Dážď im vôbec neprekážal. Aj Maxiho výrok, že je úplne mokrý, vyznel ako suché konštatovanie a nie ako sťažnosť.

Otvorenou poľanou sme prebehli rýchlo, brodiac sa jednou obrovskou polkilometrovou kalužou. V lese pod Strednou poľanou sa chodník zmenil na súvislý potok. Vôbec sme neriešili, či čľupneme päť alebo desať centimetrov, nebolo na nás jedinej suchej nitky. Búrka sa vytrvalo držala vrchole Choča, okolo nás postupne odoznievala.

Nad Valaskou Dubovou už nepršalo vôbec a my sme si vymieňali šťastné mokré úsmevy. Opäť bolo teplo, a tak sme zhodili vrchnú vrstvu a začali sa počas chôdze sušiť. Zišli sme do dediny, prišli k autu a za stieračom sme si našli oznámenie o uložení pokuty vo výške 5,- eur. Parkovné euro na hodinu som bral všetkými desiatimi.

V Jánošíkovej krčme sme si objednali cesnačku, kapustnicu a kofolu, a pozdravili sa s ďalšími dvomi účastníkmi chočského výstupu, ktorí sa zložili pri susednom stole. Po neskorom obede sme sadli do auta a vyrazili naspäť do Liptovských Revúc. V Jánošíkovej krčme po nás zostali štyri mokré stoličky.