Trasa

Svätý Jur (Neštich) – chata Pechariáda – ruiny hradu Biely Kameň – Svätý Jur (Neštich)

Všade dobre, v lese najlepšie. Takto by to asi opísal náš dvojročný syn, keby oplýval dospeláckym slovníkom. Zatiaľ si však úplne vystačí s výrazmi ako váááu, pajáda, supej a kjásne. Prečo to píšem? Pretože začiatok nášho výletu začal veľmi kostrbato, až kým sme nevošli do lesa... A prečo kostrbato? Sama nepoznám odpoveď na tento malý úkaz, no kráčanie po betónovej či asfaltovej ceste nášmu dieťaťu nevonia. Auto parkujeme v mestskej časti Neštich (210 m), na rázcestí žltej a modrej značky. Čerstvo zobudené a spokojné dieťatko vyberáme z auta a štartujeme naše malé dobrodružstvo.

Samé hopi-hopi-hop mama, hopi-hopi-hop tato. Po desiatich minútach sa nervovo vzdávam, som zmierená s tým, že žiadny výlet sa nekoná, Adamovi sa dnes kráčať nechce. Začiatok modrej značky, po ktorej sme sa vybrali smerom hore, vedie pomedzi domčeky po asfaltovej cestičke. Ako-tak ukecávam Adamka, aby spravil aspoň zopár krôčikov a poľavil na svojich požiadavkách, ktoré sa týkali nosenia sa na rukách. Aha potok, aha pes za plotom, aha kráča aj dievčatko. Dochádzajú nám nápady, jedlo ani motivačné hry do prírody nezaberajú.

Z chodníka do lesa

Približne po pol hodine kráčania po modrej značke sa dostávame k turistickej chate Pechariáda. Blízka bývalá lyžiarska lúka nám poslúži ako cesta nahor smerom do lesa. Akási spojnica medzi modrou a žltou značkou. Začína prudké stúpanie. A čo sa zrazu nestalo, náš najdrahší poklad prestal fňukať s každým krokom, na tvári vyčaroval radostný úsmev, ukázal na kopčisko, ktorý stál rovno pred nami a už bolo aj po smútku. Naštartoval nožičky na plný výkon a hor sa hore do hory. Lyžiarsku lúku som niekde v strede kráčania premenovala na lyžiarsky svah, keďže išlo o veľmi zaujímavé stúpanie na malom úseku. Adam to chcel vziať bez pomoci svojich rodičov, on celkom sám, iba sám. Nebránil sa chôdzi po štyroch, neskôr ani občasnej pomocnej ruke. Tak sme ho aspoň istili pohľadom na jeho chrbát.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po chvíli sme križovali chodník, postavili sa naň a vybrali sa smerom doľava. Tam sme už nabehli na žltú značku. Od okamihu kedy sme opustili asfaltový chodník až do konca výletu si Adam nespomenul na nosenie sa na rukách. Preto si myslím, že v jeho prípade - všade dobre, v lese najlepšie. Pretože tak to má rád. Ani nie 15 minút chôdze po takmer rovnom teréne nás delil od zrúcaniny hradu Biely Kameň. Obchádzame tiež schátraný a opustený skokanský mostík. V minulosti sme odskúšali jeho stabilitu, takže dnes sa mu len slušne zdravíme a pokračujeme ďalej.

Cesta je náš cieľ

Keďže do zotmenia máme času ešte dosť, po ceste sa zabávame zbieraním vetvičiek, žaluďov, hádzaním šišiek dolu svahom, preskakovaním padnutých konárov, ale hlavne pomáhame pani jeseni zhadzovať lístie zo stromov. Toľko radosti, až zabúdame na samotný cieľ cesty. Žeby naopak, po dlhej dobe bol cieľ samotná cesta? Čas trávený spolu tomu zatiaľ nasvedčuje. Napokon sa predsa len pomaly blížime k ruine hradu, zdiaľky už vidieť obvodové múry.

Pri vstupe nás víta informačná tabula, kde sme sa dozvedeli všetko dôležité z histórie hradu. Po vybudovaných drevených schodoch sme sa dostali do útrob, neznačený chodník nás previedol celým hradom, všetkými zákutiami, zvyškami stien, akejsi veže a priviedol nás aj k niekoľkým tajomným dieram. V strede ruiny sa nachádza malá lúčka s pripraveným ohniskom a posedením. Tu sme sa zložili aj my a vytiahnutie jabĺčok malo na Adamka blahodárny účinok a konečne si na malú chvíľu sadol. Dlho mu to nevydržalo a už sme boli opäť v pohybe. Zrúcanina je ideálna pre malých bádateľov a určite sa tu žiadne dieťa nebude nudiť. Vždy spolu objavíte ďalšie a ďalšie zákutia ukryté za najbližším rohom.

Hrad sme preliezli celý, nevynechali sme ani prechádzku okolo obvodových múrov, preskakovanie popadaných kameňov či výhľad z najvyššieho miesta na celý hrad. Vystihli sme zlatú hodinku pred západom slnka, opadané lístie sa trblietalo v posledných lúčoch slnka. Čarovné. Keď sa slnko schovalo za múry, vybrali sme sa pomaly aj my domov. Pokračovali sme po žltej značke až dolu do Neštichu k autu. Po ceste sme stretli niekoľkých cyklistov a mnoho rodiniek na prechádzkach lesom.

Na záver trochu múdrosti

Celá vychádzka nebola naozaj žiadny vzdialenostný rekord, merala približne len niečo cez 2 km. Aj tie výškové metre, ktoré sme prekonali, neboli vôbec zdrvujúce, presne sme nastúpali 106 výškových metrov. O to však tentokrát vôbec nešlo. Chceli sme stráviť deň v prírode, ukázať Adamkovi pravú jeseň so všetkým, čo v lese možno nájsť. Hrať sa, blázniť, naháňať, slušne sa aj pozdraviť, objavovať, dôverovať a to všetko s dobrou náladou. Všetko sme splnili, a hoci to na začiatku vyzeralo na smútok v očiach, nakoniec sme sa z prechádzky vracali s úsmevom na tvári. Toto čarovné miesto vrelo odporúčam všetkým, ktorí chcú na chvíľu spomaliť a posolstvo prírody ukázať aj našim najmenším.