Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Jeseň ako z katalógu (autor foto: Tomáš Deneš)
Jeseň ako z katalógu (autor foto: Tomáš Deneš) Zatvoriť

Túra Rača – Stupava naprieč hrebeňom Malých Karpát

Bratislava nikdy nie je na babie leto skúpa. Uplynulý rok si vzhľadom na pretrvávajúce letné teploty jeho nástup odkladala na neskôr, no keď prišlo naozajstné babie leto, boli sme naň pripravení a mali sme prichystaný program zahŕňajúci nášho najmladšieho člena rodiny. Za túru vďačíme bratovej priateľke, ktorá prišla s nápadom prejsť cez nenáročný hrebeň Malých Karpát z Rače do Stupavy. Nás na to dvakrát nahovárať nemuseli, dávnejšie sme mali v pláne s malou vyraziť na Biely kríž. Body výletu pridala aj sľubovaná zastávka na pizzu v cieli, a tak sme oprášili nosič a vydali sa na cestu.

Vzdialenosť
18 km
Prevýšenie
+697 m stúpanie, -667 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 2018
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
bufet Včelín na Bielom kríži
Doprava
Bratislava (vlak, bus, MHD) - Rača (vlak, bus, MHD)
Stupava (bus) - Bratislava (vlak, bus, MHD)
SHOCart mapy
» č.1078 Malé Karpaty, Bratisla (1:50.000)

Opačná strana Bratislavy a Biely kríž

Vtip začína nejako takto: Stretne sa Piešťanec, Bardejovčanka a malá Dúbravčanka a idú rozprávať o opačnej strane Bratislavy... Dobre, nerozoberajme náš pôvod, nikto na to nie je zvedavý. Dôležité je, že sa všetci momentálne cítime Dúbravčania a Raču, ktorá sa nachádza na opačnej strane „kopca“ máme ako turistickú destináciu veľmi radi a tešili sme sa, že začíname tam. Naša najmladšia sa v električke nevedela zastaviť a keby sme jej to boli dovolili, určite by ju preliezla skrz na skrz. Imunitu jej nepochybne treba, ale až tak zas nie, preto sme ju radšej držali na kolenách a ona mohla úctyhodných 50 minút cez okno pozorovať sobotné ráno v Bratislave. Po ceste získala jedného kamoša a dve kamošky a vysmiata z električky putovala rovno do nosiča. To bolo na zastávke Cintorín Rača, kde sme sa zároveň zvítali aj s bratom a jeho priateľkou. V tejto zostave sme vyrazili smerom k centru, po modrej turisticky značenej trase (TZT) na Biely kríž. Prvé metre nám išli od ruky, malá spokojne sedela a o chvíľu sme z Rače vošli do lesa.

Trasa

Bratislava, mestská časť Rača - Kopanice - Horváthov kríž - Biely kríž - Hrubý Hajdúch - Medené hámre - Dračí hrádok - Kozlisko - hrad Pajštún - Riedky vŕšok - Stupava, obora - Stupava

V prvej časti po Biely kríž sme prekonali najväčšie stúpanie celej plánovanej túry, ale mierne zdatní turisti 340 m takmer vôbec nepocítia. Príjemná prechádzka po značke viedla chodníkom, ktorý až po Biely kríž kopíroval blízku asfaltku a tento cieľ je preto vhodný (a často vyhľadávaný) aj pre cykloturistiku. Chodník sa tiahol okrajom typického malokarpatského lesa, na konci prekrižoval lúku s veľmi vysokým napätím, aby sa o chvíľu spojil na významnej križovatke značiek. Toto miesto je (nielen) pre obyvateľov Bratislavy dobre známe ako Biely kríž. Nachádza sa tam legendárny a obľúbený bufet Včelín, ohnisko, altánok a dostatok miesta a dobré podmienky na prípadné prenocovanie. V sobotu sa varia polievky, v minulosti sme mali možnosť ich ochutnať a naozaj stáli za to.

Sobota bola aj dnes, no dcéra nám po príchode na Biely kríž v nosiči stále spala a to bol jasný dôvod pokračovať a preskočiť zástavku na občerstvenie. Časy, keď nám v Tatrách v nosiči spokojne odfukovala (hoci aj za daždivého počasia na Téryho chatu), už pominuli a vedeli sme, že keď sa preberie, bude sa hneď pýtať z nosiča von. Prešli sme preto rušný Biely kríž, kde sa to už hemžilo turistami aj cyklistami a pokračovali sme ďalej po modrom značení za bufetom v smere na Medené hámre.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na krátkom úseku za Včelínom sme nabrali ešte pár výškových metrov a potom sme v ustálenom miernom klesaní pokračovali ďalej lesom. Tu sa nám dcéra zobudila, a tak sme si spravili malú zastávku. Toto miesto v strede lesa nebolo pre dieťa úplne príťažlivé, viac vhod by určite prišla prestávka na Bielom kríži alebo až na Medených hámroch. Dieťa si ale nevyberá, a tak muselo namiesto lavičiek a lúky provizórne poslúžiť pováľané drevo a lístie. Každý niečo zjedol a bratova priateľka nám aspoň spravila podarené fotky. Onedlho sme sa dali znova na cestu a v niekoľkých zákrutách sme zostúpili do doliny, na asfaltku smerujúcu k osade Medené hámre.

Medené hámre

Nenáročnou asfaltovou cestou sme o chvíľu pokračovali do časti Medené hámre. Miesto bolo kedysi rušnou podhorskou osadou, ktorá sa v minulosti rozrástla najmä vďaka lomu. Dnes je obľúbeným turistickým a lezeckým cieľom. Dobre prístupná a Bratislave blízka lezecká lokalita vďačí za svoj vznik hlavne zanietenosti lokálnych lezcov. Samotné hámre zanikli v 30-tych rokoch 20. storočia a väčšina stavieb (s výnimkou dobre známej barokovej kaplnky) už neexistuje. Do týchto miest sa dostanete krátkou odbočkou po zelenej od rázcestníka Medené hámre. My sme ešte kúsok pokračovali po modrej a o chvíľu sme ju vymenili za žltú značku, keďže sme chceli prísť do Stupavy od hradu Pajštún.

Okolo Dračieho hrádku a Pajštúnu

Naša dcérka sa v tejto časti túry rozhodla využiť svoje právo nesúhlasiť so sedením v nosiči, a keďže ešte sama nechodila, robili sme každú chvíľu prestávky, aby si trochu polozila a zúfalo sme skúšali predný nosič. V pomerne strmom zato krátkom stúpaní, ktoré nasledovalo po rozdelení značiek až po smerovník Dračí hrádok-rázcestie, zabrala kombinácia rozprávania, spevu a povzbudzovania. Malá konečne vydržala v turistickom nosiči a dokonca sa začínala rehotať. Pri Dračom hrádku sme vytiahli odkladaný tromf, jablko, ktoré ju upokojilo úplne a chvíľu na to v nosiči zalomila. Vynechali sme však odbočku na samotný Dračí hrádok, ktorá ma jediná mrzela pretože som tu ešte nikdy nebol.

Dračí hrádok leží na juhovýchodnom hrote vrchu Úboč, ktorým žlté značenie prechádza do sedla v rázcestí Dračí hrádok. Hrádok hlavná značka obchádza, ale dostali by sme sa k nemu po krátkej žltej odbočke z rázcestia. Zo zrúcaniny sa dochovala iba časť múru a vstupného mosta. Význam stavby doposiaľ nie je úplne objasnený, predpokladá sa že išlo o vojenskú stavbu s pôvodom v 13. storočí. Ako som už napísal, prieskum Dračieho hrádku sme museli odložili na inokedy, ale určite sa niekedy vrátime, koniec koncov, máme to „na skok“.

Pokračovali sme v stúpaní ďalej po žltej značke. Výhľady pomedzi lesný porast vystriedal široký lesný priesek, ktorý v nás všetkých vyvolal otázky. Odpoveď som našiel až doma a aj vďaka Hikingu som sa dočítal, že ide o bývalú dráhu lanovky medzi kameňolomom v Borinke a Stupavou. Stúpanie ďalej pokračovalo mierne, po príjemnom širokom chodníku až k smerovníku Pod Kozliskom, kde žlté značenie skončilo a prešli sme na červenú značku. Úsek je jednoduchý a príjemný, vhodný aj pre menších turistov. Kráčalo sa nám dobre, viditeľnosť na široký chodník niekoľko desiatok metrov dopredu dotvárala rozprávkovo jesennú atmosféru Malých Karpát.

Vrchol Kozliska, ktorý sa nachádza asi 30 výškových metrov za smerovníkom, je zalesnený, no z okraja lesa pred začiatkom klesania smerom k Pajštúnu sú pekné výhľady na západnú časť Malých Karpát v oblasti Lozorna a neďaleký Korenec. Chvíľu sme sa pokochali a potom sme pohodlným klesaním zišli k hradu Pajštún.

Pri Pajštúne to žilo podobne ako na Bielom kríži. Na východnej časti brala sa liezlo, ohniská v okolí hradu boli plne vyťažené a deti lietali hore-dole. Naša najmenšia si stále užívala druhý spánok, a tak sme prehliadku obmedzili na minimum. Zrúcanina hradu, ktorý v minulosti strážil hranice Uhorska pochádza, rovnako ako stavba na Dračom hrádku, z 13. storočia. Je zachovalejšia a poskytuje vhodné útočisko pre popoludňajší oddych s deťmi. Prístup z Borinky aj Stupavy umožňuje dobrú dostupnosť aj pre kratšie túry.

Pajštún dobre poznáme, preto nás veľmi nemrzelo, že sme sa dlhšie nezdržali. Chceli sme, aby malá vydržala v nosiči aspoň do Stupavy, kde sme plánovali zastávku v reštaurácii, prípadne v miestnom parku. Vydali sme sa preto ďalej, opäť sme zišli z červenej trasy (smerujúcej do Borinky) na žltú v smere na Stupavu. Spočiatku strmšie klesanie čoskoro nahradil oddychový zostup okrajom lesa do Stupavy v časti Obora.

Cieľovou rovinkou v Stupave

Záver túry v Stupave ma príjemne prekvapil. Asi ako väčšina turistov, ani ja veľmi neobľubujem dlhé a monotónne úseky po asfaltke, najmä nie so záťažou na chrbte (či už ide o dieťa v nosiči alebo veľký batoh). V Stupave nám však posledné dva kilometre po rovine spestrila pekná gaštanová aleja a prechádzka mestským parkom. Na lavičkách pred parkom sa nám malá zobudila, a tak sme sa mohli všetci spolu pofotiť a pomaly pokračovať do poslednej zástavky, ktorou bola miestna pizzéria. Ľahká poldňová túra (s deťmi, ktoré pôjdu „po vlastných“ skôr celodenná) je pre deti určite zaujímavá v ktoromkoľvek ročnom období, a to nielen vďaka pestrosti prírody, ale aj spomenutým turistickým cieľom v tejto oblasti.

Poznánka: Keďže radšej chodím ako fotím (to platí špeciálne s plne vyťaženým turistickým nosičom) krajšie fotky pre článok zaobstarala bratova priateľka - Hanka Macková. Ďakujem!

Autori fotografií: Tomáš Deneš a Hanka Macková

Fotogaléria k článku

Najnovšie