O rozhľadni pod Kamzíkom som netušila až do zimy minulého roku. Náhodne som sa o nej dozvedela od susedy, keď sme rozoberali vyhliadku vo vrakunskom lesoparku. Návštevu sme si nechali na jar, keď sa už budeme môcť rozvaliť na slnkom vyhriatu zem a len tak tam nič nerobiť. A tak aj bolo. Príjemné jarné počasie nás obulo do topánok. Hoci ide naozaj o krátku prechádzku, konečne máme možnosť vytiahnuť náš nový turistický nosič.

Trasa

Parkovisko pod Kamzíkom - Rozhľadňa pod Kamzíkom - Parkovisko pod Kamzíkom

Parkujeme na parkovisku pod Kamzíkom, vyťahujeme dieťa, psa, ruksak plný jedla a nosič. Okamžite, ako Adam zbadal nosič, chce do neho nasadnúť. V tejto chvíli som rada, že to nie je „hopi hopi“, ale že nasadol, ukojil svoju potrebu byť nosený a za 5 minút behal už po vlastných. Kúpu nosiča v túto chvíľu neľutujem. K rozhľadni vedie nenáročná červená turistická značka. Celá trasa k nej je dlhá niečo vyše jedného kilometra.

Nebola to hocijaká trasa, bola plná dobrodružstiev. Preskakovali sme padnuté konáre, šplhali sa na pne, balancovali na nestabilnom, práchnivom dreve. Študovali húsenice, pochodujúce mravce aj chrobáky ukryté pod kameňmi. Už som aj zabudla, aké je to byť dieťaťom. To bude asi tým vekom. Dole kopcom sme bežali, hore kopcom škemrali o pomoc. Tatinka sme buď naháňali alebo kričali na neho, nech beží s nami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sme tam

Po chvíli sme dorazili na lúku. Na ľavej strane stála vyhliadka, na pravej strane hojdačka (skôr pre dospelých), na hornom konci prístrešky s posedením a v strede krásny starý strom, ktorý vrhal tieň na všetky strany. Na lúke sa nachádzalo niekoľko ohnísk. Pre rodiny s deťmi pozitívna správa. Skoro som zabudla na pingpongový stôl. Áno, aj ten tam bol. A vcelku vyťažený. Jeden by neveril. Veľmi pekné miesto. Samotná vyhliadka nebola stredobodom pozornosti. Ale áno, každý kto prišiel, sa pri nej zastavil, väčšina z ľudí si nenechalo ujsť výhľad na Bratislavu a Dunaj. Rozhľadňa je vysoká 15 metrov a stojí v nadmorskej výške 380 m.

Jediné, čo ma ako matku trápilo, boli schody na rozhľadni. Podľa môjho gusta až príliš strmé. Pre deti vcelku nebezpečná záležitosť. Ale možno je to len pohľad matky a nie je úplne objektívny. Posúďte sami, keď toto miesto navštívite. Čo sa mi však veľmi páčilo, bolo samotné miesto, kde rozhľadňa stála. Ľudia si tu opekali, hrali pingpong, hojdali sa, hrali futbal, deti naháňali motýle alebo jednoducho len tak ležali v tráve a oddychovali od denného stereotypu. Aj my sme sa zložili na trávu. Otvorili sme čarovný ruksak plný jedla a naše dieťatko sa zrazu rovnako čarovne zastabilizovalo a aspoň na malú chvíľu prestalo naháňať našu psicu.

Cestou k rozhľadni, aj cestou domov sme ešte keškovali a musím povedať, že v okolí sú naozaj krásne geocacherské skrýše. Adam poctivo prešliapaval les aj mimo chodníkov, len aby prvý objavil poklad. Hľadanie mu zobralo aj poslednú štipku energie a na posledných pár stoviek metrov sa nechal spokojne naložiť do nosiča. Všetci spokojní – výlet sa vydaril.

Záver

Rozhľadňa pod Kamzíkom je ako stvorená pre výlet s deťmi. Či už s menšími, ktoré toho veľa ešte nenachodia, alebo aj väčšími, ktoré si v samotnom cieli nájdu kopu zaujímavých aktivít. Určite sa sem oplatí prísť si opekať a pokojne aj takýmto krátkym výletom sa tu dá napokon stráviť polovica pekného teplého dňa. My sme dnes špekáčiky a slaninku nechali doma, no nabudúce ju určite balíme so sebou.