Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Útulňa pod Uchánkom
Útulňa pod Uchánkom Zatvoriť

Túra Okruh na útulňu pod Uchánkom zo Sobotišťa

V oblasti Chvojnickej pahorkatiny som bola viackrát, prevažne autom a s deťmi v dojčenskom veku, kedy sme len vybiehali na kratšie prechádzky. Začiatkom tohto júna, keď konečne dorazilo teplé počasie, som sa rozhodla ísť sem aj viac turisticky. Pribrala som mamu a už medzitým takmer osemročné dieťa, ktorému som sľúbila opekanie na útulni pod Uchánkom.

Vzdialenosť
13 km
Prevýšenie
+384 m stúpanie, -384 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 02.06.2019
Pohoria
Biele Karpaty a Chvojnická pahorkatina
Trasa
Voda
studnička nad Janíkovcami/Závršie
Doprava
Senica (vlak, bus) - Sobotište (bus, parkovisko v centre obce)
SHOCart mapy
» č.1073 Záhorie, Senica (1:50.000)

Trasa

Sobotište – Valcha – Zelenkov mlyn – nad Janíkovcami – odbočka na útulňu pod Uchánkom – útulňa pod Uchánkom – odbočka na útulňu pod Uchánkom – Halabrínovci – Sobotište

Kubko prejde dosť veľa a tak som naplánovala okruh po trase Sobotištskej 15-ky, aby sme si pozreli typické lazy v malebnej krajinke. Začíname v Sobotišti, auto sme nechali na parkovisku v centre obce. Odtiaľto by sme mali ísť po žltej značke. Tú sme videli len jednu a tak sme sa hneď na úvod zatárali do inej uličky, ktorú odporúčam aj vám. Sú tu zvyšky habánskeho osídlenia, mlyn a zvonica, k nim patrili aj motlitebňa či krčma. Habáni sa tu usadili v prvej polovici 16. storočia. Bratský dvor Habánov podľa náučnej tabule urobil zo Sobotišťa metropolu habánov v starom Uhorsku. Toto miesto je aj jednou zo zastávok náučného chodníka Sobotišťom. My sme ho nestihli prejsť celý, ale na začiatku aj na konci túry sme narazili na niektoré jeho zastávky. V každom prípade je Sobotište obec s bohatou históriou, o ktorej sa oplatí prečítať si viac. Okrem iného tu žila Anička Jurkovičová, považovaná za prvú slovenskú herečku, manželka Jozefa Miloslava Hurbana, jedného zo zakladateľov spisovnej slovenčiny.

Asfaltový úvod a pátranie po žltej značke

Z ulice sme zbehli na hlavnú cestu, aby sme teda išli po žltej. Tú sme síce nikde nevideli, ale nebolo kde odbočiť. Zo zimy sme sa prehupli rovno do leta a slnko nám pražilo na hlavy, takže sme netrpezlivo vyzerali odbočku doľava niekde za poslednými domami. Premávka na ceste síce nebola hustá, ale samozrejme to nie je typ turistiky, ktorý by sme obľubovali. Pri najbližšej príležitosti sme odbočili na cestu, ktorá nás pomedzi niekoľko domov priviedla k potoku Teplica a ďalej sme kráčali popri ňom, čo mala byť trasa žltej značky. Bol to príjemný chodník pomedzi upravené záhrady, žltú značku sme objavili až na jeho konci. Prešli sme cez lávku k smerovníku, tabule na oba smery ukazovali zhodne do dediny, asi sa s ním niekto pohral. Podľa mapy sme mali začať stúpať do kopca, ale nenašli sme žiadny chodník a ani žiadne značky. Keď sme si povedali, že ideme presne podľa navigácie, skončili sme pri plote v niekoho záhrade. A keďže sme medzitým vypili tretinu vody, rozhodli sme sa prvú polovicu túry k Nečasovcom vynechať. Vrátili sme sa na asfaltku a kráčali k rázcestiu Zelenkov mlyn, kam sa nezvestná žltá zľava od cesty pripája a ďalej pokračuje doprava k Uchánku.

Opekanie, potok a letná pohoda

Na druhej polovici trasy bolo značenie bez problémov. Za Zelenkovým mlynom sa prechádza cez ovčie pasienky, treba za sebou zatvárať bránu, aby ovečky neušli. Mláďatká pomohli zlepšiť náladu Kubkovi, ktorý po asfaltkovom vandri nebol vo veľmi prívetivom režime.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sledovali sme aj koziu rodinu. Za pasienkom vedie ďalšia časť trasy v lese, prípadne na rozhraní s lúkami, takže konečne kráčame v príjemnej teplote. Po nejakom čase v lese klesáme k potoku, kde nechtiac vyplašíme väčšieho nápadného vtáčika s červenou hlavou a žltými krídlami, zrejme žlnu zelenú (po večernej konzultácii s ornitológom). O minútku sme pri upravenom táborisku. Je tu prameň s viacerými názvami: Závršie, Savarka, Sobotište – Janíkov mlyn, u nás v mape figuruje ako studnička nad Janíkovcami. Obnovil ho Klub slovenských turistov Sobotište v roku 2018. Výdatnosť prameňa je veľmi dobrá, otázne je, ako vyzerá v suchých mesiacoch, ale teraz zo stredne veľkej rúry tiekol pomerne silný prúd vody. Vyššie sa nachádza stôl s lavicami a ohnisko. Voda, to je niečo pre Kubka, skackal cez potok hore-dole a zabával sa púšťaním paličiek po potoku. Keď sme zavelili na odchod, začal nás presviedčať, aby sme si radšej opekali tu, lebo je už veľmi hladný. Zvážili sme to a tiež aj fakt, že na útulni je ohnisko na otvorenom priestranstve, kde by teda na nás pražilo z každej strany. Tu sme zasa bojovali s tým, že drevo bolo ešte po dlhotrvajúcich dažďoch vlhké, ale podarilo sa nám nájsť suché kúsky a tak sme si úspešne opiekli obed.

Horská samota a útulňa, výhľadový zlatý klinec

Po uhasení ohníka sa vyberáme do kopca, pomerne výživne stúpame lesom asi štvrť hodiny k lazu Bučákovci. Ide o usadlosť s asi tromi domami a hospodárskymi budovami, v popredí ovocný sad, výhľady na protiľahlé kopčeky. Vyhodnotili sme to ako zatiaľ najkrajšie pohľady z celého dňa. Opäť sa vnárame do lesa, vychádzame na lúky s výhľadmi a už sme pri smerovníku Odbočka k útulni pod Uchánkom. Čaká nás posledné stúpanie dnešného dňa, striedavo cez lúky a les. Útulňa stojí na otvorenej lúke, učupená pod obrovskou borovicou, ktorá vytvára pravý pocit záhoráckej atmosféry. Aspoň pre mňa, pretože záhorácke borovice a piesok patria k môjmu detstvu.

Pôvodná útulňa vyhorela v roku 2015 po tom, čo ju podpálili neznámi páchatelia. Na Silvestra 2015 bola otvorená táto. Postavil ju KST Sobotište s prispením verejnosti a ďalších dobrovoľníkov. Dvere na útulni majú akurát pokazené pánty, ale dá sa s nimi manipulovať. Vo vnútri pribudla pričňa na prespanie s rebríkom. Nemilo nás prekvapili smeti na podlahe. Nerozumiem, ako môže niekto očakávať, že jeho smeti budú dolu znášať iní. Okrem iného je to explicitne uvedené na dverách v pravidlách používania.

V tieni borovice dojedáme zásoby, pohľadáme geoskrýšu a ešte družstvo nalákam na krátku prechádzku na opačnú stranu kopca k veľmi fotogenickej cestičke, ktorá sa vlní ako had a funguje ako zaujímavý fotobod v každom ročnom období. Naposledy som ju fotila z opačnej strany s hmlou po prudkej letnej búrke. Cesta nesklame ani teraz v polooblačnom počasí s fialovými políčkami ďateliny.

Kubkovi sa nechce vracať a najradšej by zbehol po asfaltke, ale viem, že nás ešte čaká dosť asfaltu od posledného smerovníka a tak velím na návrat po značke k odbočke na útulňu. Odtiaľ pokračujeme po žltej striedavo lesom a popri domoch. Míňame upravenú studničku Kulifajka, ktorá však netečie. Stojí v nej voda, ale zo stojatej vody by som nenaberala. Z chodníka sa nám ukáže ešte pekný výhľad do krajiny, pod nami je Sobotište, za ním opäť plná Kunovská priehrada a v diaľke Malé Karpaty.

Asfaltový návrat

Zbehneme na cestu a od rázcestia Halabrínovci kráčame po červenej značke dole asfaltkou. Vľavo obdivujeme hrad Branč, ktorý sa na solitérnom kopci týči nad krajinou. Potom len bojujeme so slnkom, ktoré na nás na asfaltovej ceste riadne pripeká, posledná polhodina tak nie je veľmi príjemná. Pribúdajú však oblaky, jeden Kubkovi pripomína lietadielko z Disneyho rozprávok. Na začiatku obce sa ešte zastavíme pri starom židovskom cintoríne a potom sa poberáme k autu, lebo dieťa má toho dosť. Obzeranie líp v Lipnici-Savarke a prebehnutie sa po celom náučnom chodníku necháme na inokedy. Každopádne lokalita je naozaj malebná. Ak sa chcete vyhnúť pochodu po asfaltke napríklad s menšími deťmi, zvolila by som štart aj návrat od rázcestníka Zelenkov mlyn.

Fotogaléria k článku

Najnovšie