Zemplínske Hámre – naše východisko

Za východiskový bod ku Sninskému kameňu volíme prístup zo severu zo Zemplínskych Hámrov. Prichádzame sem autobusom od Zemplínskej Šíravy, vlastne obchádzame Vihorlatské vrchy zo západu. Prichádzame od Michaloviec, všímame si Jasenovský hrad aj hrad Brekov, prechádzame aj cez Kamenicu nad Cirochou a ešte pred Sninou odbočujeme ku Zemplínskym Hámrom.

Obec má na jej vyšnom konci informačné stredisko. To je aj v nedeľu otvorené a po tom, ako vystupujeme z autobusu, ho hneď navštevujeme. Deti potešili magnetky aj nálepky do turistických zápisníkov, ktoré si tu kupujeme. Mňa potešili propagačné materiály, ktoré sa podrobne venujú regiónu, okrem iného aj ďalšiemu zaujímavému blízkemu pohoriu - Bukovským vrchom, ktoré sú známe horskými lúkami – poloninami a voľne žijúcimi zubrami. Dávam si materiály na sedadlo autobusu a vyrážame.

V Zemplínskych Hámroch sa kedysi ťažila ruda. Z náučnej tabule pri informačnom stredisku sme sa dočítali, že teraz sa tu v lome ťaží veľmi kvalitný kameň - obsah andezitu je v ňom až 75 percent. Predpoveď počasia sľubuje teplé a slnečné počasie. Vyrážame niečo pred desiatou, tak dúfame, že stihneme na kamene vyjsť ešte predtým, ako teploty cez deň dosiahnu maximum.

Vyrážame po žltej značke do sedla Tri table

Vedie nás žltá turistická značka. Začíname vo výške 425 metrov nad morom. A tešíme sa, že sa hneď za mostíkom cez potok ponárame do bukového lesa. Ten nám poskytuje tieň a chládok, čo sa nám pri stúpaní veru hodí. Prakticky stále by sme mali ísť v lese. Výhodou zvolenej žltej značky je, že stúpanie na nej je spočiatku miernejšie, a tak máme čas si na neho zvyknúť. S orientáciou na chodníku nemáme problém, značenie je dobré. Lesom vyjdeme najprv do sedla Tri table. Podľa mapy sa ešte pod sedlom stúpanie zvyšuje. A je to tak. Prichádzame k väčšiemu skalnému útvaru, ktorý obchádzame smerom doprava. Prudšie stúpame, a tak zmierňujeme tempo, deti častejšie pijú. Nechceme tempo prehnať a deti unaviť, riadime sa heslom: Pomalšie ďalej zájdeš. Čas máme dobrý, ideme dokonca ešte kratšie časy ako podľa údajov písaných na smerovníkoch. Za necelú hodinku a pol prichádzame do sedla Tri table. To sme prekročili hranicu 800 metrov. Ku Sninskému kameňu nás odtiaľto čaká ešte necelých 200 výškových metrov, časovo asi 35 minút, čo je v pohodičke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V sedle Tri table

V sedle si robíme sľubovanú dlhšiu prestávku. Deti jedia, my si dávame energetické tyčinky a s radosťou pijem nealkoholické ochutené pivo, ktoré som si sem vyniesla v batohu. Bude už o niečo ľahší. Je v ňom najmä voda, ktorej treba mať dostatok, keďže krčma ani nič podobné na trase nie sú. Aj v sedle sme v tieni, obzeráme si smerovníky. Do sedla prichádza z opačnej strany od Morského oka modrá turistická značka. Tú je možné využiť pri výstupe na Sninský kameň z juhovýchodu. Ďalšou možnosťou je žltá značka, ktorá vedie aj okolo Malého Morského oka a prechádza ešte cez Jedlinku, kde sa napája na červenú značku. Pri smerovníkoch je tabuľa Náučného chodníka Vihorlatskými bučinami. Doma som viac pátrala o náučných chodníkoch v oblasti. Pod lesom objavujeme kameň, na ktorom sú vytesané reliéfy ženy a muža, a tak sa tu fotíme.

Po červenej značke ku Sninskému kameňu

Potom, ako sa cítime oddýchnutí, pokračujeme ďalej v stúpaní po červenej značke. Cesta sa viac rozširuje, tadiaľto sa po spojení viacerých značiek premelie asi dosť veľa ľudí. Stále ideme pekným súvislým bukovým lesom. Parádička. Musím poznamenať, že takýmto pekným lesom som už dávno nešla. Idem pred našou skupinou o niečo viac vpredu, aby som stihla na fotky zachytiť krásy prírody bez ľudí. Odhadujeme, že by sme mali byť zakrátko na hrebeni. To nám prezrádza tabuľa prírodnej pamiatky Sninský kameň.

Dosahujeme métu 1000 metrov a prichádzame ku smerovníku. Máme voľbu ísť na dva kamene. Bližšie, na červenej značke je Malý kameň. Plochou je menší, ale nadmorskou výškou je vyšší. Na jeho plošinu sa vychádza po niekoľkých rebríkoch, ktoré nadväzujú na seba. Sú kovové, so zábradlím, dosť široké a s postupom cez ne nemáme žiadny problém. Aj vďaka tomu, že je sucho, nešmýka sa. Deti zostávajú pod dohľadom iných dospelých pri smerovníku.

Malý a Veľký Sninský kameň

Prechádzame rebríkmi. Z plošiny je výhľad na všetky svetové strany. Je tu aj vrcholová kniha, kde sa zapisujeme. Obzeráme si výhľady. Ako magnet pôsobí Morské oko, ktorého hladina a členité brehy vystupujú z hradby lesa, ktorý ho obkolesuje zo všetkých strán. Vidieť aj najvyšší Vihorlat, ktorého vrchol je z toho uhla tiahly. Zaujímavosťou je, že na najvyššie miesto Vihorlatu nevedie oficiálny turistický chodník.

Skalnaté steny sú kolmé, a tak ku kraju nejdeme, pohybujeme sa opatrne. Pošmyknutie alebo zakopnutie by tu malo fatálne následky. Prechádzame si celú plošinu a fotíme. Nechceme nechať deti dlho bez nás, a tak schádzame dolu po rebríkoch a vraciame sa k smerovníku. Starší Adam si to medzitým rozmyslel a vraví, že aj on by chcel ísť hore po rebríkoch. A tak ho manžel berie so sebou a po spolu vystupujú hore.

Po ich návrate spoločne pokračujeme ku druhému, nižšiemu kameňu, už po modrej turistickej značke. Tou budeme zostupovať. Na plošinu vedie iba jeden rebrík a vychádzajú sem s nami obe deti. Upozorňujem ich, aby dávali pozor a nešli na plochých skalách až na okraj, lebo je to nebezpečné, ale držali sa v strede, kde je cesta najširšia. Prichádzame ku krížu, ktorý tu stojí, kocháme sa výhľadmi na zalesnené hrebene. Robíme si spoločné fotky aj s ďalšími turistami z našej početnej skupiny. Nuž, turistami sa to tu len tak hemží.

Zostup po modrej a zelenej značke do Zemplínskych Hámrov

Potom začíname zostupovať. Ideme o niečo skôr ako väčšina, aby sme mali časový náskok. Podľa mapy by malo byť klesanie spočiatku pomerne prudké a celý zostup by mal trvať celkovo asi 1,5 hodiny. Prechádzame najprv naspäť dolu po rebríku. Terén je podobný terénu na Sitne v Štiavnických vrchoch, kde sa tiež ide po rebríkoch a v strmšom teréne. A tak, kým sme pri skalách, dávame pozor, chodník je tu úzky. Potom konečne nechávame skaly za nami a klesáme lesom, hranou. Prechádzame cez kratší strmší úsek, kde si pomáhame aj rukami. Potom je chodník širší. Akurát treba dávať pozor na pošmyknutie sa na kameňoch. Pomaly schádzame, chodník míňa aj staršiu náučnú tabuľu.

Je dobré, že tadiaľto klesáme, stúpanie hore by bolo podľa môjho názoru náročnejšie - výška sa tu naberie na kratšom úseku. Klesáme k sedlu Rovienky. Stále ideme lesom, sú tu pekné stromy, chládok, fotím. V sedle sa napájame na zelenú turistickú značku.

Hámorský náučný chodník

Míňame tabuľu Hámorského náučného chodníka, o ktorom sa dajú nájsť ďalšie informácie. Približuje a vedie miestnymi zaujímavosťami a určite stojí za povšimnutie. K jeho lákadlám patrí napríklad replika vysokej pece či kamenná murovanica so sýpkou, kde je v súčasnosti v Zemplínskych Hámroch múzeum. Tu si môžete pozrieť napríklad repliku hámra s vodným náhodnom či banskú štôlňu.

Začíname cítiť teplo, je poobedie, ale les nás stále pred slnkom chráni. Rozhodujeme sa, že využijeme práve náučný chodník ako skratku a návrat si trochu skrátime, aby sme nemuseli ísť cez miesta, kde si podľa mapy myslíme, že zelená značka trochu zbytočne zachádza. Na mieste, kde sa náučný chodník stáča doľava, zatiaľ čo turistická zelená pokračuje doprava do tvaru strán trojuholníka, pokračujeme po náučnom chodníku – po základni pomyselného trojuholníka. Chodník splnil svoj účel ako skratky a neskôr sa napájame na zelenú turistickú značku. Les nechávame za nami a prichádzame na parkovisko.

Pred plánovaným odchodom autobusu a cestou na Kysuce, ktorá nás ešte tento deň čaká, máme dosť času, aby sme si oddýchli, prezuli sa a napili. V informačnom stredisku kupujem deťom za odmenu, že výlet tak bravúrne zvládli, chladené nápoje. Na slnku je poriadne teplo, a tak vyhľadávame chládok. Ja si ešte stihnem prečítať náučné tabule a zakývať na rozlúčku Sninskému kameňu. Niekedy nabudúce.

Záver

Veľmi milo sme boli prekvapení, že vo Vihorlatských vrchoch sme mali možnosť vidieť pekné, zelené a súvislé listnaté lesy. Tými sa tu môžete túlať doslova niekoľko hodín. Lesy a ich blahodarný tieň a chládok sme si doslova vychutnávali. Neskôr som sa dočítala, že až 90 % územia pohoria tvoria lesy. Z listnatých druhov je to najčastejšie buk, z ihličnatých jedľa.

Popisovaný výlet na Sninský kameň mal svoje čaro. Vďaka lesu a jeho chládku sme ho zvládli aj v teplom slnečnom počasí. Výstup po žltej značke odporúčam, ak uprednostňujete menej strmé stúpanie na dlhšej trase. Skalné plošiny Sninského kameňa poskytujú pekné výhľady a výstup po rebríkoch deti zaujme. Od dospelých sa tu vyžaduje zvýšená pozornosť.

Ak sa nemusíte vrátiť na miesto, kde ste výlet začínali, môžete využiť prístup cez značkované trasy cez Morské oko alebo Malé Morské oko. Pre nás bola trasa, ako sme ju zvolili, tak akurát, vzdialenostne, aj prevýšením. Ak budete mať viac času ako sme mali my, odporúčam si pozrieť zaujímavosti spomínaného Hámorského náučného chodníka.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek