Cestou do Lesnice

Paradoxne, najväčší adrenalín ponúka príjazdová cesta do Lesnice, keď hovoríme o zimnom období. Ešte z vlaňajšieho pokusu nás mátajú výjavy na ceste, keď hneď za obcou Kamienka bol vyvrátený traktor v priekope, ďalej cestou do Stráňavského sedla snehové jazyky na ceste a šmýkajúce sa autá a nakoniec za obcou Veľký Lipník strmák do Lesnického sedla a následne zjazd do samotnej Lesnice so skromnými stopami po posype. V klesaní do obce, za neprehľadnou zákrutou, posádka auta zakladala snežné reťaze, aby vôbec vyšli do sedla. Pri pomyslení na to, aká bude spiatočná cesta (keďže sme nemali snehové reťaze), sme sa hneď zapotili, a to sme ešte ani nevyšli z auta. A večer sme potrebovali a chceli stihnúť silvestrovskú veselicu v hoteli v Ľubovnianskych Kúpeľoch.

Tento rok bola zima prívetivejšia, do Stráňavského sedla sme vyšli bez problémov, dokonca nás prekvapili nové vetrolamy lemujúce cestu. Cestou do Lesnického sedla išiel oproti nám posýpač, tak sme si vydýchli, že na spiatočnej ceste by sme nemuseli neplánovane ostať v Lesnici. Pretože sme, nepoučení z minulosti, zase nemali snehové reťaze. Nakoniec sme sa, za neustáleho prehrávania obľúbenej pesničky našich chlapcov z Lego Nexo Knights (kto nepozná, tak od Skillet skladba Feel Invincible), pohodlne dostali až do obce Lesnica a tam na parkovisko chaty Pieniny, kde cesta pre motorové vozidlá na slovenskej strane končí. Tu nechávame auto a hor sa na výlet.

Predsa ešte len jedno odbočenie, kým budeme pokračovať vo výlete. Nedá nám nespomenúť zastavenie sa v Lesnickom sedle. Nielen preto, že sa odtiaľ dá prejsť po červeno značenom chodníku do Červeného Kláštora, ale hlavne pre nevšedné výhľady na Vysoké a Belianske Tatry. Vlani sme si ich pre nízku oblačnosť nemohli užiť. No teraz im pár chvíľ venujeme. Z tohto uhla je to pre nás premiéra. Hneď nám udrie do očí priehlbina v Belianskych Tatrách sťaby náraz asteroidu do oblasti (podľa všetkého) Veľkého Košiara pod Zadnými Jatkami.

V prielomoch Lesnického potoka a Dunajca

Lesnica, chata Pieniny - Lesnický potok, ústie - Schronisko Orlica - sedlo pod Šafranovkou (Šafrankovou) - Lesnica, škola

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ale späť k Lesnici. Asfaltku od chaty až k Dunajcu poznáme z vlaňajška. Prekvapenia teda nečakáme. No predsa jedno, hneď oproti stredisku PIENAP-u sú z dreva vyrezávané znamenia zverokruhu. Tak vedľa nich pribudli nové drevené sochy. Každý si nájdeme svoje znamenie, vytešíme sa a ideme ďalej popri Lesnickom potoku, ktorý si v tunajších bradlách vymodeloval prielom. V jeho zovretí je citeľne chladnejšie, ale najmladším členom výpravy to neprekáža. Práve že ešte hľadajú nejaké cencúle na boj s imaginárnym nepriateľom. Pri ústí Lesnického potoka do Dunajca ho nachádzajú v strede rieky, a tak do jej prúdu pridávajú početné snehové gule. Rodičia sa zatiaľ tešia z okolitých pre nich neznámych brál, ktoré príroda vytvorila.

Na tomto mieste modro značený turistický chodník končí (alebo začína) a popri Dunajci sa turistické značenie mení na červeno (cykloturisti majú viac farieb). Z prielomu Lesnického potoka plynulo prechádzame do prielomu Dunajca. Tu máme na výber len dve možnosti, po červenej do Červeného Kláštora alebo do Poľska. Prvá alternatíva je trochu dlhšia a necháme si ju na budúce. Do Poľska je to na skok, presnejšie hneď za najbližšou zákrutou. A odtiaľ prichádzajú početné skupinky poľských výletníkov. My ideme po zasneženej ceste oproti nim. Prvýkrát dnes prekračujeme štátnu hranicu. Čoskoro nás upozorní tabuľa na zákaz hádzania kameňov do rieky. Keďže plte a iné plavidlá majú technickú prestávku, dovolíme najmenším zbližovať pevné a kvapalné skupenstvá vody. Ani nie o pár chvíľ v pozadí zbadáme našu medzistanicu – chatu Orlica. Na poľskej chate sme ešte neboli. Tak sme nedočkaví, aké to tam bude.

Cestou k nej sa opäť presviedčame, čo sila vody dokáže. Ani skala ju nezastaví. Onedlho sa pristavujeme pri domčeku, odkiaľ v teplejších mesiacoch premáva loďka cez Dunajec na jeho druhý breh, kde sa dá pokračovať v asi hodinu trvajúcom výšľape na Sokolicu. Po pár krokoch nás víta pavilón PIENAP-u a hneď za ním jaskyňa. Chlapci si ani nevšímajú vypchatú zver za oknami pavilónu a už trielia k jaskyni s cencúľmi. Aj pre nás je to vskutku zaujímavý pohľad, pretože k otvoru do jaskyne zhora padajú dlhé (ani to nevieme identifikovať) asi korene nejakého rastlinstva. Krátke zdržanie. Nechceme, aby chlapci išli úplne zablatení na chatu, preto ich po chvíli z jaskyne ťaháme.

Chata Orlica

Na Orlicu je to len na skok. Podľa smerovníka má výstup k nej od cesty pri Dunajci trvať neuveriteľných 57 sekúnd. Strmá, od snehu odprataná cesta a už nás víta vianočný strom pred chatou. Sme vo výške 520 m, čo je o 200 m nižšie ako sme sa kochali na Tatry z Lesnického sedla a skoro v takej výške ako naša spálňa doma. Takže závraty nehrozia a ideme nakuknúť do chaty.

Než vojdeme, len jedna poznámka. Chata z diaľky pôsobí ako víkendová usadlosť novodobého zbohatlíka. Vôbec nepôsobí ako jednoduchá budova, na ktorú sme zvyknutí zo slovenských krajov. Asi na nej často robili prístavby / nadstavby. Keď sme vošli dnu, tak sme nepátrali po jej histórii, teda čo by za tým mohlo byť.

Vnútri chaty nás víta celkom príjemný interiér. Ani sme ešte nevošli do hlavnej časti a prechádzame popri malom detskom kútiku. Keďže do silvestrovskej večere je ešte ďaleko, zisťujeme, ako to vyzerá v reštauračnej časti. Je celkom zaplnená, no pri jednom väčšom stole sedí len jeden mladý pár. Tak ich požiadame, či si môžeme prisadnúť. A potom len overiť, či tu majú platobný terminál, pretože nemáme ani jeden zlotý. Chvalabohu áno, veď zase nie sme niekde v Tatrách. Chata je takmer súčasťou blízkej obce Szczawnica. Hlad sme zažehnali, naučili sme sa nové poľské slovíčka z gastronómie a začíname poškuľovať na hodinky, ako na tom stojíme. Máme pomaly dve hodiny do tmy, tak načim aj pobrať sa.

Cez sedlo pod Šafranovkou do Lesnice

Od chaty nabehneme opäť na modro značený chodník, ktorého sa budeme držať, až kým zase neprídeme na slovenskú hrudu. Čaká nás najťažší úsek prechádzky. Konečne klasický turistický chodník, žiadna asfaltová promenáda. Prijateľné prevýšenie ledva cez 100 metrov a ani nie kilometer chôdze do sedla pod Šafranovkou. Spočiatku ideme pohodovým chodníkom v lese. Na ňom udupaný sneh. No čím ďalej, tým je strmší. Navyše je aj dosť vyšmýkaný po turistoch idúcich v opačnom smere. Takže si musíme pomôcť miestnymi drevinami, aby sme sa nepresúvali neželaným smerom. Po krátkom boji vychádzame z lesa a sme na štátnej hranici. Presúvame sa po hraničnom hrebeni - ľavou nohou v Poľsku, pravou na Slovensku. Pomaly sa blížime k najvyššiemu bodu výletu (prejdené autom samozrejme nerátame).

Sme v sedle pod Šafranovkou, vo výške 630 m. Na tomto mieste len poznamenáme, že na mape (my sme mali od Tatraplanu, 1 : 25 000), aj na Hikeplanneri je toto miesto označené ako sedlo pod Šafranovkou. No, na tunajšom smerovníku KST je uvedené sedlo pod Šafrankovou. Nevieme posúdiť, kto má pravdu. Ďalšou zaujímavosťou je, že na slovenskom smerovníku v sedle je čas do Lesnice (škola) 25 minút, no podľa poľského smerovníka to má trvať 35 minút. Obe sú značené žltou farbou a koniec v Lesnici pri škole. Teda rovnaká trasa, ale asi v inom časovom pásme. Tak si vyberte... A posledný postreh k značeniu. Ešte tu je poľský smerovník ukazujúci na Szafranówku. Žeby soudruzi z KST někde udělali chybu?

My za to pridáme do kroku, aby sme sa priblížili aspoň poľskej norme. Lenže vyvaľovanie sa v snehu a stavanie snehuliakov tomu veľmi nepomôže. Onedlho prichádzame na čistinku s prístreškom. Toto je miesto, kde sme sa pred rokom museli otočiť. Takže vieme, že do cieľa to máme na skok. Ešte pár zákrut a sme nad školou. Tu je na naše prekvapenie aj najviac snehu, naviaty na briežku. Niekto tu už spravil dva záhraby, tak chlapci majú na záver prechádzky dobrú zábavku. Kým sa vyhrajú, najstarší člen expedície zabehne na parkovisko ku chate Pieniny po auto. A po zhruba 3,5-hodinovej prechádzke naskakujeme do auta. Medzitým sa trošku oteplilo, tak veríme, že na spiatočnej ceste do hotela v Ľubovnianskych Kúpeľoch sa nám pôjde bez šmýkania. A tak aj bolo.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek