Júlske Alpy nám učarovali na prvý pohľad. Bohinjská oblasť je podmanivým miestom s nádhernou upravenou krajinou, romantickou históriou prítomnou v neveľkých dedinkách, malebnou prírodou všade naokolo a vysokými vrchmi, ktoré na to všetko dohliadajú. Keď už na nás z mapy nežmurkali žiadne cestičky, ktoré by stáli za prieskum na dvoch kolesách so zapriahnutým cyklovozíkom, porozhliadli sme sa po turistických cieľoch, ktoré by učarovali všetkým generáciám – dospelým nosičom vecí a detí aj 17-mesačnému netrpezlivému nosencovi. Výber napokon padol na skupinu vrcholov okolo vrchu Lajnar nad lyžiarskym strediskom Soriška planina na Bohinjskom sedle.

Trasa

Soriška planina – Lajnar – Slatnik – Možic – Slatnik – Lajnar – Dravh – Soriška planina

Výšľap na Lajnar

V lyžiarskom stredisku Soriška planina je koncom leta takmer prázdnom, nás víta slnečný, no aj napriek tomu celkom svieži deň. Tamojšie parkovisko na prvý pohľad nepôsobí zrovna podnetne, no pozornému detskému oku neunikne strmý svah vedúci k reštaurácii ani malý prameň, ktorý z neho vyviera. Lucia má teda o zábavu postarané a zatiaľ môžem v kľude nabaliť milión nevyhnutných vecí.

Keď je všetko nachystané a dieťa pôsobí unavene, beriem Luciu do nosiča a začíname stúpať po lyžiarskom svahu. Sponad vrchu Lajnar, ktorý sa čnie nad nami, svieti poludňajšie slnko, v ktorého lúčoch sa vyhrievajú kravy, pasúce sa opodiaľ. Ale im je, keď nemusia šliapať do čoraz strmšieho kopca, navyše s dieťaťom, ktoré z toľkých vzrušujúcich vecí naokolo nemôže zaspať. Horský vzduch a monotónne hojdanie však Luciu nakoniec predsa uspia a konečne si začínam užívať okolitú prírodu. Na chvíľu odo mňa nikto nič nechce a povznášajúci pocit nemôže pokaziť ani hluk, prichádzajúci od svahu kopca Kor, kde práve vzniká nová cesta.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

S pribúdajúcimi výškovými metrami sa nám za chrbtom odkrýva čoraz krajšia panoráma Júlskych Álp. Aj vrch Dravh, naľavo od nás, pôsobí so svojou lúčnou stráňou, pretkanou cikcakovitou cestičkou, čoraz lákavejšie. Po zdolaní vrcholu Lajnar (1549 m), z ktorého sa otvára strhujúci výhľad do ďalších a ďalších dolín a na ďalšie a ďalšie vrchy, však napokon dávame prednosť opačnej strane, odbáčame doprava a po lúčnom hrebeni schádzame do malého sedielka.

Prekvapenie na Slatniku

Po prekonaní elektrického ohradníka, za ktorým sa hneď pri chodníku pasú kravy, začíname vysokohorskou lúkou znova stúpať na vrch Slatnik (1597 m) priamo pred nami. Spoločnosť nám robia trošku prihmlené, no i tak ďaleké výhľady na nám neznáme vrchy. Kým bez Lucie by sme už mali nosy zabodnuté v mape a zisťovali, ako sa ktorý kopec volá, s týmto malým pohoničom, ktorého vzácny spánok nám nedovolí ani na sekundu zastať, si len užívame krásne výhľady a čaro okamihu. Samozrejme, počas chôdze.

Samotný vrchol Slatnika naša cestička podchádza a po prehupnutí sa na jeho severnú stranu sa nám otvára výhľad na jeho o 12 metrov vyššieho menovca, v ktorého svahu je vysekaná cesta. Pomaly obchádzame nehlboké údolie, v ktorom zakrátko zazrieme učupenú kamennú budovu, zapustenú do svahu. Okolo nej sa pasú ovce. Spoza sedielka, len niekoľko metrov nad bývalými kasárňami, vykúkajú najvyššie štíty Júlskych Álp, spoločne vytvárajúc takmer až neuveriteľnú scenériu. Zanedlho sa napájame na bývalú vojenskú cestu, ktorou pohodlne stúpame ponad kasárne do malého sedielka. Odtiaľ cesta serpentínami klesá do ďalšieho sedielka a potom pokračuje až na vrch Možic. My to však berieme skratkou a s ešte stále spiacou Luciou opatrne schádzame po strmšom kamenitom chodníčku.

Prestávka s luxusnými výhľadmi

Pred nami sa teraz týči malá homôľka Možica (1602 m) s ďalším vojenským objektom na vrchole. Po krásnych lúkach a širokej vojenskej ceste rýchlo prekonávame 50-metrové prevýšenie a vychádzame na vrchol, kde tróni pancierový pozorovací zvon. O čo ide, sme sa, samozrejme, dozvedeli až doma. Taktiež až doma sme zistili, že kasárne, strieľne a bunkre boli súčasťou Alpského valu, teda systému stálych opevnení, vybudovaných v Taliansku v rokoch 1930 – 1942, ktoré chránili hranice Talianska pozdĺž francúzskych, rakúskych a juhoslovanských hraníc. Keďže po 2. svetovej vojne prišlo Taliansko o časť svojho územia, všetky opevnenia na východnej strane sa ocitli na území dnešného Slovinska a Chorvátska.

Vybudovať pozorovateľňu na Možici bolo nepochybne dobré rozhodnutie. Z jeho vrcholu sú Júlske Alpy aj s jazerom Bohinj ako na dlani. Lucia ešte stále spí, no nemáme srdce nádherné miesto hneď opustiť. Zastavujem teda a Lucia sa spoľahlivo budí. Už nám nič nebráni v tom rozložiť si pod betónovou kupolou tábor a užiť si obed s najluxusnejšími výhľadmi.

Hoci Luciu vzdialené skalnaté štíty ani najmenej nezaujímajú, je tu rovnako spokojná ako my a šťastne behá aj so svojimi miniatúrnymi kamzíkmi po strmej lúke a s vervou prekonáva jednu mačinu za druhou. Zanedlho ju zas zaujme šikmá betónová plocha, ako stvorená na adrenalínové behy.

Na vedľajšom kopčeku

Keď sa všetci dosýta najeme, vybláznime a vykocháme, je čas posunúť sa ďalej a postupne sa vracať späť. Lucia je odhodlaná kráčať pešo a zostup z Možica aj prechádzku po útulnom lúčnom sedielku zvláda na výbornú. Keď už malé nožičky nevládzu, prechádza na rad nosič, do ktorého nastupuje so značnou nevôľou. Čo najrýchlejšie ju teda vynášam pod Slatnik a šliapajúc do strmého kopca sa snažím viesť s malou trpiteľkou zábavný rozhovor, ktorý ma, s dychom na konci, vôbec nebaví. Ovce, ktoré sa na hrebienku Slatnika zjavia, sú pre mňa preto vykúpením. Lucia si ich obzerá a môžem aspoň na chvíľu vypnúť zvuk a pohodlne (s 10-kilovým živým závažím, pochopiteľne) si kráčať po mäkučkej lúke. Koľká blaženosť!

Nad budovou bývalých kasární sa rozhodujeme výlet si trošku predĺžiť a pomedzi ovce schádzame na malý, nenápadný vrcholček, z ktorého máme Možic ako na dlani. Spoza neho vykúkajú skalnaté štíty, medzi ktorými tušíme aj najvyšší Triglav. Uchvátení úžasnou scenériou rozkladáme ďalší tábor. Na rad znova prichádzajú kamzíky, s ktorými Lucia pochodí celé okolie, ako aj neveľké skaly, ktoré slúžia ako výborná preliezačka. Vybehanú Luciu zanedlho s menšími protestmi, dudlacím úplatkom aj plyšovými kamošmi znova nakladám do nosiča a okolo ovečiek sa vraciame k bývalým kasárňam.

Návrat na Lajnar

Ovečky, ktoré sme pri výstupe pozorovali len z diaľky, nám teraz robia bezprostrednú spoločnosť takmer celú cestu medzi oboma Slatnikmi. Vďaka nim si úsek užíva aj dudlajúca Lucia. Potom sa naposledy obhliadneme za magickým údolíčkom vysoko v horách, prehupneme sa na juhovýchodný svah Slatnika a začíname opatrne zostupovať strmým lúčnym chodníčkom. Pred nami je Lajnar, ktorý z našej výšky vyzerá celkom maličký. Aj napriek tomu si však 60 výškových metrov zo sedla pod nim poctivo vyšliapeme.

Keďže Lucia ešte nespí, no konečne začala mierne hibernovať, na okamih sa zastavujeme aj na vrchole, kde je v kmeni stromu vyrezaná nadmorská výška a kde nachádzame ďalší pancierový pozorovací zvon. Chvíľočku sa kocháme tiež výhľadmi na juh, no to, že naše dieťa nespí, neznamená, že sa môžeme len tak hocikedy a hocijako zastavovať. Keďže ale hibernujúca Lucia pôsobí, že by si predsa zdriemla, rozhodujeme sa vybehnúť ešte na neďaleký vrch Dravh a z Lajnaru zostupujeme na východ.

Krátka odbočka na Dravh

Za malým lúčnym sedielkom teda začíname cikcakovito stúpať a aj Lucia konečne zaspáva. Vychutnávame si teda pohodový výšľap, no po návšteve Slatnikov a Možica nás výhľady z Dravhu až tak veľmi nenadchnú. Na vrchole si teda len rýchlo robíme pár fotiek, nakukneme do hlbokých údolí na juhu a rovnakou cestou sa vraciame späť. Spoločnosť nám robí paraglajdista, sledujúci scenériu z ešte väčšej výšky.

Po širokej lúčnej ceste pohodlne zostupujeme zjazdovkou a na Sorišku planinu sa vraciame so zobudenou Luciou. Pri aute šťastne vystupuje z nosiča a znova sa vrhá na neďaleký prameň vody. V 1300-metrovej nadmorskej výške je však celkom svieži neskoroletný podvečer a slnko zašlo za okolité hory, preto sa tu dlho nezdržiavame, sadáme do auta a vraciame sa do teplejších končín o takmer 800 metrov nižšie položenej Bohinjskej Bistrice.

Ohliadnutie sa za nenápadnou krásou

Zo Srednej vsi v Bohinju, ktorá je naším dočasným domovom, blúdime očami po vrchoch južne od Bohinjskej Bistrice a hádame, ktorý z nich by mohol byť Možic so svojou pancierovou kupolou. Takto z diaľky nič nenasvedčuje tomu, že neďaleké nenápadné vrcholky ukrývajú tak nádherné a zaujímavé miesta s mimoriadne luxusnými výhľadmi. Navyše pomerne ľahko dostupné aj s najmenšími turistami. Júlske Alpy nás ani teraz nesklamali a pripravili si pre nás skutočne nezabudnuteľné divadlo, pri ktorom si aj Lucia našla to svoje. No a čo môže byť lepšie?

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek