Rozhodnutie padá na modrú turistickú značku z časti Potok, ktorá patrí k Makovu. Modrá značka by nás mala priviesť do sedla nad Bitalovcami a odtiaľ nás ďalšie značky zavedú na horskú chatu Kmínek. Nevieme, ako to bude so snehom, ale dúfame, že sneh bude a že sa deti budú môcť lopárovať - v najhoršom prípade až hore pri horskej chate, ku ktorej sa zvažuje mierny briežok.

Autom do Makova, časť Potok

Vyrážame z domu autom cez Čadcu a Turzovku. Za Rakovou míňame vláčik-osobáčik, ktorý sledujeme na spoločnej trase, až kým ho nepredbehneme, lebo my, na rozdiel od neho, zastavovať nemusíme. Končíme pri železničnej stanici Makov, miesta na parkovanie je tu dosť. Je tu turistický smerovník – sme v nadmorskej výške 580 m. Do sedla nad Bitalovcami, ktoré je vyššie o takmer 300 výškových metrov, je písaný čas 1.10 h.

Vyrážame po modrej značke do sedla nad osadou Bitalovci

Berieme lopáre, batohy a vyrážame asi o 10.15 h. Makovom tečie rieka Kysuca, ktorá pramení povyše nad Makovom pod vrchom Hričovec. Naša cesta je asfaltová. Okrem pešej modrej značky ňou vedie aj cyklistická trasa. Tak si hovorím, že asi nebude veľmi strmá. Odhadujem, že to je najjednoduchšia trasa, akou sa dá z Maková dostať pešo na horskú chatu Kmínek.

Asfalt sa nepáči Adamovi, vraj ho budú na druhý deň bolieť nohy. Vysvetľujem mu, že v zime nebývajú všetky cesty prešliapané a aj preto sme zvolili túto trasu. Sme v bočnej dolinke časti Makova s názvom Potok. Dolinou preteká Pavelkovský potok, ktorý sa vlieva do Kysuce. Stúpame najprv iba mierne. Sú tú pekné tmavé drevenice s bielymi rámami, a tak si niektoré fotím. Ani sa nenazdáme a na ceste sa začína objavovať sneh. Za časťou Potok sú po obidvoch stranách cesty stromy, a tak sa sem slnko nedostane. Míňame dve náučné tabule, kde sú texty popisujúce históriu Makova a fotografie jeho zaujímavostí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Snehu pribúda, čomu sa tešíme. Zdá sa, že lopáre naozaj na spiatočnej ceste využijeme. Za Potokom je ďalšou osadou popri ceste osada Bajcarovci, obzeráme si ju zdiaľky pomedzi stromy. Cesta sa na malom úseku rozširuje, je možné, že až sem zachádza autobus a tu sa otáča. Je tu smerovník s názvami osád a nádoby na odpad. Auto sa dá zaparkovať teda aj tu. My sa ešte pohrávame s myšlienkou, že by sme na spiatočnej ceste išli po červenej značke, ktorá prechádza osadou Bugalovci a do Makova schádza o niečo povyše. Uvidíme.

Stúpanie začína byť strmšie. Deťom sa to veľmi nepáči a dávajú to najavo. Nie že by to nezvládli, len sa im momentálne akosi nechce. Tak sa náš postup trocha spomaľuje. Míňa nás pani, ktorá s malým batôžkom na chrbte kráča naším smerom. Pýtam sa jej, či ide tiež na horskú chatu. Odpovedá mi, že ide povyše na svoju chalúpku. Deti sa posilňujú, snáď to zaženie ich protesty, a tak pani strácame z dohľadu. Na ceste je súvislý sneh a biele sú aj lúčne svahy naokolo. Vychádzame strmšie dohora. V opačnom pohľade vidíme hrebeň, kadiaľ vedie od Melocíka červená značka, či už v smere na Luby alebo na Čerenku. Smerom hore po ceste vychádza auto, bez reťazí je to celkom odvaha. Ustupujeme na kraj cesty a auto prefrčí okolo nás. Nasleduje krátky úsek cez les. Na niektorých stromoch sú upevnené presklené pietne vyrezávané obrázky. Potom sa dolina otvára. Prechádzame pomedzi lúky pod osadou Bitalovci. Počasie sa začína zlepšovať a sem-tam pomedzi mraky presvitá slniečko. Po ľavej strane cesty vyviera zo svahu prameň vody, ešte pár metrov stúpania a sme v osade.

Osada Bitalovci

V domčekoch pri vstupe do osady sú chalupári, sú v družnom rozhovore. A stretávame aj pani, ktorú sme stretli poniže. Je tu pekne, kľud a žiadny hluk, slniečko sa opiera do striech domov. Steny sú obložené drevom na prikurovanie. V centre osady je drevený smerovník s erbom Makova, ktorý tvorí rozkonárený brest. A sú tu drevené smerovníky s uvedením vzdialeností k Chate Kmínek, Bumbálke či do Bílej na moravskej strane. Jedna z dreveníc má dokonca ešte vianočnú výzdobu. Opúšťame chalúpky, lúky popri ceste strieda ihličnatý les. Za krátkym stúpaním, o ktorom si veru nie som istá, či by som ho vyšla v sedle bicykla, sa sprava pripája červená značka od Volárskej. Nie je prešliapaná, staré stopy prekryl sneh. Ukazujeme Adamovi, že značka potvrdzuje to, čo som mu spomínala ráno. Toto miesto deti spoznávajú, práve od Volárskej sme sa na asfaltovú cestu napájali na našej dávnejšej návšteve. Vtedy mi po prvýkrát skrsla v hlave myšlienka vyjsť sem zdola od Makova.

K chate to odtiaľto nie je ďaleko. Prechádzame okolo malej drevenej kaplnky a krátkou serpentínou po zelenej značke prichádzame na najvyšší bod trasy na Kykulu (Beskyd). Výhľady sú obmedzené, ale na jednom mieste sa ukazuje pohľad k Makovu. Na konci klesáme k chate po červenej značke, ktorá prichádza od Bumbálky. Náš cieľ je už na dohľad. Deti na spomínanom briežku vyťahujú lopáre a nadšené sa spúšťajú dolu k chate. Zrazu im vôbec nič nie je a to, že sa im výlet začína páčiť, slovne komentujú. Pri chate je hŕba opretých bežiek, je tu živo.

Na Chate Kmínek

Vchádzame dnu a v reštaurácii sa nám podarí nájsť voľné miesta pri stole. Objednávame si jedlo a vyhrievame sa v teple chaty, je to príjemná súčasť nášho výletu a priznám sa, že vďaka chate boli deti ochotnejšie stúpať do kopca. Sú tu peší turisti, všetky vekové kategórie, aj malí asi roční drobci. Ale najviac je asi bežkárov. Naši prísediaci pri stole prišli pešo aj so psíkom od Masarykovej chaty. Pýtam sa na bežkársku stopu, ale odpovedajú mi, že strojovo upravená bežkárska stopa na trase nebola.

Halušky a palacinky s pitím nám prinášajú pomerne rýchlo, na ryžu k rezňu čakáme dlhšie – musí sa dovariť. Neprekáža, nikam sa neponáhľame. Obzeráme si historické čiernobiele fotky chaty. Potom si pochutnávame aj na rezníku. Pri platení účtu si na pamiatku kupujeme magnetky so zimným námetom chaty.

Lopárovačka na spiatočnej ceste

Deti sa už tešia na lopárovanie a miznú vpredu. A tak som na fotke pred chatou sama, fotí manžel. Vychádzame briežkom nad chatu, to je snáď jediné stúpanie na spiatočnej ceste. Červenú značku nechávame na inokedy, lebo je jasné, že spúšťať na lopároch sa bude na modrej značke skvelo. Pri červenej značke od Volárskej si všímame, že tadiaľto niekto išiel, sú tu čerstvo prešliapané stopy. Nasleduje dlhý úsek, kde si deti naplno užívajú lopárovanie. Výskajú od radosti, ešte im radíme, ako zlepšiť techniku, aby sa na snehu viezli čo najdlhšie. Je to paráda, oplatilo sa vyjsť hore. Na spiatočnej ceste nestretávame nikoho. Za deťmi nestačím, na lopároch idú rýchlejšie ako my peší.

Keď zídeme za výskotu detí k Bitalovcom, slniečko svieti ostošesť a počasie sa vylepšuje, je čím ďalej krajšie. Obdivujem biely panenský sneh na lúkach a modrú oblohu s bielymi mráčikmi. Krajšie počasie si ani nemôžeme želať. A nefúka, to je ďalšie veľké plus. Deti idú na lopároch až na miesto pri osade Bajcarovci. Odtiaľto asfaltová cesta nemá dostatočný sklon a aj sneh sa od rána roztopil. A tak zvyšok cesty ideme pešo. K autu prichádzame niečo pred 14.45 h. Tak nám celý okruh aj s dlhším sedením na chate trval asi 4,5 hodiny. Deti sú mokré, a tak si topánky vyzúvajú, v aute prikurujeme. Na spiatočnej ceste ideme cez Kolárovice a Bytču, je to rýchlejšie. Pri sedle Melocík sú zaparkované autá a pomedzi stromy vidíme bežkárov. Nižšie obdivujeme Súľovské skaly s modrou oblohou a predtým, ako odbočíme pred Žilinou na Kysuce, sa nám ukáže biela zasnežená Fatrička.

Záver

S lopárovačkou sme boli maximálne spokojní. Chata Kmínek bola lákadlom a aj miestom, kde sme sa dobre najedli. Služby chaty nás nesklamali. Je dobré vedieť, že modrá značka je vhodná na lopárovanie. Pre bicykel je zatiaľ na deti príliš strmá, vhodnejšia skôr pre dospelých.

Do Makova a jeho okolia sa určite ešte vrátime – obzrieť si prameň Kysuce či mohutný brest v osade U Papajov, ktorý patrí s vekom medzi 400 – 500 rokov k najstarším v strednej Európe. Čo je to oproti jednému ľudskému životu? A je tu aj veľa roztrúsených osád, kde sme ešte neboli.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek