Trasa

Šulianske jazero – Šípová hať – staré koryto Dunaja – brody cez Bodícke rameno – Bodíky, rázc. – Šulianske jazero

Z Bratislavy sa presúvame autom poza Čunovo, popri Danubiane a potom dlho dlho pozdĺž hrádze vodného diela Gabčíkovo. K Šulianskemu jazeru, kde chceme začať, to máme 45 kilometrov. Parkujeme hneď vedľa cesty na začiatku chatovej osady, ktorá je priamo na brehoch jazera. Mňa zaujme informačne hodnotná náučná tabuľa venovaná jazeru, vedľa ktorej sme zaparkovali. Hneď ju aj odcitujem, ďakujem autorom.

Rekreačná oblasť Šulianskeho jazera sa nachádza v CHKO Dunajské luhy (zapísaná do Zoznamu mokradí medzinárodného významu), ktorá bola vyhlásená v roku 1998. Celá naša dnešná trasa povedie cez CHKO. Šulianske jazero je štrkovisko, ktoré sa pôvodne volalo materiálová jama „B“. V rokoch 1977 – 1992 sa tu ťažil štrk pre výstavbu Vodného diela Gabčíkovo. Vodné dielo a jeho opodstatnenosť hodnotiť nejdem, ale pri písaní článku som natrafila na iný starší článok, ktorý je aj dnes zaujímavým čítaním. V jazere je povolené kúpanie a ešte ma zaujala priemerná hĺbka vody na kúpanie 8,5 m a maximálna hĺbka 14 m. Z geologického hľadiska ide o podzemnú vodu, konkrétne „medzizrnové podzemné vody kvartérnych náplavov západnej časti Podunajskej panvy“.

No, dosť bolo teórie, poďme k trase. Celú ju prejdeme s kočíkom, v ktorom strávi časť trasy mladšia Vilma a aj s odrážadlom, na ktorom pôjde staršia Dita. Za bežných okolností je toto ideálna trasa na bicykel, ale my s deťmi ideme pešo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dopyt po aktívnom (či vlastne skôr pasívnom) trávení voľného času spôsobuje, že brehy dunajských jazier sú čoraz viac zastavané chatovými osadami. Osada pri Šulianskom jazere je samá príkazová a zákazová ceduľka. „Zákaz stanovania!“, „zákaz parkovania!“, „súkromný pozemok!“, „bránu zamykať!“, „udržujte čistotu!“ - vyskakujú na nás ceduľky na prvých metroch našej trasy. Ani k jazeru sa hneď nedostaneme, lebo hoci ho vidíme, tak od vody nás delí plot ďalšieho súkromného pozemku. Ale neprekáža. O pár desiatok metrov stojíme pri oficiálnej pláži a tu je to už v poriadku. Štrková pláž, nádherná modrá voda. Takto, keď tu nie je takmer ani nohy, som miestom priam unesená. Ja som totiž o možnostiach kúpania sa v jazere vôbec nevedela. Hneď vedľa pláže je bufet (teraz samozrejme zatvorený) a priamo na pláži zaujímavý domček na stračej nôžke. Pri bufete je menšie detské ihrisko. Musím to sem uviesť, lebo sama viem, ako dobre niekedy padne mať ihrisko po ceste.

Po krátkej pauze pokračujeme prašnou cestou k rázcestiu Šípová hať (119 m). Z jednej strany máme Šulianske jazero a z druhej Šulianske rameno. Rázcestie tu je preto, lebo červená značka, ktorá vedie Dunajskými luhmi (a po ktorej dnes celý deň pôjdeme), tu kedysi menila smer. V starších mapách je zakreslená z nášho pohľadu po ľavej strane jazera, kade sa dalo dostať do Vojky. Žiaľ, aktuálne trasa končí tam, kde parkujeme a tu je teraz plot, rampa a súkromný pozemok s chatkami (takže smerovník stratil význam). Tiež ma na smerovníku zaujalo nasledovné upozornenie od miestnych poľovníkov: „Upozornenie! Používať turistický značený chodník v lesných priestoroch je možné len počas dňa v čase od 7.00 do 17.00 hodiny. Počas poľovníckej sezóny od 16. 5. do 15. 1. je treba venovať zvýšenú pozornosť osobnej bezpečnosti a nevybočovať do okolitého terénu“. Bez komentára.

Od rázcestia pokračujeme priamo ponad Šulianske rameno. Voda hučí pod nami, je to impozantný pohľad. Vchádzame do plantážového lesa. Je vidieť, že veľká časť stromov bola vysadená dodatočne. Sem-tam je na dohľad krásne rameno, kde to vyzerá úplne inak – popadané stromy, divočina, typický lužný les. A pritom taký kúsok od chatiek. Pohodlnou cestou prídeme k starému korytu Dunaja. Nevidíme ho však, lesná cesta nejde tesne popri brehu a keď sa aj k brehu pozrieme, tak zistíme, že v týchto miestach sú brehy vysoké a strmé, na rozdiel od maďarskej časti cez rieku, kde vidíme krásne kamienkové pláže. Míňame zopár lúčok, ktoré mi pripomínajú ostrov Kopáč, dva posedy, cesta je vyjazdená a pohodlná aj na kočík. Užívame si relatívnu samotu a prebúdzajúcu sa jarnú prírodu.

V týchto miestach si všimneme malý chodníček k Dunaju, tak sa po ňom vydáme a nachádzame malý poloostrov, ktorý je vhodným miestom na fotenie starého koryta rieky. Následne pokračujeme prašnou cestou po červenej značke k Bodíckym brodom, ktoré sú hlavným bodom nášho programu (samozrejme okrem geocachingu). Doteraz sme stretli minimum ľudí, okolo brodov je ich viac, ale s tým sme počítali.

Na brodenie sme sa pripravili, Matúšovi sa v kočíku vezú sandále, ja tam mám gumáky, keďže na chlad nôh som citlivá. Bodícke brody sú dva a sú tesne po sebe. Pre dnešok to sú jediné brody, ktoré nás čakajú, ale komu by sa to zapáčilo, tak brodov je v Dunajských luhoch neúrekom. Prezúvame sa a ide sa na to. Prvý brod je mierny, prúd nie je veľmi silný, dá sa dokonca prejsť s kočíkom. Druhý brod má silnejší prúd a aj hlbšie miesta. Necítim sa veľmi komfortne, mám pocit, že mi voda podrazí nohy a odplaví ma preč. Dokonca mi trochu natečie vrchom do čižiem, ale nakoniec sa bezpečne dostanem na „pevninu“. Som vďačná Matúšovi, že poprenášal deti aj kočík, lebo sama by som toto asi nedala. Kúsok obďaleč si sadáme k ramenu a vychutnávame si neskorý obed s pohľadom na vodu.

Cesta nás ďalej vedie lužným lesom, prejdeme aj ponad dve ramená, ale ako som spomínala, brodenia stačilo. Blížime sa k dedine Bodíky, ale nejdeme až do nej. Vychádzame rovno na hrádzu, po ktorej sa trochu nudným terénom dostaneme až k autu. Nudným preto, že hoci po pravej strane máme Šulianske rameno, tak cez stromy ho nie je vidieť. A to isté platí o novom koryte Dunaja. Jeho hrádza je vyššie než my, takže vodu nevidíme.

Zhodnotenie

Celá prechádzka nám trvala detským tempom niečo cez štyri hodiny a prešli sme 8 kilometrov. Trasu odporúčam rodinám s deťmi, je dostatočne pestrá a zaujímavá, a pritom nenáročná.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek