Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Rezervácia Jankov vŕšok
Rezervácia Jankov vŕšok Zatvoriť

Túra Hrad Uhrovec – okruh z Jankovho vŕšku s Jankom

Keďže sa nerada vraciam rovnakou trasou, akou som išla do cieľa, ak je čo i len trošku možné urobiť si okruh, idem po tejto možnosti ako pes po údenom. V prípade hradu Uhrovec to nebolo inak. Sadla som si k počítaču, otvorila hikeplanner a pustila sa študovať mapu. Ono, možností až tak veľa človek nemá, ak sa potrebuje vrátiť do východiskového bodu, kde nechal auto. A tak padla voľba zobrať to z Jankovho vŕšku na Kňažinové lúky, odtiaľ k hradu Uhrovec a od hradu po modrej nazad na červenú.

Vzdialenosť
12 km
Prevýšenie
+685 m stúpanie, -685 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 08.05.2020
Pohoria
Strážovské vrchy - Nitrické vrchy
Trasa
Voda
prameň na Kňažinových lúkach, sezónny bufet na hrade Uhrovec, hotel Partizán na Jankovom vŕšku
Doprava
Bánovce nad Bebravou (vlak, bus) - Uhrovec (bus, parkovanie na Jankovom vŕšku)
SHOCart mapy
» č.1075 Strážovské vrchy, Tren (1:50.000)

Trasa

Jankov vŕšok – Holý vrch – Kňažinové lúky – Hradná jaskyňa – hrad Uhrovec – Holý vrch – Jankov vŕšok

Niečo po deviatej vyrážame z domu, máme na to celý deň. Len Janino trochu protestuje, pretože chcel radšej ostať s dedovým novým psom Dunčom (10-ročný čuvač, ktorého sa pôvodní majitelia chceli zbaviť). Sľubujem mu dve jaskyne, hrad a kopec skál, ale je vytrvalý. Akonáhle však prejdeme z úzkej kľukatej cesty od Dolných Vesteníc na hlavnú cestu na Jankov vŕšok a vidí prvé výhľady do doliny, frflanie je preč (na chvíľu). Auto parkujeme pri pomníku SNP.

Jankov vŕšok – Kňažinové lúky

Túru začíname na okraji prírodnej rezervácie Jankov vŕšok v časti Strážovských vrchov - Rokošské podhradie, ktoré patrí do podcelku Nitrické vrchy. Za rezerváciu bol Jankov vŕšok vyhlásený v roku 1993 a výmera chráneného územia je celkovo 1 034 200 m². Cieľom vyhlásenia za prírodnú rezerváciu bola ochrana vzácneho územia južnej časti Strážovských vrchov, kde na vápencovo–dolomitovom podklade vidíme krásne dubové lesy, miestami pretkané borovicami.

Od parkoviska prechádzame popri pamätníku SNP, amfiteátri a hoteli Partizán po červenej do starého listnatého lesa. Teraz na jar je všetko zelené, skaly sú kde-tu porastené machom a na prázdnych miestach sa vyhrievajú jašterice. K vyhliadke Holý vrch, kde sa červená značka na chvíľu spája s modrou z Dolných Vesteníc, by nám to malo podľa rázcestníka trvať po hrebeni približne 40 minút. Kde-tu sa vyhýbame popadaným stromom, ktoré križujú chodník, kde-tu na malých presvetlených stráňach obdivujeme miestnu kvetenu, ktorej je tu na jar neúrekom. Zavše zahliadneme Janinového obľúbeného lajniaka, ale ako konštatuje, nie je tu žiadny lajniakovský obchod, takže chrobáčikov je málo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pri križovatke modrej a červenej sme nakoniec až po viac ako hodine (a rovno pod značkou vidieť dve odkvitnuté rastlinky ponikleca). Nemôžem však povedať, že by za toto mohol najmenší člen výpravy. Ten je tam ďaleko predo mnou, aj s tatíkom. Ja sa zastavujem na každom možnom aj nemožnom kroku a fotím – výhľady, les, kvetiny. Keď chlapskú časť výpravy, ktorá sa dala do jedenia, dobehnem, sadnem si k nim a tiež sa niečím malým posilním. Ako tak sedím, pozerám pod nohy a moje oči upúta nenápadný lilavý kvietok, ktorý som si doteraz nikdy nevšimla. Sčasti to bude tým, že príliš často do hôr na jar nechodím, sčasti tým, že Strážovské vrchy sú pre mňa územím nepoznaným. Ujo Google tvrdí, že je to teplomilná trvalka guľôčka Willkommova, ktorá rastie na slnečných skalnatých stráňach a kvitne od mája do júna. Okrem nenápadnej kvetinky sú stráne hrebeňa posiate množstvom rôznych vstavačov, neskôr sa doma dozvedám, že z približne sedemdesiatich druhov orchideí, ktoré sa na Slovensku vyskytujú, nájdeme v Strážovských vrchoch zhruba štyridsať.

Na križovatku, kde sa modrá od červenej odpája, je to vraj len 10 minút. A tak pokračujeme ďalej po červenej na Holý vrch. Veľmi sa nezastavujeme, takže nám to tento raz naozaj trvá desať minút. Pozerám na hodinky, pohľadom kontrolujem oblohu, potom Janina a rozhodujem sa, ako ďalej. Keďže som mu však sľúbila zaujímavú trasu skalami, po modrej ísť nemôžeme. Pokračujeme preto ďalej hrebeňom na Kňažinové lúky, kam by nám to malo trvať niečo málo cez pol hodinku. Hrebeň je skutočne krásny a je čo obdivovať.

Dostávame sa na malú lúku schovanú uprostred lesa. Je celá posiata krásnymi žltými kvietkami prvosienky jarnej, ktorej odkvitnuté kvietky sme videli na pár miestach aj po ceste na Holý vrch. Tu je prvosienka ešte v plnom kvete a nádherne rozvoniava. Viem, že prvosienka obsahuje saponíny, ktoré zrieďujú hlieny a uľahčujú vykašliavanie a že jej listy obsahujú veľké množstvo vitamínu C, ale nikdy som bylinku nezbierala a ani teraz nemám so sebou nič, do čoho by som ju dočasne uskladnila (prvosienka jarná je čiastočne chránená – pri zbere kvetov a listov sa nesmie narušiť koreňový systém, hoci v minulosti sa zbierali vo veľkom aj jej korene).

Za lúkou nasleduje celkom prudké stúpanie a v tesnom závese ponosovanie: „Bolia ma nohy.“ Oznámim, že bolia aj mňa a pokračujeme ďalej. Onedlho sme na križovatke. Na chvíľu si sadneme na zoschnutý kmeň stromu uprostred lúky, aby sme sa napili, a pokračujeme ďalej.

Kňažinové lúky – Uhrovský hrad

Janík sa sprvu celkom poteší, pretože klesáme a vie, že po zelenej toho musíme naklesať naozaj veľa. Keď pred sebou uvidí krátky strmý kopec Rovienok, chce sa začať sťažovať, ale predbehnem ho, keď mu ukážem skaly, ktoré ho čakajú na vrchole. Kráčame do kopca a stretávame prvé väčšie skupinky turistov. Sú zadýchaní a unavení a pýtajú sa, ako ďaleko je to ešte na Kňažinové lúky. Keď im odpovedáme, že už sú skoro tam, evidentne sa potešia.

Zelená značka je ku mne štedrá výhľadmi na Malé Zrubiská a ich hrebeň posiaty skalami. Janino tipuje, či tam orly majú hniezda alebo je to pre ne príliš nízko a majú radšej vyššie hory. Stretávame čoraz viac turistov, ktorí idú z hradu smerom na Kňažinové lúky. Za veľkým polomom, kde stromy trčia do nebies skôr sporadicky a v značne oklieštenom a zoschnutom stave, sa dostávame do úseku prudkého klesania pomedzi skaly a korene stromov. Z jednej strany les, z druhej skalné zrázy. Chlapci si idú svojím tempom, ja svojím. Tento raz ani nie kvôli foteniu, ale skôr kvôli chrbtu, ktorému nárazy nerobia dobre a pri predstave pádu na zadok sa mi zatmieva pred očami. Partia chalanov, s ktorými sa míňame od Kňažinových lúk, a ktorým som na jednej z vyhliadok robila fotku, ma informuje, že na hrade majú guláš a pivo.

Uhrovecký hrad

Ani sa nenazdám a sme pri značke upozorňujúcej na hradnú jaskyňu. Od chodníka značeného zelenou značkou je to pomerne strmý pármetrový zostup istený niečím ako starý telefónny kábel. Janino vyťahuje z batôžka baterku a tatík sa dáva na zostup s ním. Túto lahôdku si v pokoji nechám ujsť, zatiaľ si dám niečo pod zub a obdivujem hrebeň Zrubísk aj vyčnievajúce obvodové múry hradu. Postavili ho niekedy v polovici 13. storočia. Vďaka tomu, že bol hrad svojou polohou mimo veľkých bitiek, nedošlo k jeho zničeniu a deštrukcii kvôli nájazdom Turkov či iným bojom. K jeho chátraniu prispeli nakoniec samotní majitelia, ktorí časom uprednostnili iné sídla a na pevnosti využívali len strážne a hospodárske objekty, neskôr bol dokonca väzením. V roku 1848 bol hrad podpálený a definitívne sa zmenil na pustnúcu ruinu.

Na hornom nádvorí naozaj predávajú guláš a pivo. Keď prejdeme všetkými verejnosti prístupnými časťami hradu (niektoré sú pre pokračujúcu obnovu zahradené), zastavíme sa pri provizórnom bufete aj my a guláš si dáme. Pivo vynecháme, je teplo a navyše som šofér. Janík mi ukradne krajec chleba a schrúme ho len suchý. Neprehovorím ho ani na buchtičky, ani na môj kváskový chlieb, ktorého pár krajcov nakrájal ráno Janko na cestu. Kupovaný biely chlieb s mäkkou kôrkou je jednoducho top.

Keďže na hrade je naozaj rušno a nás čaká nevedno aký dlhý návrat k autu, príliš dlho sa tu nezdržiavame. Dojeme, Janík dopije pomarančový džús a odchádzame. Dostaneme sa len po vstup do hradu, pretože treba preskúmať trámy pod mostom a ich okolie. Janko prešľapuje z nohy na nohu a trpezlivo čaká, kým s Janinom preskúmam všetko, čo sa dá. Nazbierame si aj trochu mäty na čaj.

Uhrovecký hrad – Holý vrch – Jankov vŕšok

Dávame sa na zostup po modrej. Väčšina ľudí ide po zelenej nazad do Uhrovského Podhradia, takže davy turistov nechávame za sebou. Klesáme širokým lesným chodníkom, po ktorom po zhruba 20 minútach prechádza terénne auto z hradu. Dostávame sa do miest, kde by mala byť Čerešňová jaskyňa. Je menej známa aj menej navštevovaná ako hradná jaskyňa, no údajne tiež stojí za videnie.

Márne sa snažím nájsť prístupovú cestu, nedarí sa. Nechcem však sklamať malého turistu, a tak s ním stúpam strmo hore do kopca ku skalám, ktoré máme na dohľad. Jaskyňa by mala byť niekde tam. Obzerám sa okolo seba, no chodník hľadám stále márne. Prechádzame okolo skalísk, dostávame sa až na menší hrebeň, no jaskyňa nikde. Terén je dosť náročný, mám čo robiť, aby som sa nešmykla a neskončila niekoľko výškových metrov nižšie. Nakoniec sa mi podarí nájsť schodnú trasu k turistickému chodníku a vraciame sa nazad.

Janko nás zatiaľ čaká na hŕbe dreva. Keď sa konečne vrátime, naznačuje mi, že som nemala pod skalou odbočiť doľava, ale doprava. Radšej to hovorí potichu, aby malému turistovi nenapadlo škriabať sa ťažko schodným terénom opäť hore. Dohodneme sa, že keď prídeme znova pozrieť deda, urobíme si krátky výlet len na hrad a znova pohľadáme jaskyňu.

Pokračujeme po modrej, ktorá zo širokej klesajúcej cesty odbočuje prudko doľava hore kopcom. Čo sme si po Čerešňovú jaskyňu naklesali, si teraz zase pekne nastúpame. Úzka cestička vedie starým lesom. Žiadne skaly, žiadny hrad a žiadna jaskyňa. A tak sa Janino vlečie doslova z nohy na nohu a pri každej príležitosti mi nezabudne oznámiť, že jeho už fakt veľmi bolia nohy. Nedivím sa mu, že je mrzutý, oproti zvyšku našej trasy je toto naozaj nuda a koniec stúpania nevidieť.

Pár minút pred tým, než sa opäť dostaneme na Holý vrch, sa mlaďas rozhodne, že je hladný. Sadne si na zlomený konár statného stromu a vyberie buchtičky. Dlávi jednu za druhou a obzerá sa vôkol seba. Sme už celkom vysoko, takže sa má čím kochať – vidí napríklad Rovienky, ktorými sme prechádzali zelenou značkou, keď sme išli k hradu. Žasne, ako sme sa z jedného hrebeňa dostali na ďalší a koľko toho prešiel, kým sa dostal na hrad.

Keď sa hladoš dostatočne posilní, môžeme pokračovať. Po chvíli sme na Holom vrchu, na červenej. A Janino akoby chytil druhý dych, znova si pospevuje a veselo si vykračuje hrebeňom. Netrápia ho boľavé nohy ani to, že v nich má takmer 700 výškových metrov. Na parkovisku pri hoteli sme čo nevidieť, dáme si Topvar kofu, obídeme pamätník SNP a konečne máme na dohľad nášho bledomodrého tátoša.

Zhodnotenie

Cesta, ktorá nám pôvodne mala trvať 4 hodiny (s počítanými prestávkami 5 h) sa zmenila na celodenný výlet, ktorý nám zabral takmer 8 hodín. Ale neprekáža, nikam sme sa neponáhľali a poňali sme to aj ako prírodovedu v praxi. V pondelok na online hodine bude môcť drobec spolužiakom porozprávať, čo všetko videl a čo všetko zažil. Najväčším zážitkom bol nakoniec zajac na kraji cesty, ktorého som takmer zrazila. Našťastie som si odvážlivca všimla dostatočne skoro na to, aby som spomalila a dopriala mu dosť času na úskok do trávy.

PS: Na niektorých úsekoch červenej je potrebné dávať pozor – chodník vedie jednak po oficiálnej značke, jednak starší stále vychodený chodník vedie popri plote súkromného lesa. Stratiť sa nestratíte, len prídete o pekné výhľady oficiálnej trasy.

Zdroje k informáciám:

Fotogaléria k článku

Najnovšie