Trasa

Rohožník, Baďura-horáreň - Zámok (vrch) - Tri stodôlky - pralesový zvyšok Zámok - Kuchynský hrad - Baďura-horáreň

Minule sme videli skalné pásmo Tri stodôlky a Bučkovú, dnes by som chcela ísť na vrchol Zámok, do pralesa, možno aj na vrchol Janková a hrad. Uvidíme, koľko toho moja zostava mimo značiek prejde. Keďže sme v CHKO s druhým stupňom ochrany, môžeme sa túlať, kadiaľ sa nám páči, či už na značenom chodníku, neznačenom chodníku alebo bez chodníka.

Družstvo pozostáva okrem mňa ešte z mamy a päťročného syna. Parkujeme pri horárni Baďura, odkiaľ sa vyberáme po asfaltovej ceste. Onedlho odbočíme na jednu zo zvážnic, ktorá nás vedie pod kopec Zámok. Podchádzame hustú mladinu, kadiaľ by sa ani ruka neprestrčila. Len čo prídeme k vysokému lesu, kde zavelím stúpať do svahu, zmení sa to na presný opak. V tejto lokalite musia žiť celé čriedy zvierat, pretože podrast pod stromami prakticky neexistuje. Len duby, buky, borovice, brezy a pod nimi holá zem ako u babky v kurníku.

Po asi desiatich minútach stúpania sme na peknom hrebienku. Výhľad odtiaľto veľmi nie je, zato tu rastú krásne stromy. Maťko, vzhľadom na to, že sme už dosiahli nejaký zaujímavý bod, pýta piknik. Nie som si istá, či mám dnes dosť jedla, pretože ak takto budeme stáť na každom, čo len trocha peknom mieste, chýbajú mi tak zo dva batohy poživne...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z vrcholčeka chvíľu ideme hrebeňovku a potom klesáme do sedielka, kam sa pripája nejaká zvážnica. Tu je aj ohnisko s kmeňom na sedenie, takže opäť stojíme a pijeme. Potom chvíľu stúpame po ceste, no stáča sa dole, zatiaľ čo my chceme ísť na vrchol. Odbočíme doprava a prehopsáme cez malé rúbanisko, z ktorého vidíme doširoka. Zľava Bučková a Janková, pod nami Rohožník, vzadu borovicové lesy, vpravo kameňolom.

Kým stojíme a sme ticho, nad sebou počujeme šuchot. Cez les postupne prebieha celá črieda danielov aj s mláďatami. Tentokrát aj Maťko vydrží ticho stáť, lebo sa mu to veľmi páči. Keď sa konečne vyberieme stúpať na vrchol Zámku, celý svah je prešpikovaný mnohými zvieracími prťami, decentne posiatymi hovienkami. Pripadám si tu ako niekde na farme.

Na vrchol s nadmorskou výškou 559 metrov nad morom to už nemáme ďaleko. Chvíľu ešte postávame na svahu, z ktorého je obmedzene vidieť smerom k Bučkovej. Treba povedať, že z nej sú výhľady krajšie. No aj tento vrchol má svoje čaro. Pomerne nedávno osadená vrcholová tabuľka visí na strome s originálne pokrútenými a poprepletanými konármi.

Vidieť Vysokú. Zľava je ďalší kopec so skalným rebrom. Podľa mapy Holý vrch. Hm, to vyzerá na ďalší zaujímavý cieľ v tejto oblasti. Podľa mapy až naň siaha prales, ktorý bol identifikovaný na Vysokej, no na rozdiel od vrcholu Vysokej sa nenachádza v rezervácii. No ak sa podarí do konca roka schváliť rezerváciu Pralesy Slovenska, bude do nej patriť ako skalnatá časť Holého vrchu, tak pralesový zvyšok Zámok. A keďže pohyb v rezervácii bude možný len po turistických značkách, už nebude legálne ísť na tieto miesta. Ak sa vám tu páči, obehnite si to čím skôr.

Rezerváciu schvaľujem, aby túto nádheru niekto nevyťažil či inak nepoškodil, no nepovažujem za dobrý plošný zákaz pešieho pohybu v rezerváciách, keď je zároveň možné vybaviť v 5. stupni ochrany výnimky na oveľa devastujúcejšie zásahy.

Výlet je jeden veľký estetický zážitok

Z vrcholu trocha strmšie zbehneme do lesa a o chvíľu sme na zvážnici pod skalami patriacimi k Trom stodôlkam. Chvíľu váham, či neísť doľava preskúmať jednu skalnú vyhliadku, ktorú sme minule nestihli, no máme toho v pláne ešte dosť a nemôžem svoje družstvo úplne zničiť. Nabudúce.

Vybehneme do sedielka medzi dve skalné formácie, nechám malého chvíľu si tam poloziť. Potom sa vyberáme dozadu po hrebienku. Mám v mape zapnutú vrstvu pralesov, aby som si bola istá, že sme naozaj v ňom, keďže územie je naozaj malé. Treba sa pozerať viac pod nohy, keďže som sa následne napichla na zvyšky hrdzavého plota.

Na skalnatom vrcholčeku padám na zadok, tento raz len obrazne. Je to tu krásne. Skala, zelená trávička, výhľad na krásnu horu bez rúbanísk. Scenéria v Maťkovi evokuje nutnosť ďalšej zastávky s keksíkom. Nemám nič proti tomu, aby sme sa tu zdržali, naopak. O chvíľu si ešte sama odbehnem pozrieť, kadiaľ ísť ďalej. Najlepšie bude ísť po chodníku vyznačenom oranžovými šípkami. Aj prví turisti, ktorých dnes stretávame, potvrdia, že chodník nás privedie na Kuchynský hrad.

Schádzame teda chodníčkom, po jednej strane ďalšie skaly, o ktorých som netušila, že sa ťahajú až sem, na druhej strane ďalšie vyhliadky do údolia. Svetlú trávu s tmavým lesom dopĺňajú mŕtve stromy, ktoré budia dojem naaranžovaných umeleckých diel. Nechýba ani zlomený kmeň ovešaný zvoncami húb. Neviem sa tu toho dokochať.

Chodník so šípkami onedlho odbočí doprava, asi k Bučkovej, tam som videla rovnaké značenie. My si držíme náš smer. Chodník sa postupne stratí, no potom pod sebou opäť nejaký vidíme. Aj na ňom sú šípky, prichádza odniekiaľ zdola zľava. No aj keby nebol, okrem toho, že sem-tam prekročíme nejaké drevo, kvôli tunajšiemu množstvu zvierat sa netreba cez nič predierať.

O Kuchynskom hrade sa toho veľa nevie

Škoda, že pochod cez pralesový zvyšok netrvá dlho. Chodník nás vedie lesom s rôzne pokrútenými dubmi, a onedlho prichádzame pod kopec, v ktorom jednoznačne tušíme hrad. Vyštveráme sa hore na skosený vrchol. Okrem zvyškov muriva toho veľa po hrade neostalo. Ani na internete sa toho veľa o ňom nedá nájsť. Na www.slovenskehrady.sk niekto cituje z encyklopédie, ktorú som taktiež nevygooglila: Miesto sa nazýva Na varte, pretože polohu s výhľadom do diaľky využívali pri hroziacich tureckých výpadoch ako strážne stanovište. Dve hradné hranolové veže na koncoch hradu samozvaní archeológovia čiastočne odkopali, obe veže pravdepodobne slúžili na bývanie. Nachádzali sa tu aj priekopy, cez ktoré viedli drevené mosty.

Podľa tohto zdroja mohol byť hrad postavený v 14. storočí a k zániku došlo zrejme v súvislosti s vymretím rodu majiteľov v roku 1543 a pripojením územia k panstvu Plaveckého hradu.

Na hrade si dávame posledný dnešný piknik s výhľadom na protiľahlý kopec. Potom sa vraciame na chodník. Ten nás serpentínami zvedie na zvážnicu nad potokom. Pôvodný plán vyštverať sa z tejto strany ešte na Jankovú musím odpískať, lebo družstvo je unavené. No zhodneme sa, že nejdeme na asfaltku, ale budeme ešte objavovať. Pôjdeme po zvážnici a uvidíme, kam nás privedie.

Lesná cesta vedie po vrstevnici lesom, prechádzame okrajom jedného z pralesových zvyškov. Potom cez lúku a napokon opäť lesom, až sa náhle pripojíme presne na asfaltku, ktorú potrebujeme. Po nej nám to netrvá dlho k autu. S výletom sme navýsosť spokojní. Tento rok sa sem určite ešte vrátim.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek