Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Spišský hrad
Spišský hrad Zatvoriť

Túra Na Spišský hrad a Dreveník

Spišský hrad je taký turistický hrad. Komnát tam veľa nie je, zato zaberá značnú časť kopca, keďže ide o jeden z najväčších hradov v strednej Európe. Než prejdete všetko, čo tu je, vrátane hradieb, tak je to celkom športový výkon. My sme si k tomu pridali ešte návštevu rezervácie Dreveník na kopci oproti a po ceste sme sa zastavili aj pri živej travertínovej kope Sivá brada.

Vzdialenosť
5 km
Prevýšenie
+229 m stúpanie, -230 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 16.05.2020
Pohoria
Hornádska kotlina
Trasa
Doprava
Spišské Podhradie (bus, parkovisko pod hradom)
SHOCart mapy
» č.232 Muránská planina, Slov… (1:100.000)

Na hrad sa vyberám s mamou a mladším synom počas nedobrovoľných covidových prázdnin na jar 2020. Treba aj pracovať, čo s dvoma deťmi doma ide ťažko, preto sme do toho zapojili ochotných starých rodičov. Tak teda pracujem a mama sa stará o Maťka, pracovné dni prekladáme výletnými.

Na Spišskom hrade som už bola dvakrát, sľubujem pekný hrad, výhľady a sysle pasienkové. Naposledy ich pod hradbami bolo naozaj veľa.

Cestou sa ešte zastavíme na Sivej brade, stále aktívnej travertínovej kope. Leží hneď vedľa hlavnej cesty a zastavuje sa tu dosť veľa ľudí, pričom veľké parkovisko je prehradené, takže stojíme na okraji vedľajšej cesty. Hneď nad parkoviskom je najväčšia travertínová terasa. Uprostred nej je takmer dokonale okrúhle jazierko a raz za pár minút v jeho strede buble malý gejzír.

Požičiam si pár informácií o tejto lokalite z fotiek Maťa Drahomireckého, ktorý do našej galérie pridal veľmi peknú sériu nočných fotiek Sivej kopy. Travertínová kopa je stará približne 10 000 rokov. Z jej útrob vyviera minerálna voda s vysokým obsahom rozpustných látok, presýtená oxidom uhličitým. V nej rozpustené látky sa pomaly usadzujú a vytvárajú pramenit, plastickú látku, ktorá postupne tvrdne do podoby travertínu a vytvára tak celú kopu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na vrcholku kopy stojí kaplnka Svätého kríža z roku 1675. Cestou k nej míňame v tráve jamu, v nej je na naše prekvapenie trocha vody, ktorá tiež buble. Aj na druhej strane kopčeka je travertínová kaskáda. Kaplnka je súčasťou celej kalvárie s názvom Spišský Jeruzalem. Niektoré objekty kalvárie vidíme dosť ďaleko cez lúku, takže si ju neprechádzame, pretože nás čaká Spišský hrad a Dreveník. Vraciame sa k autu a pokračujeme na parkovisko pod hradom.

Rekord v behu po hradbách

Aj kopec so Spišským hradom je rezerváciou. Preto treba od parkoviska k zrúcanine vyšliapať po asfaltovej ceste a nie skratkou. A je tiež aj travertínovou kopou.

Kvôli koronavírusovej situácii tento raz na hrade nie je k dispozícii sprevádzaná exkurzia. Dostávame do ruky skladačku, kde si môžeme pozrieť, v ktorej časti hradu sa aktuálne nachádzame a čo je tam zaujímavé. Motkáme sa teda po hrade, ktorého rozloha prevyšuje 4 hektáre a je zapísaný na Zozname svetového dedičstva UNESCO. Je to zrúcanina, no citlivo opravená, resp. stále sa opravujúca. Dejiny hradu tu nebudem opisovať, dosť podrobne ich nájdete napríklad na wikipédii. Hádam len to, že hrad stihol osud mnohých ďalších - na bývanie sa stal postupne nepohodlný, páni uprednostnili bývanie v kaštieľoch a jeho zánik koncom 18. storočia urýchlil požiar.

Maťkovi sa veľmi páčila veža, počet ľudí v nej reguloval sprievodca. Výhľady zhora sú úchvatné, keďže je to najvyššie miesto široko-ďaleko. Pod nami sú ďalšie travertínové kopy Sobotisko a Dreveník, ďalej Spišská kapitula, v diaľke Branisko. Vidíme odtiaľto aj spodné nádvorie, ktoré sa dá pekne takmer celé obísť po hradbách.

Neďaleko vchodu funguje okienkový predaj, a tak si dáme kávu a niečo malé pod zub na vzduchu a vyberáme sa na hradby. Pamätám si, že prejsť celé hradby ešte aj s obchádzaním veží trvá dosť dlho. No Maťkovi sa tu veľmi páči, a tak od radosti beží. A keďže má dobrú kondičku, vydrží mu to dosť dlho. Mne a mame neostáva iné, ako bežať za ním. Som si istá, že takto rýchlo tunajšie hradby ešte nikto neprebehol.

Posledný úsek hradieb nie je sprístupnený, takže schádzame na lúku a hľadáme sysle pasienkové. Dier je tu dosť, no syseľ ani jeden. Malý je sklamaný, no čo sa dá robiť.

Skalné veže Dreveníka

Opúšťame hrad a vyberáme sa za ďalším dnešným programom na Dreveník. Aj ten patrí medzi lokality svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Náučné tabule tu nie sú, a tak si opäť pomôžem Wikipédiou: Kopa bola vytvorená z prameňov minerálnych vôd na tektonickom lome. Vznikol spojením viacerých vápencovo-travertínových kôp (Pažie, Kozia, Ostrá hura). Medzi veľký počet skalných útvarov patrí roklina „Peklo“ alebo skalné mesto „Kamenný raj“. Na jeho svahoch sa nachádzajú tri jaskyne.

Ďalšie zaujímavé informácie o tejto lokalite a travertínoch som si prečítala v tejto brožúre od Štátnej ochrany prírody SR. Napríklad že travertíny pri Spišskom Podhradí predstavujú najrozsiahlejší travertínový komplex na Slovensku. Kôp je tu až šesť, Spišský hrad a Dreveník patria medzi najstaršie, vznikli koncom treťohôr. Rastú tu suchomilné a teplomilné rastliny, napríklad poniklece.

Stúpame po žltej značke, ktorá vedie naprieč rezerváciou a potom schádza do Žehry. My sa musíme samozrejme vrátiť k autu, takže neurčitý plán vraví, že proste pôjdeme po nejaký bod a potom sa vrátime. Ešte že sú už dlhé dni, lebo bod návratu z tejto atraktívnej lokality je nakoniec až nad schádzaním do Žehry.

Za pármetrovým stúpaním od parkoviska pokračujeme prakticky po rovine lúkami so širokými výhľadmi do ľavej strany k Branisku a najmä na kopu Sobotisko. Po pravej strane je jedna z travertínových kôp a neskôr ihličnatý les. Za smerovníkom sa nakrátko vnoríme do lesa aj my a vyjdeme v dolinke s vežami skalného mesta Kamenný raj. Je to aj horolezecká lokalita. Rozmýšľame, či sa už neotočiť, či to ešte bude stáť za pokračovanie a či sa Maťko ešte bude vládať vrátiť, no napokon si povieme, že ešte chvíľu skúsime.

Vnárame sa do lesa medzi skalami, nasledujú ďalšie skalné steny. Je tu viacero chodníčkov, značka niekde zmizla, blúdime my a aj ďalší turisti. No neprekáža, aspoň sme si to tu dôkladné pozreli. Jeden žľab medzi skalami s popadanými skalami a drevom vyzerá ako z rozprávky o zlých zbojníkoch, vanie na nás vlhký chladný vzduch.

Napokon vychádzame strmým chodníkom pomedzi skaly na rozľahlú vrcholovú lúku. Lúka a na jej okraji skalné veže ako v Českom raji. Odtiaľto už žltá značka klesá do Žehry, a tak je to náš cieľový bod, ktorý si patrične užijeme dlhokánskou pauzou a piknikom. Jedna z nás dozerá na dieťa a druhá sa chodí kochať na okraj zrázu rozstrapkanou stenou stolovej hory. Potom sa už len pomaly, veľmi pomaly, lebo je tu nádherne, vraciame k autu, s malou detskou lezeckou zastávkou v skalnom meste.

Fotogaléria k článku

Najnovšie