Trasa

Donovaly – Vrchlúka – osada Bully – osada Polianka – Vrchlúka – Donovaly

Láka nás vyjsť si hore na Zvolen. Predpokladom dnešnej túry je ale nenáročnosť. Mama zo zdravotných dôvodov nemôže dávať ťažké trasy. Dôležité je aj byť na slniečku. Akonáhle by sme sa ponorili do lesa, sme v tieni a mrzneme. Už z predošlých dní máme skúsenosť, že potrebujeme plánovať túry na odkrytých, nezalesnených trasách. Ideme teda smerom na Bully. Hľadáme, ako by sme si mohli spraviť pekný okruh. Poprechádzať sa a zároveň sa dozvedieť niečo nové. Ponoríme sa teda do histórie starých uhliarskych osád.

Ideme červenou turistickou značkou (Cesta hrdinov SNP, E8) k Vrchlúke. Deti sú nadšené, že sú spolu. Dlho sa nevideli. Naháňajú sa hore - dole a sú úplne rozbláznené. Sme radi, keď prídeme k lavičkám pri kríži a deti si aspoň na chvíľu sadnú. Vytiahneme z batohov jedlo. Už je čas obeda. Deti samozrejme chcú jesť to, čo má ten druhý. Nastáva výmena a ochutnávanie, čo kto má.

Vrchlúka je križovatka turistických trás. Odtiaľto sa dá ísť smerom na Kečku, i do Banskej Bystrice. Zároveň sa dá zelenou značkou navštíviť pekná osada pri Donovaloch. Volá sa Bully. Je to vlastne pôvodne uhliarska osada patriaca k Donovalom. Založil ju v roku 1697 uhliarsky majster Bulla, po ktorom nesie meno. Obyvatelia osady ťažili drevo a pálili drevené uhlie pre hutu na Starých Horách. Keď skončila prevádzka huty, pracovali v lese alebo v horehronských baniach. Aktuálne niektorí dochádzajú za prácou do Banskej Bystrice alebo Ružomberka. Iných živí cestovný ruch, ktorý sa posledné roky v okolí Donovalov mohutne rozmáha. Jeho dôsledkom je výstavba viacerých apartmánových domov, ktoré kazia inak pekný výhľad na Donovaly. Bez spomínaných apartmánov by to bola pekná osada ukrytá v doline pod vysokými kopcami. So sestrou sa teda hráme hru - "Predstav si". A apartmánové domy, či lanovky razom zmiznú spred nášho zraku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Osadu Bully výstavba našťastie vôbec nepoznačila. Stále ostala malou osadou s rodinnými domami a malým pekným kostolíkom. Obdivujeme pekné biele domy, s drevenými okenicami a dreveným plotom. Nájsť sa dajú aj domy, ktoré majú celé drevené obloženie. Deťom sa veľmi páčia pozostatky kamenného domčeka. Ostal tu ako pamiatka na nájazd hitlerových vojsk. Na múre je pamätná tabuľa. V blízkych osadách trestali obyvateľov za pomoc partizánom a vypaľovali domy. Deti ale história očividne netrápi. Preháňajú sa domčekom hore - dole. Pritom nedávno na Kališti dcéra mala milión otázok. Dnes namiesto zvedavosti zvíťazila radosť so stretnutia s bratrancom.

Ďalšia zastávka je pekná biela kaplnka, okolo ktorej sa deti obhadzujú lístím. Nakúkajú do kaplnky, sú zvedaví, čo je vnútri. Keď prídeme k poslednému domu v osade, opustíme zelenú značku. Ide k Španej Doline. Ak by sme išli ešte kúsok po nej, zaujala ma možnosť odbočiť doprava neznačenou lesnou cestou k opustenej obci Môce. Pri nej je národná prírodná pamiatka - verejnosti neprístupná Môcovská jaskyna a tiež pred pár rokmi objavená Jaskyňa strateného prsteňa.

Odbočíme vľavo neznačenou lesnou trasou strmo hore do kopca. Riadime sa pritom mapou, na ktorej pozerámne, kade išiel kedysi starý špaňodolinský banský vodovod. Bol to systém drevených žľabov, ktoré viedli vodu z Nízkych Tatier (od Prašivej) do okolia Španej Doliny. Pomocou neho sa privádzala voda do baní. Svoju činnosť ukončil v roku 1906, dnes už neexistuje. Trasa nás ale nevedie presne po ňom.

Ideme ďalej do lesa. Ja si predsa len odbehnem pozrieť, ako vyzerá. Je to malá úzka cestička, ktorá po chvíli končí na rúbanisku medzi čučoriedkami. Keby tu nebolo rúbanisko, dalo by sa ísť ďalej. Takto je to ale neschodné. Po drevenom žľabe ani stopy. Vraciam sa k deťom. Tie sú aj po 20 minútach, čo som bola preč, stále na rovnakom mieste. Naháňajú sa dole kopcom a mama so Soňou ich márne presviedčajú ísť ďalej. Vymysleli si akúsi hru a očividne by ich nevyrušil ani medveď, keby bol nablízku. Rezignujeme a nechávame ich sa vyhrať. Veď to potrebujú.

Cestička nás dovedie na širokú cestu. Odbočíme doľava smer Polianka. Je to ďalšia uhliarska osada. Pred tým, než do nej vstúpime, sa nám na rúbanisku ukážu pekné výhľady. Deti tu objavia čučoriedkové kríky, dokonca aj s jedlými čučoriedkami. Nechce sa mi veriť, že napriek tomu, že je začiatok novembra, nie sú zamrznuté a dajú sa jesť. Deti sa nimi napchávajú. Do osady vstupujeme popri rampe. V osade je pekná žltá kaplnka, nedávno zrekonštruovaná. Na pamiatku spomínaného vodovodu tu vyrobili jeho drevenú kópiu, spolu s náučnou tabuľou. Vraciame sa späť k Vrchlúke a lavičkám pri kríži.

Okruh je ideálny pre oddychové dni. Nie vždy máme možnosť ísť na veľké kopce. Vtedy aj možnosť malej a krátkej trasy poteší.